V tomto článku znovu načrieme do knihy Ericha Fromma, ktorá hovorí o Umení milovať. Láskou je pretkaný celý náš život a len ťažko by niekto vedel oponovať názoru, že bez lásky dokážeme naozaj žiť.

Existuje viacero druhov lásky, či už láska partnerská, rodičovská, bratská, či sebaláska. Ak chceme dosiahnuť uspokojenie v individuálnej láske, nemôžeme ju dosiahnuť bez schopnosti milovať svojho blížneho. Bez odvahy. Bez viery. Bez disciplíny a bez pokory. Tieto schopnosti sú však v niektorých kultúrach zriedkavé. Tam, kde sa partneri neradi pokoria a uznajú si chybu. Tam, kde viera vo vzťah „navždy“ stratila svoju hodnotu. V kultúrach, v ktorých zriedkakedy nájdeme  v ľuďoch prítomné tieto schopnosti, len málokedy nájdeme ľudí, ktorí sú schopní dosiahnuť schopnosti milovať. Častokrát nachádzame dvoch „zamilovaných“ ľudí, ktorí necítia „lásku“ k nikomu inému. Mnohokrát je tento jav na začiatku vzťahu úplne normálny, ak však pár zotrváva v takomto zovretí dlhší čas, nie je to úplne okej. Zážitok jednoty, ktorý prežívajú je v skutočnosti sebeckosťou à deux, čo znamená sebeckosťou vo dvojici. Tento druh pseudo-lásky patrí k jednej z viacerých foriem rozkladu lásky v modernej spoločnosti. Podobne je to aj s láskou ako „tímovou prácou“ – „my dvaja“ ako tím, ktorý spolupracuje, aby nám bolo dobre. Či už je dobre aj ostatným, to nás nezaujíma. O skúsenosti s odcudzenou obchodnou osobnosťou 20. storočia sa môžete viac dočítať v „The Interpersonal Theory of Psychiatry“ od neopsychoanalytického autora Harry Stack Sullivana. Podobne rozpráva aj o pseudo-forme „bratskej lásky“, ktorú nahradila neosobná slušnosť.

Samozrejme všetci sme trochu „narcisti“, trochu egoisti, keďže pozeráme na svet optikou, ktorá je skreslená práve touto našou narcistickou orientáciou. Uvedieme jednoduchý príklad z praxe – Práve mám 30 minút času kým čakáme na stretnutie s kamarátmi. Rozhodnem sa vyplniť ho nákupom vecí, ktoré potrebujem a ťahám tam so sebou aj svojho partnera/partnerku, zatiaľ čo on/ona by si radšej ostal/a čítal v aute noviny, či odpovedať na e-maily. Keďže ja práve touto aktivitou ušetrím čas, myslím si, že aj môj partner/ka týmto ušetrí čas.

Tak aké základné elementy by mala mať láska, aby bola tým, čo Fromm opisuje ako skutočné „umenie“ milovať z hĺbky svojho bytia? V prvom rade je láske aktívna. Nie je to niečo, do čoho sa len tak „padne“ a „zotrváva sa v tom“. Láska má predovšetkým aktívny charakter – charakter dávania, nie len prijímania.  Preto k jej základným elementom patrí:

  1. Starostlivosť – Ak milujem svojho partnera/partnerku, aktívne sa o neho starám, zaujímam. Chcem pre neho/ňu dobro a chcem mu/jej umožniť pracovať aj na veciach, ktoré ho/ju tešia. Kde chýba aktívna starostlivosť, chýba aj láska.
  2. Zodpovednosť – Ako matka odpovedá na fyzické potreby dieťaťa a je schopná odpovedať aj na jeho emocionálne potreby, tak to je aj vo vzťahu dvoch ľudí. Vo vzťahu medzi dospelými ide hlavne o to, že ak milujem, som pripravený/á odpovedať hlavne na psychické potreby môjho partnera/partnerky. Odporúčam v tomto smere knihu o 5 jazykoch lásky.
  3. Rešpekt – Svojho partnera/partnerku nezneužívam na uspokojenie svojich potrieb (či už sexuálnych alebo psychologických), ale naopak. Rešpektujem, že druhá osoba má rásť a rozvinúť sa taká, aká je. Rešpektujem jeho/jej výnimočnosť. Ak ľudia majú problém uznať rešpekt (často to vidíme aj u „puberťákov“, ale aj u dospelých), súvisí to s tým, že ešte sami nedosiahli vlastnú nezávislosť (nie len ekonomickú, ale skôr vnútornú, ktorá je následkom osobnostnej integrity človeka). Jednoduchšie povedané, ak sa cítim nedocenene, nevážim si dostatočne vlastnú osobnosť a nie som úplne okej so svojimi prednosťami, ale aj slabými stránkami, kompenzujem si to na druhých osobách. Niektorí by to nazvali aj „ten/tá si niečo dokazuje“.
  4. Poznanie – existuje jeden zúfalý spôsob ako niektorí ľudia chcú úplne spoznať druhú osobu – a to je moc nad ňou, kedy sa osoba mení na majetok, vec (vídať pri nepríjemných životných situáciách, ako je týranie a podobne). Človek je však vo svojej ľudskej podstate nevyspytateľným tajomstvom, zázrakom, a to pre seba, a aj pre ostatných. Totižto, ani vo všetkej snahe, sami seba úplne nepoznáme. Často sme prekvapení zo svojich reakcií, čudujeme sa, prečo sme niečo nespravili tak alebo onak. Preto úplne poznanie môžeme nachádzať iba v akte lásky. V neobmedzenom objavovaní výnimočnosti nášho partnera/partnerky. Už aj malé deti chcú všetko úplne poznať (chcú poznať tajomstvo hračiek, rozoberajú ich, objavujú), o čo viac my dospelí ľudia túžime po poznaní a láske. Keďže nie sme vecami, nie je možné nás prestať „objavovať“, ako keď dieťa rozoberie hračku, vie čo je vo vnútri a ide preč, lebo to mu stačí.

Netreba však zabúdať, že v našom živote sa každý nachádza na rôznych schodíkoch, ktoré predstavujú osobnostný vývin jednotlivca. Aj schopnosť milovať ako akt dávania závisí na tejto osobnej zrelosti. S týmto úzko súvisí téma objektov lásky. Počuli ste už niekoho hovoriť: ,,Milujem svoju rodinu, ale čo ma po cudzích“? Práve takáto fráza môže naznačovať základnú neschopnosť milovať.  Podľa Williama Jamesa, neexistuje tzv. „deľba práce“ – „deľba lásky“.

Láska nie je v prvom rade len vzťahom ku konkrétnej osobe, ale je to postoj, orientácia povahy. Ak milujem len jednu osobu (sebeckosť à deux), a k ostatným sa správam ľahostajne, nepríjemne, opovrhujúco, moja láska nie je naozajstnou láskou. Je len symbiotickým alebo rozšíreným egoizmom (so symbiózou sa stretávame aj pri malých bábätkách do 3-4 mesiacov, kedy dieťa nerozlišuje medzi sebou a matkou. U dospelých však ide o určitý druh egoizmu).

Zapamätajme si, že predpoklad nášho života, nášho šťastia, rastu a slobody je zakorenený len v našej schopnosti milovať. Ak naozaj milujem, milujem všetkých, milujem svet, milujem život. Ak môžem niekomu inému povedať „milujem ťa“, musím byť schopný/á povedať „v tebe milujem všetkých, cez teba milujem svet a cez teba milujem aj seba. Ak je láska povahovou črtou, nebude sa vyskytovať, iba v našom vzťahu k rodine a k priateľom, ale aj vo vzťahu s našimi kolegami, ľuďmi, s ktorými prídem do kontaktu.