Spomínate si na radosť z jednoduchých vecí vo svojom ranom detstve? Stan z prikrývok, čerstvé jahody z kríka, domček na strome alebo dokonca kaša z piesku a vody či objatie priateľa na rozlúčku – všetky tieto veci väčšinu z nás inšpirovali a vytvárali v našom živote pocit pokoja. Je možné ho v dospelosti opäť získať? A kvôli čomu? Poďme to zistiť s psychológom.

S každým ďalším rokom sú spomienky na detstvo čoraz viac poznačené smútkom. Životné okolnosti sa stávajú vážnym bremenom, objavujú sa zážitky, ktoré sa bežne nazývajú “dospelácke”, a celkový obraz sveta už nie je taký jasný a príťažlivý. A vnútorné dieťa začne túžiť – a to tak veľmi, že sa časom zdá, že úplne zmizne.

Skutočnosť je však taká, že “detská” prirodzeno-emocionálna časť nášho života časom nezmizne: môže sa unaviť pripomínaním sa, môže vyblednúť, ale zostáva živá. V rôznych fázach dospievania, v závislosti od toho, nakoľko berieme do úvahy hodnotu práve tejto časti, môže akoby zamrznúť, môže byť narušená, nenachádzať východisko a nakoniec môže “uviaznuť” kdesi v hlbinách mysle alebo vybuchnúť ako láva zo sopky a zmiesť všetko, čo jej stojí v ceste.

To ona sa zamiluje do romantického vzhľadu obyčajného okoloidúceho a zastaví sa, aby si vypočula krásnu hudbu na priechode pre chodcov. Je to ona, kto sa chce so smiechom povoziť na kolotoči alebo si z ničoho nič kúpiť vtipný suvenír. Je to ona, kto zaborí nos do kríka a vdychuje vôňu svojich obľúbených jarných kvetov. Lenže v reakcii na ňu sa takmer vždy spustí vnútorná reakcia “rodiča”: “Nie je prečo sa správať tak hlúpo. Si dospelá, stoj pokojne, lebo sa ti budú smiať.”

ČASŤ DIEŤA VERZUS DOSPELÝ

Čo teda zahŕňa pojem “vnútorné dieťa”? Môžeme sa naň pozerať ako na súbor najprirodzenejších schopností, ktoré sú vlastné netraumatizovanému malému človeku.

1. Zvedavosť

Pozorovanie, skúmanie, dotýkanie sa.

2. Túžba žiť

Zamilovať sa, robiť chyby, padať, mať hybnosť vstať a ísť opäť dopredu.

3. Dôverovať prostrediu

Vonkajšie prostredie vnímame väčšinou ako vzrušujúce, nie ako nebezpečné. Negatívne vonkajšie vplyvy sú vnímané ako výnimka a rýchlo sa na ne zabúda.

4. Prirodzenosť

Absencia vnútornej túžby prelomiť sa a ukázať niečo, čo nezodpovedá skutočnému pohľadu na svet.

5. Otvorenosť voči budúcnosti

Aj keď sa stane niečo zlé, vo vnútri je stále presvedčenie, že budúcnosť bude dobrá.

6. Zdravé sebavedomie

Vnímanie seba samého nezakalené vonkajším hodnotením: najmä slabosti sú vnímané ako dôvod na učenie sa a radosť z úspechu v tomto učení.

Čo je to “dospelácka časť”? Skutočne dospelý človek nie je ten, kto sa bojí vonkajšieho hodnotenia, ani ten, kto presne zistil, ako život funguje. Dospelý človek je otvorený kritike a je vždy ochotný prijať spätnú väzbu. Deje sa tak preto, lebo mu bolo dané pochopiť, že celý život je učenie a učenie nie je povinnosť alebo povinnosť, ale celoživotný a zaujímavý proces.

A čo pomôže prijať jeho celoživotnosť a zaujímavosť? Samozrejme, emocionálne zručnosti detí: neexistuje “nebezpečný zajtrajšok” a obavy z budúcnosti, ale existuje “krásne teraz”, túžba po poznaní, otvorenosť novým veciam, bezpodmienečná láska k sebe a životu.

Keď sa obzrieme späť a pozrieme sa do očí svojho malého ja, úprimne chceme pochopiť, precítiť, prijať jeho pocity, nielenže prevezmeme bolesť a odpor za roky vyhýbania sa mu, ale budeme môcť nájsť aj silu, ktorá je nám daná od narodenia, mocnú životnú energiu a najjasnejšiu paletu emócií. On nám odpustí každé previnenie: veď vždy miluje a vždy verí.

Tak sa zdanlivo slabé stránky zrazu stanú silnými, ba dokonca kritickými. Vážme si svoje zážitky z detstva: rozkvitnú, dajú nám ešte veľa rokov skutočne kvalitného života, a naše deti, ktoré už nie sú vnútorné, nám pomôžu zachovať všetko najcennejšie, s čím prišli na tento svet, neporušené a krásne.