Viete, že aj vy ste o sebe hovorili niekedy v tretej osobe? Jakubko išiel vlakóóóm. Ema chce grankóóóó. Tomáško uvarí polievkúú. Nelka chce jeeeeesť. Adam sa bude hraaaaať. (A teraz doplňte svoje meno) sa chce dozvedieť, prečo to takto niekedy s ňou/ním bolo.

Takže, v období medzi prvým a tretím rokom sa toho s dieťaťom veľmi veľa deje. Okrem toho, že začína chodiť a rozširovať si svoje obzory v „ďalekých krajinách“ (takí malí „Marcovia Polovia“), pokročí aj vo vývine myslenia a reči.  Myslenie dieťaťa sa vyvíja a dostáva nový rozmer. Senzomotorické myslenie (zamerané len na to, čoho sa deti dotýkajú a dokážu zachytiť svojimi zmyslami) prechádza do fázy predpojmového myslenia. To znamená, že sa v hlave dieťaťa začínajú tvoriť predstavy objektov a vecí, napriek tomu, že ich práve nevidí, necíti a podobne.  Sú to však tzv. predpojmy – pretože takéto malé dieťa napríklad nechápe, že rovnakých červených lienok so siedmymi bodkami môže byť aj viac. Ak by totiž znovu uvidelo na tráve inú lienku, myslelo by  si, že je to stále tá istá lienka. S časovou predstavivosťou sa tiež veľmi „netrápi“. Hoci si už dieťa na konci tretieho roka sčasti uvedomuje, čo je práve teraz, a čo bude, vôbec ho „nezajíma“, čo bolo (iné je to pri traumatických a silne citovo nabitých udalostiach).

Viete prečo deti v tomto období zbožňujú zrkadlá? Nie je to preto, že by sa obdivovali a mali radi. Dôvod je úplne iný. V zrkadlovom obraze je totiž super kámoš či kámoška. Smeje sa, keď sa smeje aj ono, a robí to, čo sa mu páči. Super spoluhráč! Toľko sa s ním dá nasmiať! Ak dieťa postavíme pred zrkadlo, ktoré je na stojane, je možné, že sa pôjde pozrieť za neho, aby zistilo, kto tam na neho čaká. Vo veku dvoch rokov (čiže od 12-24 mesiaca) sa toto vnímanie zásadne mení. Nastáva totiž veľmi dôležitý proces, ktorý sa nazýva sebauvedomovanie sa. Beulah Amsterdam, známy predstaviteľ klasického rúž-testu zisťoval, ako na seba reagujú deti vo veku od 3-24 mesiacov. Zistil, že od 14.mesiaca deti začínali obdivovať seba samých, prípadne boli rozpačité a vyhýbali sa obrazu v zrkadle. Po 20.mesiaci bolo takéto správanie viditeľné už u 75% detí. V 20.-24.mesiaci bolo však už jasne vidieť, že 65% detí rozpoznalo seba samého v zrkadle. Vo veku 24 mesiacov, už mohli s istotou povedať, že si dieťa bolo vedomé samého seba. Ako to vlastne Amsterdam zisťoval a čo je ten známy rúž-test? Dieťaťu sa nakreslí na čelo alebo na nos veľká bodka. Najlepšie pekným žiarivým červeným rúžom, aby sme si boli istí, že si to dieťa všimne. Dieťa postavíme pred zrkadlo. Musíme si byť istí, že dieťa sa na seba pozrelo najmenej trikrát. Ak sa dieťa pozerá stále do zrkadla, super sa baví so svojím zrkadlovým kámošom, či kámoškou, alebo sa naopak nezaujíma o obraz a nevšimne si bodku, znamená to, že si nie je ešte vedomé samého seba. Ak sa však na seba pozerá a ruku namieri oproti reálnemu ja a snaží sa zotrieť si machuľu, či bodku na tvári, je to jasným znakom sebauvedomenia.

Podľa psychológa Michaela Lewisa, si uvedomenie seba samého vyžaduje hore opísaný pokrok v myslení. Čiže myslenie dieťaťa musí prejsť od primárnych reprezentácií (to, čo vnímame zmyslami) k sekundárnym reprezentáciám (predstavenie si toho, čo momentálne nevnímame zmyslami). Dieťa musí byť totiž schopné vidieť seba samého ako objekt znalosti, vedomosti a poznania. Musí byť schopné vytvoriť si určitý mentálny obraz, predstavu o sebe samom a spojiť primárne reprezentácie so sekundárnymi. To znamená, vidieť sa v zrkadle a uvedomiť si, že je to on/ona. Skupina výskumníkov ako J.B. Asendorpf, V. Warkentin a P.-M. Baudonnière rovnakým testom ako Amsterdam zisťovali, či je dieťa schopné synchronizovane imitovať druhých ľudí. Sebauvedomie je totiž základným predpokladom, že si dieťa uvedomuje aj druhých okolo seba. Napriek tomu, že všetky deti, ktoré sa rozpoznali a aj tie, ktoré sa nerozpoznali v zrkadle, si uvedomili, že ich niekto napodobňuje a boli schopné kooperovať, iba deti, ktoré sa rozpoznali v zrkadle, boli schopné zapojiť sa do synchronického napodobňovania modelu. Modelom však musí byť niekto cudzí, nie rodinný príslušník. Hypotéza výskumníkov potvrdila, že existuje silný vzťah medzi sebapoznaním a synchronickou imitáciou. Zjednodušene, dieťa, ktoré si neuvedomuje seba samého, nevie napodobňovať druhého človeka v rovnakom čase.

Sebauvedomie si dieťaťa sa následne prejaví aj v reči a deti o sebe začnú rozprávať v prvom osobe. Záhada vyriešená! Podľa Daniela Sterna, prechádza dieťa od subjektívneho self k verbálnemu self. Je však zaujímavé, že v tomto období, si dieťa myslí, že jeho identitou je aj jeho vlastníctvo, čiže napríklad, jeho hračka. So sebauvedomím veľmi úzko súvisí aj obdobie vzdoru a pokusy dieťaťa o samostatnosť. Známy vývinový psychológ, Erik Erikson, vyvinul teóriu vývinu osobnosti človeka, ktorá sa skladá z ôsmich štádií. Podľa neho, musí človek v každom období vyriešiť určitý konflikt, získať určitú cnosť, aby sa posunulo ďalej a bolo osobnostne zdravé. Ak ju nevyrieši, môže to mať za následok krízu v jeho osobnosti a nevyriešený konflikt v detstvom veku, sa prejaví aj keď bude dospelák, či dospeláčka. Môže to pripomínať nejakú hru. Splnenie úlohy v danom leveli posunie dieťa do ďalšieho levelu, a to navyše  s lepším ,,vyzbrojením“. Hra trvá celý život. Obdobie, v ktorom riešime fakt, prečo o sebe dieťa hovorí v tretej osobe, je druhým levelom a jeho hlavnou úlohou je vyriešiť konflikt medzi autonómiou (samostatnosťou) a medzi hanbou a pochybnosťami. S týmto súvisí aj obdobie prvého vzdoru (na druhé obdobie vzdoru si spomíname asi všetci – „vzdorujúci puberťáci“).  V období prvého vzdoru sme aj my boli dosť negativistickí, na požiadavky rodičov sme odpovedali ,,Ja sám/sama!“ a všetko sme chceli robiť bez pomoci druhých. Bolo nám úplne jedno, že polovica jedla skončila okolo taniera, a nie v našom bruchu, že sme sa sem-tam ohrozovali, keď sme sa ako veľkí odvážlivci vybrali cez cestu, a podobne. Podľa mňa, sme museli „liezť rodičom riadne na nervy“. To však nevadí, pretože my sme si práve cvičili našu vôľu. Vôľu, ktorú využívame aj teraz, keď sa rozhodujeme, uskutočňujeme určité úlohy, a stále, keď sa potrebujeme kontrolovať v spoločnosti. Zmysel pre hanbu nám pomáhal naučiť sa, čo sa má a čo nie. Snáď sme mali citlivý a vyvážený prístup dospelých okolo seba. Výsledkom nezvládnutia tohto levelu je rebelovanie, alebo naopak neistota, pochybnosti. Toto obdobie a negatívny postoj neovplyvňuje emocionálny postoj dieťaťa k druhým ľuďom. Je zdravý, pomáha deťom prirodzene si budovať vôľu, odlišovať seba od ,,nie-seba“, čiže od druhých ľudí a od vonkajšieho sveta. Zažili ste aj vy v bežnom živote situácie , v ktorých ste sa zamýšľali nad tým, prečo deti rozprávali v tretej osobe?