Ako vyzeráte, keď sa hneváte? Začnete kričať, búchať, urážať všetkých naokolo? Alebo ostanete stáť ako prikovaný? Alebo vám vyhŕknu slzy? Alebo to na vás vôbec nie je vidno? A čo sa deje vo vašom vnútri? Máte pocit, že ste v pohode? Alebo to vo vás vrie a vy sa to snažíte nejako ustáť?

S hnevom sa stretávame denne. U seba samých aj u ľudí okolo seba. Na niektorých ľuďoch nie je ťažké si všimnúť, že sú naštvaní. V lepšom prípade to dajú pocítiť tým, ktorým to patrí, v horšom všetkým, čo prídu do cesty. A potom sú medzi nami ľudia, o ktorých si hovoríme: „Toho som v živote nevidela hnevať sa. Je to taký pokojný človek. Toho nič nevytočí.“ Čo sa deje s hnevom týchto ľudí? Kde sa stráca? Bohužiaľ, veľa krát ostáva vnútri a vie tam narobiť veľké škody. Alebo si predsa len nájde nejakú nenápadnú cestičku von.

Spôsob, akým hnev (resp. emócie všeobecne) vyjadrujeme alebo prežívame, sa začína formovať už v našom ranom detstve. To, ako sa k našim, ale aj k svojim vlastným emóciám stavali naši rodičia (prípadne iné blízke osoby), nás výrazne ovplyvňuje v tom, ako svoje emócie vnímame, prežívame a vyjadrujeme aj v dospelosti.

Ak majú naopak naše rané vzory problém s agresiou, výbušnosťou a nekontrolovateľným vyjadrovaním hnevu, hrozí nám, že ani my nebudeme vedieť nachádzať konštruktívne spôsoby ako na to. Môžeme mať sami oveľa väčšie sklony k výbušnosti, alebo môžeme mať naopak panický strach prejaviť hnev, či pustiť sa do konfliktu. A tak pri každom konflikte ostaneme paralyzovaní.

Keď sme od mala konfrontovaní s tým, že hnevať sa nesmieme, že je to zlé, že musíme byť vždy milí a pokojní, môže v nás ostať silné vnútorné presvedčenie, že hnev treba za každú cenu schovať a ak ho cítime, znamená to, že sme zlí. Pravda je však taká, že hnev sa len tak nevyparí. Vždy si nájde cestičku. Keď však hnev ide bočnými cestičkami, zvyčajne to nie je žiadna výhra ani pre nás samých, ani pre naše okolie.

Keď hnev ide von, ale nenápadne

Napriek tomu, že sa tvárime pokojne, hnev z nás môže byť cítiť veľmi silno. Napríklad vo forme pasívnej agresie. Mnohé manželské páry by vedeli rozprávať o tom, ako sa v tichej domácnosti dajú napätie a hnev krájať, ako možno ľudí trápiť mlčaním.

Ďalšou nenápadnou, ale zákernou alternatívou je irónia. Niektorí ľudia sú majstrami zasadzovania úderov na tie najcitlivejšie miesta – a to s úsmevom na tvári a záverečnou poznámkou: „Veď ja len žartujem.“

Bočnými cestičkami niekedy vypustíme len časť hnevu, alebo s jeho vyjadrením nakoniec aj tak nie sme spokojní, lebo to nevedie ku konštruktívnemu riešeniu. Navyše takto vieme celkom potrápiť svojich blízkych, napriek tomu, že máme pocit, že sme ich od svojho hnevu uchránili. Výsledok je teda často taký, že sa dobre necítime ani my, ani naši blízki, a konflikt ostáva nevyriešený.

Keď hnev ostáva dnu

Niekedy sa stáva, že nedokážeme zo seba dostať hnev v žiadnej forme – či už konštruktívnej alebo nie. Všetko držíme v sebe a dúfame, že to niekde zmizne. Po chvíli nás hnev možno prejde, ale nie preto, že zmizol, alebo že sme sa s ním vysporiadali. V skutočnosti si len našiel inú cestu. Jedným z významných kanálov, kadiaľ sa pustí, keď už nie je iná možnosť, je naše telo. Môže sa transformovať do rôznych psychosomatických problémov. Niekedy to môže byť len náhla bolesť hlavy alebo tlak na hrudi, či bolesť brucha. Ak ale svojím emóciám nedávame priestor dlhodobo a sme navyše vystavení záťažovým situáciám, môže sa to prejaviť aj vážnejšími psychosomatickými ťažkosťami. Naše telo prestane zvládať to, že to, čo sa deje vnútri a to, čo prejavujeme navonok, nie je v súlade. Neschopnosť vyjadriť hnev je aj jednou z príčin, ktorá vedie k vzniku depresií. Odborníci hovoria o depresii ako o „hneve obrátenom proti sebe“.

Emócie si nevyberáme, jednoducho prichádzajú

Emocionálne prežívanie je súčasťou nás všetkých. Všetkých. Nie len žien. Situácie a veci, ktoré sa nám dejú, v nás vyvolávajú emócie. Jednoducho prichádzajú. Nemôžeme si vybrať, aké budú. Nie je dôvod cítiť sa vinný za to, aká emócia sa v určitej chvíli vynorí. Zároveň však neplatí, že emócie nad nami majú vládnuť. Môžeme ovplyvňovať to, akým spôsobom ich spracujeme a vyjadríme. Či keď pocítime hnev, zničíme prvého človeka, čo nám príde do cesty, alebo budeme hľadať konštruktívne spôsoby, ako ho vyjadriť.

Ak by sme si chceli zakázať cítiť niektoré emócie (napr. hnev, ale aj smútok, keď zažívame nejakú stratu), alebo by sme ich chceli vôľou odsúvať, klameme samých seba. Strácame kontakt so sebou. Strácame kontakt s celým svojím emočným prežívaním – pozitívnym aj negatívnym. Naša psychika totiž nevie vyfiltrovať jednu emóciu a ostatné nechať dostupnými. Preto sa tak často stáva, že človek, ktorý nedokáže vyjadriť hnev, nedokáže prežívať ani radosť, bezstarostnosť, alebo sa nevie len tak ľahko uvoľniť, či užívať si prítomný moment. Ostáva celkovo otupený a strnulý v prežívaní. Jedine tak sa totiž dokáže chrániť pred negatívnymi emóciami, ktorých sa tak bojí. Potláčanie negatívnych emócií je zároveň veľmi vyčerpávajúci proces, ktorý nám zoberie veľa energie. Na prežívanie tých pozitívnych už potom veľa energie neostáva. Ak však svoje emócie prijímame, vnímame a uvedomujeme si ich, stávajú sa významnými pomocníkmi v našich životoch. Slúžia ako kompas, ktorý nám pomáha orientovať sa v sebe samých aj v medziľudských vzťahoch. Pomáhajú nám rozhodovať sa, akým smerom sa vydať, kde je a kde nie je naše miesto, do čoho by sme sa mali púšťať a do čoho radšej nie, informujú nás o nebezpečenstve, aj o našich potrebách. Keď sú na nás naše emócie viditeľné, sme zároveň čitateľnejší pre naše okolie a veľa krát aj príťažlivejší či zaujímavejší. Zároveň tým vysielame signál, že sme schopní prijať aj emócie druhého, že sa nám s nimi môže zveriť a my to zvládneme spracovať a prijať.

Ako zvládať hnev konštruktívne?

Dobre teda. Hnev má svoj význam, nevie sa len tak vypariť, nedá sa odfiltrovať bez toho, aby to prinieslo svoje obete. Je prirodzený a je dobré vedieť ho vyjadriť. Ale ako to spraviť konštruktívne? Tu je niekoľko tipov:

Prvý krok – zastaviť sa a vnímať, čo teraz cítim

Prvým krokom v práci s emóciami je snaha dostať sa do kontaktu so svojím prežívaním. Mnohokrát totiž máme rokmi budované a živené skvelé stratégie na to, ako sa od svojho prežívania odtrhnúť. Keď sa hanbíme, začneme sa smiať. Keď sme smutní, pustíme sa rýchlo do nejakej činnosti, aby sme to zahnali. Keď sme nahnevaní, tvárime sa milo a utrúsime „nevinnú“ ironickú poznámku. Navonok sa tvárime, že sme úplne v pohode, ale vo vnútri to vrie. Ako z toho von? Buďme k sebe úprimní. Iba k sebe. Nemusíme sa hneď podeliť s každým človekom, čo nám príde do cesty. Ale keď zacítime, že nie sme OK, zastavme sa vo svojich myšlienkach a položme si otázku: „Čo sa teraz vo mne deje? Čo je to za pocit? Prečo ma to tak rozrušilo?“ A dovoľme si nachvíľu túto emóciu precítiť.

Často sa bojíme pristaviť pri negatívnej emócií. Čo ak nás zahltí, čo ak sa budeme cítiť ešte horšie? V skutočnosti však nepríjemný pocit veľakrát povolí práve vďaka tomu, že mu dáme vedome priestor ukázať sa.  Len myšlienka, že vieme, čo cítime a že je normálne sa tak cítiť, nám dá pocit slobody a uvoľnenia. Uvedomenie si a prijatie toho, že prežívam hnev, mi dáva šancu ďalej s ním pracovať.

Druhý krok – porozmýšľať nad tým, čo je pravá príčina

Keď si uvedomíme, čo cítime a ostaneme s tým chvíľu v kontakte, môžeme si položiť otázku, prečo je to tak. A kde sa to zobralo. Napr.: „Dnes ma všetko vytáča. Som nejaká nervózna…. Je pravda, že som v noci fakt zle spala. A ešte ma aj nahnevalo, čo mi včera povedal manžel.“ Tak možno prídem na to, že som nervózne reagovala na dieťa, ale v skutočnosti mu to nepatrilo. V tejto chvíli získavam väčší prehľad vo svojom prežívaní a môžem spraviť rozhodnutie – napr. prestať kričať na dieťa a porozprávať sa s manželom, keď sa vráti domov – o tom, čo koho z nás nahnevalo a ako by sa to dalo vyriešiť.

Tretí krok – prepojiť súčasné prežívanie s mojou osobnou históriou

Nemusia to byť žiadne veľké analýzy. Ale uvedomenie si koreňov svojho fungovania vie veľmi pomôcť k pochopeniu a prijatiu seba samého. Zároveň je to cesta k lepšiemu fungovaniu vo vzťahoch.

Napr.: „Nedokážem oponovať môjmu šéfovi, aj keď viem, že je nespravodlivý. Ani môjmu otcovi som nikdy nemohla oponovať. Vždy, keď som sa ozvala, nasledovala bitka. Keď môj šéf zvýši hlas, ostanem stáť ako prikovaná a neviem zo seba vydať ani hláska.“

Štvrtý krok – oddeliť minulosť od súčasnosti

Keď dokážem reflektovať a pochopiť, prečo určitá situácia vo mne vyvolala takú silnú reakciu, môžem mať oveľa viac v rukách, čo s tým spravím. Opustiť staré a skúsiť nové, funkčnejšie spôsoby spracovávania hnevu (aj iných emócií) môžem len vtedy, keď viem, čo chcem opustiť. Viem to jedine vtedy, keď si dovolím spoznávať seba samého a dokážem prijať pozitívne aj negatívne stránky môjho prežívania.

A tak si môžem povedať: „Ok, ale môj šéf nie je môj otec. A ja už nie som malé dievčatko. Mám právo vyjadriť svoj názor. A môj šéf mi môže dať spätnú väzbu, ale toto, čo povedal, prekročilo hranice slušnosti.“

Piaty krok – vyjadriť hnev

Keď si takéto rozmýšľanie dovolíme v svojej hlave, sme už veľmi blízko k tomu, aby sme to dokázali povedať aj navonok. Slušne, ale jasne vymedzujúc svoje hranice. Čím viac sa nám darí ostať v rovine popisovania svojho prežívania, tým väčšia je šanca, že poslucháč príjme našu spätnú väzbu. Tiež pomáha, keď namiesto zovšeobecňovania ostávame pri konkrétnom probléme/situácii.

Napr.: namiesto obviňujúceho a zovšeobecňujúceho vyjadrenia: „Vždy keď prídem z práce, automaticky čakáš, že sa budem starať o deti. Myslíš si, že som celý deň oddychoval? Myslíš, že len ty si unavená? Vôbec si nevážiš moju prácu!“

…skúsiť byť konkrétny, popísať vlastné prežívanie a potreby a možno aj priniesť nápad na riešenie: „Hnevá ma, keď prídem po celom dni domov z práce a ty odo mňa hneď čakáš, že sa budem starať o deti. Som rád, že som doma a rád sa s nimi hrám, ale potreboval by som si predtým aspoň 15 minút oddýchnuť. Potom ich môžem postrážiť a môžeš si oddýchnuť ty.“

Hnev nie je slabosť. Hnev je dar, ktorý nás informuje, že niekto prekročil alebo ohrozil naše osobné hranice. Pomáha nám tiež rozpoznať naše citlivé miesta, aby sme potom mohli pracovať na ich posilňovaní. Možno by sme chceli byť nadprirodzenými bytosťami, s ktorými nič nezamáva. Ktoré nikdy necítia nič negatívne. Nech to znie akokoľvek lákavo, myslím si, že by to bola škoda. Keď vypneme svoje emočné prežívanie, keď stratíme kontakt so svojimi emóciami, sme o toľko dobrého ukrátení… Je to ako keby sme pochovali veľkú časť seba samých.