Mária Verešová
Na trhu je dnes veľa kníh o výchove. Niekedy sa môže zdať, že každá hovorí niečo iné, že ponúkajú rady, ktoré sa vzájomne vylučujú. Tak v človeku vzniká pocit, že správna cesta asi neexistuje, že nikto nevie, čo vlastne funguje, alebo že výchovné metódy, tak ako všetko ostatné, tiež podliehajú módnym trendom a každú chvíľu je „in“ niečo iné.
Je pravda, že človek môže natrafiť na všeličo a vyznať sa v mori možností je výzva. V skutočnosti to však nie je až také zamotané, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Keď siahneme po literatúre, ktorú píšu odborníci (psychiatri, psychológovia, neurovedci, atď.), zistíme, že medzi nimi panuje celkom jasná zhoda. Odkedy John Bowlby, prišiel v 50tych rokoch s teóriou vzťahovej väzby, je téma vzťahu rodič-dieťa predmetom množstva výskumov až dodnes. Všetky výskumy potvrdzujú obrovskú dôležitosť tohto vzťahu pre celý život človeka. Napriek tomu v spoločnosti stále pretrváva veľa mýtov o tom, čo je pre dieťa dobré a potrebné a ako z neho vychovať dobrého človeka. Pozrime sa teda na niektoré z nich.
1. Rešpektujúca výchova = voľná výchova bez hraníc
Základným problémom v diskusii o výchove často býva predstava mnohých rodičov, že existujú len dve možnosti – buď prísna autoritatívna výchova, alebo voľná, bezhraničná. Ak sa niekde objaví slovo „rešpektovať“, mnohí si hneď predstavia malého tyrana, ktorý zametá so svojimi rodičmi. V skutočnosti však rešpektujúca výchova nie je bezhraničná ani voľná. Neznamená ani, že dieťa je na piedestáli a všetci sa mu majú prispôsobiť. Rešpekt je niečo, čo sa má vzťahovať na všetkých – rešpektujeme dieťa, jeho potreby, jeho vývinové fázy, a zároveň ho učíme, aby ono rešpektovalo rodičov aj druhých ľudí. Tým, že samo zažíva, že mu rodičia rozumejú, vedia sa vcítiť do toho, čo prežíva a pomáhajú mu zvládnuť svoje emócie, sa aj ono stáva empatickejším človekom. Rodič si však prirodzene stanovuje aj hranice svojich potrieb a dbá na to, aby dieťa svojím správaním nenarúšalo hranice iných, alebo im neubližovalo. Tieto stanovené hranice potom musí konzistentne a vytrvalo strážiť. Dá sa to však aj bez trestov a bitky. Ale to už sme pri druhom mýte.
2. Dieťa sa nedá vychovať bez trestania
Dieťa potrebuje hranice, potrebuje sa naučiť niesť zodpovednosť za svoje činy. Dôležité však je, ako dieťaťu dáme najavo, že prekročilo hranicu, resp. ako zabezpečíme, aby ju neprekročilo.
Odmenou alebo trestom síce dosiahneme rýchly výsledok – dieťa spraví, čo chceme. Po tom, ako sa dieťa ocitne vo svete bez autority, ktorá odmenu a trest udeľuje, však hrozí niekoľko negatívnych dopadov, ktoré si môže zachovať až do dospelosti. Môže sa stať, že bude stále za svoj výkon očakávať odmenu, ocenenie. Pri častom trestaní hrozí, že sa strach z trestu zgeneralizuje aj na veci, situácie, kde nie je opodstatnený a človeka môže blokovať. Deti, ktoré vyrastajú s trestami sa učia využívať ich proti súrodencom, aby získali moc a postavenie medzi súrodencami.
Asi najhorším dôsledkom je však nebezpečenstvo, že si dieťa nezvnútorní hodnoty, ktoré mu odovzdávame. Naučí sa robiť správne veci nie preto, lebo sú samy o sebe dobré, ale aby získalo odmenu, prípadne zo strachu pred trestom. Odmena a trest zabíjajú vnútornú motiváciu. Je rozdiel, či dieťa nebije súrodenca preto, lebo cíti, že to nie je správne, alebo preto, že sa chce samo vyhnúť bitke. Môže sa zdať, že je to jedno. Ale položme si otázku. Ktoré dieťa je empatickejšie? Ktoré viac myslí na druhých? Trest upriamuje pozornosť dieťaťa na to, ako sa mu vyhnúť, čo nie je to isté, ako starostlivosť o druhých (Markham,2015).
Vnútorná disciplína, resp. vnútorná motivácia robiť dobro, sa nedá dosiahnuť zákazmi a príkazmi. Dá sa dosiahnuť jedine cez postupnú skúsenosť so slobodou a zodpovednosťou. Rodič, ktorý sa rozhodne zostúpiť z pozície moci a autority do viac partnerského postoja, nestráca kontrolu, ani možnosť vychovávať. Naopak, rozhoduje sa vychovávať cez vzťah, cez vlastný príklad. Je oveľa väčšia šanca, že dieťa takéhoto rodiča túži byť ako rodič, správať sa tak ako on – preto, že chce byť dobré, nie preto, že musí.
Netrestať neznamená nereagovať. Autori knihy Rešpektovať a byť rešpektovaný (Kopřiva a kol., 2008), ponúkajú niekoľko alternatívnych riešení. Lepšie ako vymýšľať tresty nesúvisiace s činom dieťaťa, je napríklad vyvodiť prirodzené dôsledky („Keď si zješ všetky keksíky na začiatku výletu, žiadne ti už neostanú.“). V situáciách, kedy to nejde, môžeme použiť logické dôsledky, teda dohodnutý dôsledok nejakého správania, na ktorom sme sa vopred dohodli („Keď kreslíš po stenách, pastelky musíme odložiť, nebudeš ich môcť používať.“). Efektívnym spôsobom je tiež zapojenie dieťaťa do riešenia („Buchol si Zuzku a ona teraz plače. Bolí ju to. Čo s tým spravíš?“).
Kľúčom pre stanovovanie efektívnych hraníc je empatia. Neznamená to, že dieťa môže robiť, čo chce. Nemôže kresliť po stenách, alebo udrieť kamaráta. Ak však k dieťaťu pristupujeme s empatiou, dieťa sa cíti pochopené, aj keď nedostane, čo chce. Cíti, že chápeme, že sa hnevá, môže sa hnevať, ale nesmie nikoho udrieť. Takúto informáciu dieťa prijíma oveľa ochotnejšie, ako jednoduché „nesmieš, lebo som to povedala.“ Nastavovanie limitov bez empatie brzdí dieťa v zvnútorňovaní si pravidiel.
3. Výchovná po zadku nezaškodí
Keď na negatívne správanie dieťaťa reagujeme bitkou, môže si z toho zobrať niečo iné, ako očakávame. Napríklad, že môže udrieť niekoho, kto je slabší, alebo kto ho nahneval. Rodič často udrie dieťa v hneve, v afekte. Bitka je vtedy viac ventilom hnevu, ako výchovnou metódou. Dieťa sa učí od rodiča, ako riešiť konflikt, ako spracovávať hnev. Spôsob, akým rieši konflikty rodič sa stáva spôsobom, akým ich rieši aj dieťa. Nežiaducim účinkom trestajúcej výchovy je tak napríklad viac bojov medzi súrodencami, agresívnejšie správanie dieťaťa medzi rovesníkmi. Bitka je tiež prejavom neúcty a poníženia. Narúša vzťah dôvery medzi rodičom a dieťaťom. Je potom oveľa ťažšie vybudovať si s dieťaťom blízky a dôverný vzťah, v ktorom sa dieťa bude mať chuť s rodičom zdieľať, hovoriť mu o svojich problémoch a hľadať u neho radu.
4. Emóciami sa netreba zbytočne zaoberať
Všetci vieme, že mozog je rozdelený na pravú a ľavú hemisféru. Ľavá hemisféra je zodpovedná za rigidné, logické, na detail a poriadok zamerané myslenie, zvyčajne typickejšie pre mužov. Pravá hemisféra zase spracováva emócie, neverbálne signály, nevníma detaily, ale komplexný obraz, je emocionálna, intuitívna, zvyčajne dominantnejšia u žien. Bez ohľadu na pohlavie, všetci potrebujeme vedieť používať obidve tieto časti. Zrelý dospelý človek dokáže prepájať informácie z pravej a ľavej hemisféry, integrovať racio a emócie do jedného celku a tak primerane reagovať v rôznych situáciách.
Detský mozog ešte nie je natoľko zrelý a má v tomto smere veľké rezervy. Malé deti, hlavne vo veku do troch rokov, majú dominantnejšiu pravú hemisféru (Siegel, Bryson, 2012). Ešte nie sú schopné používať logiku a slová na vyjadrenie emócií, a zároveň, aktuálna situácia, aktuálna emócia ich dokáže úplne pohltiť. Preto často nechápeme, ako úplná maličkosť dokáže spôsobiť takú dramatickú scénu. Je to nelogické a neprimerané, tak sa to snažíme rýchlo stopnúť: „Prestaň revať!“, „Nič sa nestalo!“, „Upokoj sa!“ A podobne… Dieťa zaplavené emóciou však na tieto logické inštrukcie nedokáže reagovať. Ak mu chceme pomôcť zvládnuť emočne náročnú situáciu (napr. rozbité koleno, to, že si zabudlo na výlet zobrať obľúbeného macka alebo že už nemajú jeho obľúbenú jahodovú zmrzlinu), pomôže, keď začneme komunikáciu cez pravú hemisféru, cez ktorú práve situáciu prežíva aj dieťa. Teda že sa skúsime vcítiť do toho, čo prežíva a pomôžeme mu to pomenovať („To zabolelo. Poď, pofúkam ti to, myslím, že to pomôže.“, „Si smutný, lebo tvoj macko zostal doma. Rád ho brávaš na výlety. Hm, čo by sme mohli urobiť? Možno by sme mohli mackovi z výletu niečo priniesť.“, „Vidím, že si nahnevaný. Tvoju obľúbenú jahodovú zmrzlinu dnes nemajú. Aj mňa by to nahnevalo. Čo s tým spravíme?“).
Nie vždy to ide hladko, niekedy dieťa potrebuje dlhší čas. Ale práve v takýchto situáciách môžeme dieťa učiť, ako zvládať každodenné náročné situácie aj keď vyrastie, ako žiť v psychickej pohode. Kľúčom je emócie ani nepotláčať, ani nepreceňovať. Prijímať ich ako prirodzenú súčasť nás samých, dať im priestor, a potom, v pokojnejšom stave, hľadať riešenie. Ľudia, ktorí v detstve nedostali potrebný priestor na spracovávanie emócií, v dospelosti často bojujú s nervozitou, impulzivitou, neschopnosťou kontrolovať svoj hnev, alebo naopak s neschopnosťou dostať emócie zo seba von, čo je základ pre vznik depresie.
Keď sa rodič rozhodne vychovávať dieťa rešpektujúco, je dôležité neostať na pol ceste. Mnoho kritiky na psychológov, popisovanie detskej psychiky, či knihy o výchove je neoprávnenej. Často totiž zlyhávajú používatelia metód, nie metódy samotné. Výchova dieťaťa je veľká výzva. V komunikácii s dieťaťom sa v nás rodičoch prebúdza naše vlastné detstvo, naše zranenia, osobnostné nedostatky, slepé škvrny, nespracované zážitky, komunikačné vzorce, ktoré sme si osvojili. To všetko spôsobuje, že robíme chyby.
Niekedy sa stáva, že ostaneme na pol ceste. Odstránime zlé metódy, povieme si „my naše dieťa biť nebudeme“, ale nenahradíme tieto metódy inými. Potom naozaj ostáva len bezhraničnosť a chaos. Pri výchove si nestačí povedať, ako to nechceme robiť. Dôležité je pomenovať, ako to chceme robiť a hlavne, aký máme cieľ.
Dieťa sa rodí s potrebou byť v spojení s dospelým, ktorý ho vedie (Markham, 2015). Snaha ostať s dieťaťom v spojení v každej situácii, je základom pre vytvorenie dobrého vzájomného vzťahu. A dobrý vzťah je kľúčový pre to, aby sme dieťa naučili dobré veci. Spôsob, akým vychovávame dieťa, sa pre neho totiž stáva modelom, ako má aj ono riešiť interpersonálne problémy. Ukázať dieťaťu, čo to znamená komunikovať s láskou a rešpektom je najlepšia cesta, ako vychovať dobrého človeka.
Použitá literatúra:
Kopřiva, P. et al. (2008) Respektovat a být respektován. Pavel Kopřiva – Spirála.