Každý z nás to už zažil. Zaspíme na stretnutie, na ktoré sa nám fakt nechcelo ísť, cestou do práce nastúpime na zlý autobus, za ten svet si nevieme spomenúť na meno kamaráta, ktorého dobre poznáme alebo slovo v cudzom jazyku, ktoré inak bežne používame… Niekedy len slabá pamäť, únava či nepozornosť. Ale niekedy je za tým niečo špeciálnejšie.

Fascinujúce je, že v množstve prípadov takéto omyly nie sú prejavom nefunkčnosti našej hlavy. Práve naopak! Prezrádzajú, aký sofistikovaný systém v hlave máme, čo všetko náš mozog stihne za niekoľko sekúnd. A to všetko preto, aby sme sa ochránili pred nepríjemnými pocitmi, pred tým, na čo práve nechceme myslieť.

To, že niektoré naše omyly nie sú náhodné, možno občas tušíme všetci. Známy psychoanalytik Sigmund Freud sa však na to pozrel systematickejšie. Celé sa to začalo pred viac ako sto rokmi, keď si najskôr sám na sebe a potom aj na iných ľuďoch začal prerieknutia, zabúdania či rôzne iné omyly všímať s väčším záujmom. Ako poctivý psychoanalytik začal analyzovať sám seba, svoje chybné úkony a zistil, že ak metódou voľných asociácií poctivo sledoval prúd svojich myšlienok, ak bez cenzúry rozmýšľal nad tým, čo ho doviedlo k danej chybe, takmer vždy našiel koreň veci. A vždy šlo o nejakú vytesnenú vec, ktorú nechcel pustiť do vedomia, resp. ktorej sa podvedome bránil. Na základe svojich pozorovaní píše: „dospel som k výsledku, že jednotlivý prípad zlyhania jednej psychickej funkcie sa dá objasniť spôsobom, ktorý ďaleko presahuje obvyklé zhodnocovanie tohto javu.“ Teda, že nejde len o to, že máme slabú pamäť na mená, len tak nám to vypadlo, sme roztržití a podobne.

Čo sú to teda tie chybné úkony?

Ide o omyly, ktoré sa nám stávajú v bežných každodenných situáciách a nie sú spôsobené len nepozornosťou alebo zlyhaním pamäti. Môže ísť napríklad o zabúdanie mien, cudzích slov, sledov slov, prerieknutia, falošné spomienky, chybné čítanie či prepisovanie, zabúdanie dojmov, predsavzatí, prehmatnutia a podobne.Vo svojej knihe uvádza Freud množstvo príkladov z vlastného života alebo života ľudí, ktorí sa odvážili podrobiť svoje omyly jeho analýze.

Tak napríklad k už spomínanému zabúdaniu mien Freud píše: „Okrem jednoduchého zabúdania vlastných mien sa vyskytuje tiež zabúdanie, ktoré je motivované vytesnením.“ Na inom mieste sa zase dočítame: „Zabudnutie mena môže byť aj nevedomý spôsob prejavenia hnevu voči danej osobe.“ Tak sa nám môže stať, že si zrazu nevieme vybaviť meno niekoho, koho poznáme celé roky, s kým sme sa včera stretli. S úsmevom si napríklad spomínam, ako si jeden môj kamarát notoricky nevedel zapamätať meno môjho manžela. Ktovie, čo mu v tom bránilo…

Freud spomína, ako sa s jedným známym rozprával o letovisku, ktoré obidvaja dobre poznali. Freudov známy hovorí o hostinci, ktorý sa tu nachádza. Freud je presvedčený, že nič také tam nie je, vôbec si naň nespomína. Nakoniec zistí, že hostinec tam naozaj je. Po hlbšom skúmaní príde k poznaniu, že mu názov hostinca pripomínal meno kolegu, voči ktorému mal komplexy, preto úplne vytesnil, že takýto hostinec existuje. Sebakriticky tak prichádza k uvedomeniu: „Tak mojím myslením prúdi stále ,vzťahovanie na seba´, o ktorom obyčajne neviem, ktoré sa mi však prezrádza zabudnutím mien. Akoby som bol stále nútený porovnávať všetko, čo počujem o druhých ľuďoch s vlastnou osobou, akoby sa moje osobné komplexy prebúdzali pri každej správe o druhých.“

Alebo milý prípad prerieknutia, kedy jedna dáma druhej chváli nový klobúk slovami: „Tento nový, roztomilý klobúk ste si sama spackala (aufgepatzt, namiesto ozdobila – aufgeputzt)?“ Úprimný názor vyrazil na povrch napriek snahe o kontrolu a slušnú pochvalu.

Zaujímavým spôsobom sa chyby objavujú aj v spomienkach. Stáva sa, že si z detstva pamätáme niečo úplne nepodstatné – napr. ako lížeme zmrzlinu a kvapne nám na tričko. Detailne si pamätáme okamih, ktorý sa zdá byť úplne nepodstatný, kým fakty, dôležité informácie, ktoré by s týmto okamihom mohli súvisieť, si nevieme vybaviť. Freud to vysvetľuje tak, že tieto indiferentné spomienky môžu asociačne poukazovať na niečo, spájať sa s niečím, čo je oveľa dôležitejšie. Je to možno ale niečo nepríjemné, zahanbujúce alebo traumatické. Nevedome sa takým spomienkam chceme vyhnúť, nedarí sa nám to ale úplne. Pamätáme si niečo, čo s tým súvisí, ale emocionálne nás to až tak nezaťažuje. Znamená to teda, že aj to, čo si uchováme v pamäti, si niekedy vyberáme akosi podvedome, tendenčne, často s chybami – či už priestorovými alebo časovými.

Naša nevedomá túžba či odpor môžu vyjsť nenápadne na povrch aj pri zdanlivo náhodnom konaní. Keď meškáme, prípadne rovno zabudneme prísť na rande alebo zabudneme podpísať šek. Freud si napríklad všimol, že pacienti, ktorí si niečo zabudli v jeho ordinácii, zvyčajne boli spokojní. Nevedome tak naznačovali, že chcú prísť znova alebo že sa nevedia odtrhnúť od svojho doktora.

O všetkých týchto chybách, ktoré sa bežne vyskytujú v živote každého človeka, napísal Freud knihu Psychopatológia každodenného života. Je to zaujímavá a aj celkom zábavná kniha. Môže byť inšpiratívnym čítaním pre tých, ktorí sa radi zamyslia nad tým, čo im ide hlavou a prečo ich niekedy ústa, nohy či ruky neposlúchajú.

Na záver ešte malá rada. Ak by ste si niekedy podobné omyly všimli u druhých ľudí a v hlave by vám skrsla myšlienka pobaviť spoločnosť pátraním po príčine, dajte si pozor. Sám autor totiž upozorňuje: „Väčšinou nie je príliš vhodné zdieľať analýzy, pretože vedú, tak ako analýzy vyššie uvedené, vždy k záležitostiam intímnym a pre analyzovaného trápnym.“ Bude teda lepšie, keď si radšej budeme každý všímať svoje vlastné chyby. Môžeme sa z nich o sebe všeličo dozvedieť.