Strach z uzavretých priestorov je jedným z najčastejších strachov a postihuje 5-7 % ľudí. Naša hrdinka, 32-ročná Svetlana, sa nevedela dostať do výťahov, mala záchvaty paniky v metre a všade nechávala otvorené dvere, až kým nakoniec klaustrofóbiu neprekonala.

Všetko sa to začalo v dedine mojej starej mamy: hrali sme sa s chlapcami zo susedstva a oni ma zo žartu zavreli do stodoly. Chlapci sa najprv smiali a hučali pod dverami, ale potom utiekli a ja som zostal sám v úplnej tme. Stodola bola obrovská, hore pod strechou fúkal vietor a v rohu niečo šuchotalo, asi myš alebo potkan. Bolo to veľmi strašidelné a ja som kričal, klopal na dvere a prosil, aby mi otvorili, ale nikto ma nepočul. O dve hodiny neskôr – pripadalo mi to ako celá večnosť – prišla babička do stodoly po proso pre sliepky a našla ma pod dverami, ako plačem, vystrašená na smrť. Dlho som potom mala nočné mory, akoby ma niekto zavrel do špajze alebo truhlice a zabudol ju otvoriť – a zostala som tam navždy. Som zadýchaná, ešte chvíľu a zomriem….

ŽIVOT JE AKO PREKÁŽKOVÁ DRÁHA

Odvtedy som prestal chodiť do výťahov: zdalo sa mi, že dvere sa neotvoria a ja zomriem v strašných mukách. Zavreté dvere všeobecne sa stali mojím “bodom” – v mojej izbe boli dvere vždy otvorené a z ostatných rodičia na moju žiadosť odstránili všetky zámky a západky, aby sa náhodou nezabuchli. Dokonca aj v kúpeľni som sa umývala s pootvorenými dverami.

V metre som začal mať záchvaty paniky, a tak som do školy chodil autobusom. Trvalo to o pol hodiny dlhšie, ale nebála som sa. A keď som sa dozvedela, že naša trieda pôjde počas prázdnin do Soči a že v programe je návšteva jaskyne s krápnikmi, presvedčila som mamu, aby povedala učiteľke, že som chorá. Už len pri pomyslení na to, že pôjdem do tmavej jaskyne, mi naskakovala husia koža.

Môj strach mi bol veľmi nepríjemný. Spomínam si, ako som sa pred svadbou rozhodla “dať na krásu” a na radu kamarátky som išla do solária. Zaplatila som si päťminútové sedenie, vyzliekla som sa, zabuchla za sebou dvere… A potom mi bolo zle. Uzavretý priestor, modrofialové svetlá blikajúce pod stropom….

Trvalo ďalší mesiac, kým som si uvedomila, že s tým musím niečo urobiť.

Začal som sa dusiť, začal som sa potiť. Vyletel som z kabíny ako obarený. Keď sa to dozvedel môj budúci manžel, povedal: “Svetlo, je to ako klaustrofóbia – strach z uzavretých priestorov.” No a čo, že je to klaustrofóbia. Trvalo ďalší mesiac, kým som si uvedomila, že s tým treba niečo urobiť. Život sa stal nepretržitou prekážkovou dráhou: nechoď tam, vyhni sa týmto miestam….

Po svadbe sme sa vybrali na romantický výlet po Taliansku. Požičali sme si auto, jazdili sme po Toskánsku, bývali sme v malých hoteloch – pekných, útulných, domácich. Raz sme išli do rodinného hotela, zaplatili sme za izbu, ale keď som do nej vstúpila, zhrozila som sa. V maličkej izbe s rozmermi tri krát štyri metre bola posteľ, skriňa a stolík hneď vedľa seba. Bolo tam dosť miesta len na to, aby som vošla dnu, položila si kufor, vyzliekla sa a ľahla si. Môjmu manželovi to pripadalo smiešne: “Áno, v takýchto izbách sme ešte nikdy nebývali!” Ale mne do smiechu nebolo. Keď zhasol svetlo, cítila som sa dosť zle: hrča v krku, búšenie srdca, nevoľnosť, pot. Celú noc som strávila na balkóne a skoro ráno sme sa presunuli do iného hotela s väčšími izbami.

VÝŤAH V SNOCH A V REALITE

Keď sme sa vrátili do Moskvy, môj manžel povedal: “Nemôžeš takto ďalej žiť, potrebuješ liečbu”. Sama som si uvedomila, ako veľmi mi prekáža klaustrofóbia: zle mi je v aquaparku, v montážnej kabínke v obchode, v ordinácii röntgenológa, vo vagóne metra, v aute, ak uviazne v zápche. Všade, odkiaľ vyletím, sa mi trasú ruky a chvejú pery. Musel som niečo urobiť. Ale čo? Bála som sa ísť k lekárovi: myslela som si, že ma uznajú za blázna.

Môj manžel však našiel psychoterapeuta a na prvom sedení ma upokojil: klaustrofóbia sa dá vyliečiť. Navrhol vyskúšať Eriksonovu hypnózu a farmakoterapiu. Znelo to strašidelne, ale ukázalo sa, že prvé je len stav tranzu, z ktorého sa dá ľahko dostať, a druhé znamená len užívanie sedatív. Bolo trochu nezvyčajné brať tabletky po hodine, ale pomerne skoro som pocítil úľavu.

Ukázalo sa, že som sa bál smrti z nedostatku kyslíka

Lekár mi zakázal experimentovať: bez jeho povolenia ísť do výťahu alebo do solária. Mesiac som sa liečila len sama. Počas hypnotických sedení sme simulovali situáciu v uzavretom priestore. Musel som si čo najjasnejšie predstaviť, ako vchádzam do výťahu, stlačím tlačidlo, dvere sa zatvoria a kabína sa pohne. Prvýkrát som sa nedostala ani na prvé poschodie – zvýšil sa mi tep a takmer som dostala hystériu. Keď som sa trochu spamätala, začali sme zisťovať, čoho sa v takejto situácii najviac bojím. Ukázalo sa, že sa bojím smrti z nedostatku kyslíka. Takže nabudúce som “vstúpil” do výťahu ako potápač, s kyslíkovou nádržou cez plece. Dvere sa zatvorili, “dosiahol” som siedme poschodie – a nemohol som uveriť svojmu úspechu.

SKÚŠKA SILY

A potom prišiel deň, keď som naozaj musel výťahom prejsť aspoň niekoľko poschodí. Nastúpil som do kabíny a dvere sa zavreli. Zaplavila ma známa vlna strachu. S trasúcimi sa rukami som si zapol hudbu na telefóne a vtedy sa stal zázrak! Začala som dýchať a v duchu som si hovorila: “Nič hrozné sa nestane, kyslíka je dosť, zvládnem to.” A naozaj som sa dostal až na desiate poschodie.

Krátko nato som nasadol do auta a po niekoľkých križovatkách som sa dostal do dopravnej zápchy. Cítil som sa ako v pasci, ale znova som začal dýchať, pustil som si hudbu a podarilo sa mi ovládnuť. A uvedomil som si, že ak sa teraz objaví strach, budem sa s ním vedieť vyrovnať.