Škola, práca, verejnosť. Rovnaké podmienky, rovnaké nároky, očakávanie rovnakých výsledkov. Áno, záruka jednotných podmienok a rovnosti je niečím, za čo ľudia dlho bojovali a čo do našich životov prináša spravodlivosť a určitú formu istoty. Čo ak však prerastú do konformity a začnú v nás potlačovať našu prirodzenosť a kreativitu?

Áno, znie to prehnane. Poďme sa však na to pozrieť bližšie. Spomienky na školské časy a pohľad na fungovanie školstva ma privádza k myšlienke, že ideálnym stavom má byť situácia, kedy všetky deti zvládajú všetko dobre. (O tom, že nie každé dieťa má predpoklady k tomu, aby dosahovalo výborné výsledky, nehovoriac. To však nie je predmetom tohto článku.)

To, že je niekto “šikovný” má byť akýmsi predpokladom toho, že bude šikovný vo všetkom. Buďme však úprimní. Poznáte niekoho takého? A tak sedia šikovné deti dlhé hodiny pri matematike a fyzike, ktoré im nejdú, namiesto toho, aby sa učili jazyky, v ktorých vynikajú. Ale veď z jazykov majú jednotky aj bez väčšej snahy, tak je predsa na mieste, zabrať tam, kde to ide horšie. Ľahko sa môže stať, že namiesto toho, aby sme investovali energiu do činností, ktoré nám idú a v ktorých by sme mohli vynikať, obetujeme svoj čas veciam, v ktorých sme slabí a v ktorých po tvrdej (a možno dokonca i nudnej) práci a námahe, dosiahneme “iba” priemerné výsledky.

Ako by to vyzeralo v prípade, že by sme naopak investovali čas a energiu do činností, ktoré nám idú prirodzene lepšie a na ktoré máme vlohy? Rozvíjali by sme tak svoj prirodzený potenciál a z priemerných či mierne nadpriemerných schopností by sme vyformovali schopnosti vynikajúce. Nehovoriac o tom, že je prirodzené, že veci, ktoré nám idú lepšie, nás zväčša taktiež viac bavia. Takáto práca by teda nakoniec nemusela byť len drinou, ale tiež radosťou.

Koľko energie venujeme činnostiam, v ktorých sme dobrí?

Skúsme teda sami pre seba porozmýšľať nad tým, čo sú tie prirodzené veci, ktoré nám idú. V čom sme dobrí? Koľko času a energie investujeme do rozvoja týchto oblastí? Nakoľko naša práca či študijné zameranie odráža tieto naše silné stránky? A nakoľko naopak trávime čas činnosťami, ktoré nám nejdu a nebavia nás? Spomeňme si na školu. Koľko hodín týždenne sme sa učili na predmety, v ktorých sme boli slabí a koľko času sme venovali rozvoju tých oblastí, ktoré nám išli?

Samozrejme, netvrdím, že nemáme ísť za svojimi snami a túžbami. Túžite hrať na klavír, no hudobný talent nepatri medzi vaše silné stránky? Len do toho! Nehnevajte sa však sami na seba za to, že i napriek dennému cvičeniu nehráte tak dobre, ako hudobne nadaný kamarát, ktorému to ide výborne aj bez tréningu. Neporovnávajte sa s ním a buďte si vedomý toho, prečo to robíte.

Tak isto sa nesnažím zhodiť snahu, ktorú vyvíjame na rozvoj v oblasti, ktorá je súčasťou našej práce či štúdia, no je pre nás náročnejšia, či menej záživná než ostatné oblasti. Je prirodzené, že nech sa venujeme hocičomu, každá práca zahŕňa aj veci, ktoré nás nebavia alebo ktoré nám idú menej. Rozvíjať sa v nich je preto samozrejmé a nutné.

Máme teda robiť len to, čo nás baví?

Nechápte ma nesprávne. Nemyslím si, že dokonalý stav bude ten, kedy budeme robiť len to, čo nás baví a ostatné veci budeme zanedbávať. Tak to, samozrejme, nefunguje. Možno sa skôr snažím premýšľať nad tým, na ktoré aktivity kladieme väčší dôraz.

Taktiež netvrdím to, že výchovný a vzdelávací prístup k deťom, ktoré sú slabé a ktoré nemajú predpoklady ku kvalitnému zvládaniu školských nárokov, by mal byť laxný a bez nárokov. Práve naopak. U týchto detí môže mať identifikovanie silných stránok (hoci sa môžu nachádzať mimo “akademickú” oblasť) a rozvíjanie ich prirodzeného potenciálu ešte väčší zmysel k tomu, aby si na svete dokázali nájsť svoje miesto a spokojnosť.

Každý je iný

Cieľom článku bolo poukázať na to, že často nie sme (či už v škole alebo mimo nej) vedení k tomu, aby sme si uvedomili svoje klady a rozvíjali ich. Namiesto toho sa môže stať, že sme tlačení do konformnej formy “priemernosti vo všetkom”. A to aj napriek tomu, že tento prístup je predom odsúdený k záhube. Každý človek je predsa iný, každý je šikovný (a zároveň tiež nešikovný, či menej šikovný) na niečo iné a v tom spočíva krása bytia.

Prijmime sa takí, akí sme. Prijmime svoju priemernosť, svoju nešikovnosť a slabosť. Buďme si však vedomí aj svojich schopností a silných stránok a rozvíjajme ich. Možno to má väčší zmysel, než trápiť sa s tým, čo nám nejde.