Poviete si: „Prečo by som sa mal/a zaujímať o nejakú nenásilnú komunikáciu? Veď nie som násilník. Na nikoho nekričím, ľudí neosočujem a neurážam ani nenapádam. Som slušný človek. Toto sa ma netýka.“

Ak je to skutočne, tak potom už to samo o sebe je skvelé. Avšak ak sa začítate, zistíte, že nenásilná komunikácia hovorí aj o takých formách násilia, ktoré nie sú na prvý pohľad zjavné. Často si ich dokonca neuvedomujeme vôbec. Ich dopad preto v skutočnosti môže byť ešte silnejší a o to ničivejší. Ak sa chcete dozvedieť viac o tom, o akom násilí je reč a čo robiť aby sme sa s ním naučili narábať, aby sme boli skôr žirafy ako šakali, dočítate sa o tom na nasledujúcich riadkoch.

Marshall Rosenberg, autor konceptu Nenásilnej komunikácie (NVC – Nonviolent Communication) a zakladateľ Centra pre Nenásilnú komunikáciu, vyrastal v prostredí a v časoch, v ktorých v USA zúrili rasové konflikty, antisemitizmus, a denne bol v škole i v uliciach svedkom rôznych foriem násilia. Vyštudoval psychológiu a pôsobil ako mediátor – venoval sa riešeniu konfliktov po celom svete na rôznych úrovniach (osobné, pracovné, politické…).

Hľadal spôsob ako spolu lepšie vychádzať a postupovať v prípade konfliktu. Ako čo najviac minimalizovať násilie, ktorého sa ľudia tak kruto dopúšťali (a naďalej sa bohužiaľ dopúšťajú).

Rozvinul komunikačný model, ktorý v štyroch krokoch predstavuje spôsob ako s rešpektom voči sebe aj voči druhým komunikovať, dávať najavo svoje pocity a potreby, hľadať spoločnú dohodu a riešenie konfliktných situácií.

Čo je teda Nenasilná komunikácia?

Skôr ako si popíšeme už spomínaný model, ktorý je vlastne praktickým nástrojom a návodom ako konkrétne formulovať naše vyjadrenia a upraviť náš jazyk tak, aby sme čo najviac minimalizovali násilie a čo najviac zvýšili šancu dosiahnuť svoj cieľ mierovou cestou, pristavme sa na chvíľu pri myšlienkach, ktoré tvoria jeho jadro. Ich pochopenie je totiž tou najdôležitejšou časťou, bez ktorej nenásilná komunikácia nie je možná.

Nenásilná komunikácia je totiž oveľa viac ako len štvorstupňový návod „ako na to.“ Je to spôsob myslenia a prístup k sebe i k ľuďom, je to životný postoj. Základnou myšlienkou a cieľom Nenásilnej komunikácie je dosiahnuť spojenie medzi ľuďmi. Aby sme mohli spolupracovať, je nevyhnutné nadviazať spojenie, vzájomne si porozumieť, vcítiť sa do toho druhého, pochopiť jednu i druhú stranu, a na základe toho hľadať najlepšie možné riešenie.

Ako sa teda spojíme? Tak, že sa sústredíme na naše potreby. Potreby sú kľúčovým pojmom Nenásilnej komunikácie, pretože stoja v základe samotného ľudského bytia, ľudskej podstaty. Ako ľudia máme všetci určité prirodzené potreby (od tých fyziologickýcha fyzických ako je napr. spánok, strava, bezpečie, po vyššie potreby ako je láska, pocit, že niekam patrím, alebo sebarealizácia). Počas života sa snažíme naše potreby napĺňať. Musíme to robiť, inak by sme neprežili. Sme však rôzni a na to, aby sme si zabezpečili svoje potreby, využívame rôzne stratégie (v závislosti od nášho svetonázoru, výchovy, preferencií, vkusu a pod.). Ak má napríklad niekto strach a potrebu väčšieho bezpečia, sú rôzne spôsoby ako si ju môže naplniť. Niekto si dá vymeniť zámky alebo celé bezpečnostné dvere, niekto si kúpi lepšie, silnejšie (a teda bezpečnejšie) auto, iný zaútočí na susednú krajinu a obsadí ju…

Vidíme, že paleta je pestrá a možnosti takmer nekonečné. Vtip je ale v tom, že práve vo chvíľach, kedy sa nezhodneme na danej stratégii, alebo sa cítime dotknutí či ohrození stratégiou iného človeka, alebo ju iba jednoducho nechápeme, vznikajú konflikty. Keď nerozumieme tomu, prečo daný človek robí to čo robí, a čo ho k tomu vedie. A spolu s tým aj to, keď nerozumieme prečo sami robíme isté veci, čo potrebujeme, a keď si to odopierame a ubližujeme si tým.

Ešte väčší vtip je však v tom, že potreby, ktoré sa skrývajú za všetkým naším správaním (za každou zvolenou stratégiou) sú nám všetkým spoločné. To, že sme ľudia, máme všetci spoločné, nech by sme boli akokoľvek rozdielni na všetkých ostatných úrovniach. Každý z nás potrebuje jesť, piť, dýchať, potrebuje lásku, bezpečie, porozumenie… a každý vie, aké to je ich mať, a aké to je, keď chýbajú. Myšlienka, ktorú teda ponúka Rosenberg, tkvie v tom, že ak sa nám podarí v spoločnej komunikácii preniknúť na úroveň týchto potrieb, odhaliť skutočné motívy seba i druhých ľudí, dosiahneme toto spojenie. Pochopíme, že každý človek má veľmi dobrý dôvod prečo robí to, čo robí. Možno to na povrchu vyzerá na prvý pohľad nezmyselne, ale ak uvidíme, akú potrebu si tým snaží naplniť, dosiahneme porozumenie na hlbšej úrovni a dokážeme sa vcítiť do jeho kože – pretože tiež takú potrebu máme a snažíme sa ju (hoci možno inak) napĺňať. Ak prenikneme na úroveň potrieb, pochopíme zásadným spôsobom, že sa už nemusíme škriepiť o nepodstatné povrchové rozdiely medzi nami a živiť násilie a napätie. Ale že môžeme spolu hľadať efektívne riešenia založené na podstate veci. Tak, aby sme tým ochránili seba, i druhých, a navzájom sa o seba postarali.

Proces Nenásilnej komunikácie

Takže, poďme už teraz priamo k tomu, ako v praxi vyzerá Nenásilná komunikácia.

Spočíva v štyroch krokoch, štyroch komponentoch, ktoré by mali byť zahrnuté v našom vyjadrení:

  1. POZOROVANIE (čo by zachytilo objektívne oko kamery?)
  2. POCITY (aké pocity vo mne daná situácia vyvoláva?)
  3. POTREBY (z naplnenia alebo nenaplnenia akých potrieb moje pocity plynú?)
  4. PROSBA (čo by som rád dosiahol?)

Vo vete by to vyzeralo asi takto:

Keď vidím/počujem/vnímam … (pozorovanie)…, cítim … (pocit)…, pretože potrebujem … (potreba) …, a tak ťa prosím…. (prosba).

Napríklad:

Keď si na stretnutie prišiel pol hodinu po dohodnutom čase bez toho aby si sa vopred ozval, cítil/a som sa sklamaný/á a nahnevaný/á, pretože by som potreboval/a viac úcty k svojmu času a k dohode, ktorú sme uzavreli, ale aj väčšiu istotu, preto ťa prosím, mohol/mohla by si nabudúce prísť načas, resp. ozvať sa mi ak sa stane, že nestíhaš?

Tuším, čo si asi hovoríte 🙂 Takto sa mám vyjadrovať? Veď to znie neprirodzene! V žiadnom prípade! Budem druhým na smiech.

Máte pravdu, bohužiaľ, znie to neprirodzene, k tomu prečo to tak je a čo s tým, sa ešte dostaneme o chvíľu. Čo je však dôležité si v tejto chvíli uvedomiť, je dopad aký majú jednotlivé formulácie a aký význam v sebe nesú. A tiež čím sa odlišuju od väčšiny toho čo bežne hovoríme.

Veta sa začína objektívnym pozorovaním. Dotyčný sa dostavil pol hodinu po dohodnutom čase. Nezačali sme to žiadnou provokáciou typu „Zasa si ma nechal čakať“ alebo „Meškal si, ako vždy“ a pod., ktorá by toho druhého iba podráždila a vyvolala v ňom túžbu buď to nejako vysvetľovať, brániť sa,  alebo nám oponovať a presviedčať nás o opaku. Na objektívnom fakte sa nemôžeme pohádať, pretože sa s ním (pokiaľ je skutočne správne formulovaný) nedá nesúhlasiť – urobili sme teda prvý krok k tomu aby sme nepodporovali konflikt a mohli pokračovať v komunikácii (a tiež si zvýšili šance, že budeme vypočutí).

Pokračujeme tým, že sa cítim sklamaný/á a nahnevaný/á. Porovnajte si to so slovami „sklamal si ma“ a „nahneval si ma“ – cítite ten rozdiel? Opäť sme sa vyhli rozdúchaniu konfliktnej situácie tým, že preberáme zodpovednosť za svoje vlastné pocity a neobviňujeme z nich toho druhého. To, že našou reakciou bolo sklamanie a hnev, je prakticky „náš problém“ – mohli sme mať predsa aj 10 iných pocitov. Nevyvolal ich však ten druhý človek. Nie je za ne zodpovedný. Vznikli kombináciou toho všetkého čo už v nás bolo pred tým a tejto situácie.

V ďalšom kroku to doplníme tým, že sa tak cítim, pretože by som potreboval/a viac úcty, istoty. Preberáme takto zodpovednosť sami za seba a dávame druhému najavo, že sme si vedomí toho, čo sa v nás deje. Ak disponujeme dostatočnou sebareflexiou a vhľadom do vlastného fungovania, nie je nutné tomu druhému vytknúť „sklamal si ma tým ako si zasa meškal“ – a hodiť mu tak návnadu aby sa s nami začal škriepiť a hájiť vlastnú pravdu. Ako vám to znie?

Už splnenie týchto troch krokov je samo o sebe mocným nástrojom, ktorý nám v komunikácii mnohé uľahčí, niekedy je však ideálne na záver dodať prosbu. Dať druhému akýsi „návod“ na to, čo by nám z jeho strany uľahčilo vyhnúť sa nabudúce nepríjemnej situácii. Samozrejme, druhý sa môže rozhodnúť či nám vyhovie alebo nie. S tým musíme počítať. Ak mu však takýto „návod“ poskytneme, zvýšime tým predovšetkým pre seba šance dosiahnuť želaný stav, naplniť si svoju potrebu. Ak totižto nepomenujeme čo nám chýba alebo čo by sme od druhých potrebovali, tak tí aj pri tej najlepšej vôli môžu veľakrát iba hádať a triafať naslepo (a potenciálne tak nevedome rozvinúť nový konflikt).

Pozor na pasce

Vrátim sa teraz na moment k tomu, ako neprirodzene to môže celé znieť. A nie len k tomu. Je totiž niekoľko pascí, ktoré nám predovšetkým na začiatku, keď sa s Nenásilnou komunikáciou len zoznamujeme (je tak smutné, že nám nie je prirodzená a musíme sa s ňou zoznamovať!), môžu spôsobovať ťažkosti.

Pasca č. 1 – povýšenie formy nad obsah

V Nenásilnej komunikácii síce jazyk, voľba slov a formulácia vyjadrení hrá dôležitú úlohu, ale bez vnútorného zámeru a presvedčenia, ktorý je v súlade s jej myšlienkami, je aj najdokonalejšia forma k ničomu. Ak vašim cieľom nie je s druhým sa spojiť, pochopiť, nájsť vzájomne prijateľné riešenie, zvyšok nemá cenu. Často teda nemusíme vysloviť celú sériu štyroch krokov, alebo ich nemusíme vysloviť v danom poradí, alebo ich nemusíme vysloviť vôbec, a napriek tomu môžeme pozitívne ovplyvniť naše vzťahy. Ale ako všetko nové – v začiatkoch to ide nemotornejšie. A ako vo všetkých začiatkoch – neprirodzená štrukturovaná forma je užitočnou barličkou, ktorá nás podrží do chvíle, kedy sa nám nenásilný štýl komunikácie dostane viac pod kožu a stane sa prirodzenejším, vlastnejším. A s ním i konkrétne formulácie. Čo je teda tou najhlavnejšou ingredienciou? Mať neustále v popredí svoj nenásilný zámer. A nechytiť sa do pasce č.2.

Pasca č. 2 – mýlenie si pojmov s dojmami

Ak si v skratke zhrnieme hlavné body z vyššie uvedeného príkladu, cieľom nenásilného komunikovania je predovšetkým oddeliť situáciu od osobyodlíšiť pocity od hodnotenia, potreby od stratégií, a na záver – sformulovať konkrétnu prosbu ako návrh toho čo so situáciou ďalej. Nech už použijete akékoľvek slová či formu, toto by ste mali neustále mať na mysli. Bohužiaľ, žijeme v prostredí, kde sme sa jazyk naučili používať veľmi mätúco a nepresne a miesto aby nám v nenásilnej komunikácii pomáhal, skôr nám to komplikuje.

Je úplne bežné povedať „Nikdy ma nepočúvaš“ alebo „Stále mi skáčeš do reči“ – pri čom jednu konkrétnu situáciu zovšeobecníme a premeníme ju takmer až na neoddeliteľnú vlastnosť človeka, s ktorým hovoríme. Nevnímame fakty v danej konkrétnej situácii oddelené od hodnotenia.

S absolútnou samozrejmosťou hovoríme veci ako „nahneval si ma“ (a nie som nahnevaný), „sklamal si ma“ (a nie som sklamaný), „šéf mi pokazil deň“ (a nie som smutný a rozrušený), „kvôli nej sa teraz musím rozčuľovať“ (a nie som rozčúlený) ale aj „potešil si ma“ (namiesto som šťastný) – a odovzdávame tak zodpovednosť za vlastné pocity do rúk tých druhých. Ako keby oni v nás tie pocity vytvorili. A to pri tom absolútne nie je možné. Ale zvykli sme si myslieť, že áno. Lebo je to jednoduchšie.

A k pocitom ešte dodatok – koľkokrát ste už počuli zo svojich alebo cudzích úst slová ako „cítim sa hlúpo“, „cítim sa ako blbec“, „cítim sa ponížene“? Hlúpo, blbec, ani poníženie však nie sú pocity. Pocity cítime v tele. Je to napr. strach, hnev, radosť, prekvapenie, bezmocnosť, rozrušenie, spokojnosť… Nie sú spojené s rozumovým hodnotením (ponížený znamená, že naznačujem že ma niekto druhý ponížil – ale to ako sa cítim, je smutný či sklamaný; hlupák alebo blbec je tiež označenie, s ktorým príde skôr moja hlava ako môj žalúdok – pocity, ktoré vtedy môžem cítiť sú napr. sklamanie, smútok, hnev). Odlíšiť pocity od hodnotenia je nesmierne dôležité pre rozvíjanie nenásilného prístupu k sebe samým. K tomu, aby sme mohli rešpektovať, že prežívame pocity, ktoré prežívame, a neodsudzovať sa za ne. Pocity totiž nemožno zapnúť alebo vypnúť. Iba prijať. O tom možno bližšie niekedy nabudúce 🙂

A čo vyjadrenia ako „má potrebu do mňa stále vŕtať“, „potrebuje si to na mne vybiť“ alebo „potrebujem mu vynadať“? Poznáte to? Tipujem, že áno. A pri tom nič z toho, čo v takýchto (a podobných) prípadoch označujeme za potrebu, potrebou nie je. Sú to stratégie, akými si potreby, ktoré sú o úroveň hlbšie, napĺňame. Ak do mňa „vŕta“, možno potrebuje byť vypočutý, ak si niečo „vybíja“, asi je sklamaný a potrebuje podporu, súcit,  atď. Potrebou podľa Nenásilnej komunikácie je to, čo máme ako ľudia spoločné. Na čom by sme sa vedeli zhodnúť, že aj všetci ostatní ľudia majú a potrebujú rovnako.

Mohli by sme ešte veľmi dlho pokračovať a aj o prosbách a ich špecifikách napísať minimálne takto dlhý článok. Ale verím, že tú hlavnú myšlienku ste už zachytili 😉 Viac o vymedzení jednotlivých pojmov ako aj zoznamy slov popisujúcich pocity a potreby nájdete v základnej knižke od Rosenberga Nenásilná komunikácia.

Pasca č. 3 – chcieť zo dňa na deň zmeniť seba aj svet

Neviem ako myšlienky Nenásilnej komunikácie znejú vám, ale ja som sa pre ne veľmi nadchla a mala som okamžite dojem, že práve toto je to, čo naše vzťahy a komunikácia potrebujú. Že toto je niečo, čo okamžite musím vniesť do svojho života a života mojich blízkych a ach, keby tak každý začal používať Nenásilnú komunikáciu, svet by bol omnoho krajší. Ale to je mimo reality. Jednak preto, že zmeniť tak hlboko zakorenené vzorce myslenia a komunikácie nejde lusknutím prsta. A jednak preto, že ak zo dňa na deň začnete používať tak radikálne odlišný jazyk, stretnete sa s výraznou odozvou svojho okolia, ktoré je u vás zvyknuté na niečo iné. Musíte byť pripravení na reakcie od prekvapenia a zmätenia cez nepochopenie po iritáciu.

Tak ako vo všetkých oblastiach, neodporúča sa ani tu nič preháňať. Ike Lasater vo svojej knižke o Nenásilnej komunikácii (Words That Work In Business) dokonca odporúča vyslovene upozorniť svojich blízkych na to, že sa budete odteraz vyjadrovať inak lebo sa učíte novému spôsobu komunikácie a vypýtať si od nich súhlas – aby ste seba ani ich nedostávali do nepríjemných situácií.

Na začiatok však úplne postačí všímať si ako sa spolu zhovárame a aké slová pri tom používame. Skúsiť sa len zamyslieť ako inak by to šlo, prípadne odhaliť kde sa tam nachádzajú pozorovania, hodnotenia, či sú pomenované pocity a potreby a či zaznela aj prosba. Veľkú zmenu dokáže urobiť aj tzv. tichá nenásilná komunikácia – k sebe. Spočíva v tom, že si sami pre seba preformulujeme reč ktorou k sebe hovoríme, čo si často iba pomyslíme. Naučíme sa tak citlivejšie rozlišovať jednotlivé pojmy a zážitky a poskytneme si tak cennú empatiu, ktorá je nezávislá od druhých. A to je jedna z mnohých krás Nenásilnej komunikácie – na to aby fungovala a aby priniesla pozitívnu zmenu nie je nutné aby ju poznali a používali ľudia vo vašom okolí – už vy sami zmenou svojho pohľadu na ľudí a situácie zmeníte veľa. Ak sa pre ňu rozhodnete, výsledky sa dostavia.

No dobre, a čo s tým všetkým majú spoločné žirafy!?

Ak ste dočítali až sem, pravdepodobne vás skutočne zaujíma ako je to s tými žirafami. Tak vám to teda prezradím 🙂

Rosenberg si totiž, počas toho ako rozvíjal a vyučoval Nenásilnú komunikáciu, zvolil pre názornejšiu ilustráciu svojich myšlienok dvoch maskotov – žirafu a šakala.

Šakal, ako neúprosný predátor, symbolizuje agresívny spôsob komunikácie voči druhým ale i voči sebe, ktorý zahŕňa obviňovanie, hodnotenie, odsudzovanie, ponižovanie, poučovanie, trestanie a pod. Spája sa s nepochopením, neochotou, odmietaním vlastnej zodpovednosti a izoláciou.

Žirafa je naopak symbolom nenásilnej komunikácie, spojenia a rešpektu voči druhým ako i sebe. Žirafa ako zviera je mierumilovný tvor, ktorý neútočí, ale zároveň je dosť silná, aby sa bránila, keď je to potrebné. Popri tom všetkom si vďaka svojmu dlhému krku udržuje odstup a nadhľad, ale nohami stále ostáva pevne na zemi.

Nastražme teda žirafie uši a nabrúsme si nenásilný žirafí jazyk!

Veľa šťastia 🙂