Traumy a vnútorné zábrany vzbudzujú pocit bezmocnosti. Nemôžu v nás však zabiť slobodnú vôľu. Filozof vysvetľuje, ako sa zbaviť bremena minulosti a prevziať zodpovednosť za svoj život.

Vychádzate z metódy Viktora Frankla, psychológa, ktorý prešiel koncentračným táborom. Akými skúškami ste prešli?

Alex Pattakos: Strávil som tri roky v americkej armáde, ako psychológ som pracoval s vojakmi počas vojny vo Vietname a videl som jej hrozné stránky. Mnohí sa vrátili domov traumatizovaní, trpeli depresiami. Ja som sa však rozhodol inak: to, že som prežil, bol dar zhora. Musel som to nejako ospravedlniť, urobiť niečo zmysluplné.

Rozhodol som sa: nezáleží na tom, aké boli vaše skúsenosti. Dôležité je, čo s ňou urobíš. To neznamená, že ju musíte používať ako výhovorku. Nie je celkom správne myslieť si, že minulý život určuje budúcnosť. Určujeme ju my sami.

Ale ak sme zažili niečo ťažké, nemôžeme na to zabudnúť….

Nemali by sme na to zabudnúť, pretože je to naša skúsenosť, robí nás jedinečnými. Záleží však na tom, ako sa s ňou vyrovnáme. Spomeňte si na ľudí, ktorí prežili traumu. Tých, ktorí boli v detstve šikanovaní, ktorí zažili zneužívanie, ktorí boli vo vojnovej zóne. To všetko sú ľudia, ktorých prenasleduje minulosť.

Niektorí sa však nad ňu dokážu povzniesť – ako Viktor Frankl

Mohol povedať: “Nemci mi zlomili život, budem ich nenávidieť navždy.” Ale on povedal: “Mám slobodnú vôľu. Nemusím žiť s nenávisťou v srdci.” A každý človek môže urobiť to isté: pomocou slobodnej vôle prerušiť reťaz negatívnych skúseností.

Ale čo ak túto moc nemáme?

Každý z nás je schopný robiť rozhodnutia. Existuje podnet – udalosť, niečo, čo sa nám stane. A existuje odpoveď – ako zareagujeme. V priestore medzi nimi je možnosť voľby.

Môžeme sa rozhodnúť, ako budeme zaobchádzať s tým, čo sa stalo, čo budeme robiť, aký plán vypracujeme. Nelson Mandela si za odpor voči režimu odsedel 27 rokov vo väzení. Keď už bol prezidentom Juhoafrickej republiky, stretol sa s Billom Clintonom a ten sa ho spýtal: “Keď ste prekročili prah väzenia, nenávideli ste svojich nepriateľov?” Mandela odpovedal: “Áno. Ale povedal som si, že ak budeš pokračovať, zostaneš väzňom. A oslobodil som myseľ, pretože som chcel byť slobodný.” Vďaka tomu v čase, ktorý mu zostával, dosiahol toľko, čo sa mnohým ľuďom nepodarí za celý život.

Situácie Nelsona Mandelu a Viktora Frankla sú extrémne. Pre mnohých je však ťažké oslobodiť sa od strachu, obmedzení….

Jedna z mojich kníh sa volá “Väzni vlastných myšlienok. Zmysel života a práce podľa Viktora Frankla”. Nie sme však len väzňami, sme aj väzňami pre iných. Poslúchame to, čo do nás vložili rodičia, čo od nás očakávajú naši priatelia a kolegovia. A svojím presvedčením rovnako obmedzujeme aj ostatných. Máme však slobodnú vôľu. Môžeme si vybrať iný smer. Vyrastal som vo veľmi prísnej náboženskej rodine. Otec kontroloval každý môj krok. Naučil som sa však brať jeho tlak ako výzvu, ako signál: teraz mám šancu postaviť sa za to, čo je pre mňa dôležité.

Ak na vás život netlačí a zdá sa vám odmeraný, ako môžete pochopiť, že je s ním niečo v neporiadku?

Rozmernosť je ilúzia. Už starogrécky filozof Herakleitos povedal: “Nemôžeš dvakrát vstúpiť do tej istej rieky.” To, čo sa deje, sa deje aj v minulosti. Život plynie. Sedíme v loďke, ktorú unáša prúd. Ale ak sa chceme dostať tam, kam potrebujeme, niekedy sa čln musí otočiť. Stretol som sa s ľuďmi, ktorí hovoria: “Vďaka Bohu, že som dostal výpoveď. Vďaka Bohu, že som sa rozviedol.” Inak by si neuvedomili, že ich práca ťahá ku dnu a ich city k manželovi ochladli. Musíme byť citliví na to, čo sa deje.

Citlivosť je dôležitejšia ako inteligencia: ak ste prečítali tony kníh, ale spoliehate sa len na vedomosti, zostanete hluchí voči sebe a druhým

Podobne ako v športe – ak hráte basketbal alebo hokej a nesledujete, čo sa deje na ihrisku, pokazíte celú hru. Ak neviete, kde hľadať, nemôžete nájsť zmysel. Nebudete vedieť, kam ísť, ak nebudete vedieť, kde ste alebo ako ste sa sem dostali.

Čo môže znamenať začiatok zmeny?

Uvedomenie môže mať mnoho podôb – nuda, úzkosť, stres. Stalo sa mi, že mi klienti zavolali cestou do práce a povedali: “Myslím, že budem mať mŕtvicu. Boli tak udusení stresom, že im stúpal krvný tlak a báli sa, že zomrú.

Ak sa niečo naučíte a nič s tým neurobíte, vaše vedomosti sú bezcenné. Strach alebo nuda je kompas, ktorý vám povie, že idete nesprávnym smerom. Ale na to, aby ste sa pohli smerom k cieľu, potrebujete palivo – nadšenie.

Nadšenie, vášeň – v tom žije duch. Keď prídem do veľkých korporácií, vidím ľudí s mŕtvymi očami. Keď prídu do kancelárie, zavesia svoju dušu na háčik a na konci dňa si ju odnesú.

Veľa ľudí oddeľuje prácu a život

To je pravda!!! Prečo si teda nenájdete prácu, ktorá má pre vás zmysel? Chcem zdôrazniť: ide o zmysluplnosť, nie o významnosť. Nemusíte byť veľký šéf, ale ak je práca podľa vášho srdca, ak vám umožňuje vyjadriť sa, to je najdôležitejšie. Ľudia pracujú v hrozných podmienkach, cítia sa ako otroci. Ale môžu sa aj rozhodnúť – napríklad založiť si firmu, otvoriť si obchod.

Najdôležitejšie je praktizovať slobodnú vôľu, naučiť sa všímavosti.

Najlepšia definícia vedomia, na ktorú som narazil: rozdiel medzi pozorovateľom a pozorovaným. Ak chcete zmeniť vedomie, musíte buď zmeniť to, na čo sa pozeráte, alebo zmeniť svoju pozíciu.

Čo ak chceme niečo v spoločnosti zmeniť?

Je dôležité, aké rozhodnutia urobíme v každej konkrétnej situácii. Často si zmenu spájame s veľkými krokmi a zabúdame na maličkosti. Môžeme si vybrať, že sa nebudeme podieľať na šikanovaní, podvádzaní, šírení nepravdivých informácií. Aj keď pozdravíte suseda namiesto toho, aby ste prešli okolo, zmení to dynamiku, tok energie.

Problémom kolektívnych rozhodnutí je, že sa vždy snažíme stáť vyššie, aby nás počúvali. Aby sme umlčali ostatných. V politike, v podnikaní, dokonca aj v psychoterapii. Hádame sa, zisťujeme, kto za to môže, vymýšľame výhovorky, aby sme neboli obviňovaní. Ale aký to má význam? Stephen Covey (americký konzultant v oblasti vedenia) veril, že vedenie je nemysliteľné bez súčinnosti a jej podstatou je oceňovanie rozdielov medzi nami.

Niektoré veci však jednoducho nemôžeme zmeniť.

Určite. Zajtra môže vypuknúť jadrová vojna – som schopný jej zabrániť? Ale môžem sa nebáť a robiť, čo sa dá. Môžete byť zdrojom vplyvu: píšte články, angažujte sa vo svojom okolí. Najhoršie je presvedčiť sa, že od vás nič nezávisí, a zalezť.