Prečo často žijeme tak nešťastne, s túžbou v očiach, a to aj v zdanlivo prosperujúcich rodinách? Rodinná psychologička Inna Šifanová sa zamýšľa nad deficitnou láskou – zdrojom neuróz mnohých moderných ľudí.

MANŽELSTVO

Myslíme si, že sa ženíme z lásky a pre lásku. Ale z nejakého dôvodu v nás lásku častejšie prebúdzajú krásni a úspešní ľudia. Možno sa za našimi citmi skrýva kalkulácia, hoci nevedomá?

Láska

Schopnosť byť láskou, daná prírodou, nie je taká bežná a zahŕňa:

  • sebaúctu
  • túžba po tvorivosti
  • túžba po rozvoji
  • spontánnosť
  • vnútornú slobodu

To všetko sú najvyššie potreby jednotlivca.

Ďalšie motívy:

  • Deficit porozumenia a nehy
  • sociálne očakávania
  • zvýšenie statusu
  • strach zo staroby a osamelosti
  • roztrpčenie bývalého partnera
  • príslovečný pohár vody, ktorý v starobe nemá kto podať.

Tieto motivácie pre manželstvo súvisia s potrebou odstrániť životne dôležité deficity v oblasti sebadôvery, pozornosti a intimity.

DEFICIT LÁSKY

Manželstvo sa často stáva spôsobom, ako zvýšiť spoločenské postavenie. Keď človek využíva svoju sexualitu na takéto účely, vzniká zvláštny typ vzťahu (žiaľ, najčastejší) – deficitná láska. Práve ona je zdrojom neuróz “dobre situovaných rodín”.

Osoba sa nespolieha na vlastnú osobnosť a nezaujíma sa o osobnosť partnera, takže takýto cit môže byť mimoriadne nevyberavý.

Nedostatok lásky sa môže stať všetko pohlcujúcou potrebou neurotickej osobnosti. Keď sa cítite ako nikto, prázdne miesto, chcete byť “všetkým” pre niekoho iného. Keď neveríme, že sme hodní lásky, naše vlastné pocity vyvolávajú strach a pocity druhých nedôveru.

Ženy

Sebaobetavá láska je často len spôsobom, ako zvonka živiť nízke sebavedomie. Kultúra pripisuje ženám masochizmus – submisivitu, túžbu podriadiť sa – a tvrdí, že je to ich prirodzenosť. V skutočnosti si príroda vyžaduje rovnováhu. Dobrovoľným ponižovaním sa muž kompenzuje svoju potrebu sebapotvrdzovania sadistickými prejavmi, hoci v skrytej podobe. V takejto rodine sa muž často stotožňuje s majetkom. A potom je počuť: “Nenávidím ho, ale nech sa vráti.”

Zdá sa, že úloha slúžiacej panej domu navždy fixuje pre ženu ponížené postavenie, ale nie je to celkom tak. Dokonca aj zbitý jedinec má vo svojej výzbroji stále “psa zdola”. To je to, čo sa v Gestalt terapii nazýva schopnosť trvať na svojom pomocou sĺz, sťažností, chorôb, vzdychov, pripomínania dlhov a obetí. Aj pacient pripútaný na lôžko môže mať situáciu úplne pod kontrolou, ak túto úlohu zvládne.

Keď sa človek dostane do pozície obete, okolie sa ocitne v úlohe agresorov – preto škandály, nelogické požiadavky, vydieranie

Obeť lásky spája partnera s pocitom viny. Život sa nesie v duchu hesla “dala som mu všetko”. Je to pochopiteľné. Na odstránenie deficitu lásky sa vynakladá toľko úsilia, že človek si chce zachovať aspoň jej zdanie. Dochádza k racionalizácii latentnej agresie:

  • “Bol som zranený tak často, že mám právo ubližovať iným.”
  • “Bol som zranený tak často, že mám právo preventívne udrieť”.

Obézna, infantilná a bezvôľová “hlava rodiny” a žena, ktorej celý život sa redukuje na to, aby si najprv našla a potom manipulovala toho, koho považuje za svojho pána, tvoria “ideálny” manželský pár. Jeho osobné vlastnosti nikoho nezaujímajú, nezaujíma ho osobnosť jeho manželky. Jeho cnosti – len absencia nedostatkov: nepije, nebije, nechodí.

“Skutočný muž” uteká z práce, bojí sa manželkiných hystérií o meškaní alebo krčahu piva s priateľmi. Doma nemá absolútne nič na práci, nevie hovoriť o pocitoch, nie je schopný pomáhať pri domácich prácach a starať sa o deti a manželka mu to nedovolí, z riešenia rodinných problémov je už dávno vylúčený, nikto od neho nič neočakáva, okrem jeho platu. Od štyridsiatky má problémy s intímnosťami alebo strach z ich možnosti. Všetkých otravuje futbalom a nečinnosťou.

Muži

Aj muži trpia neurotickým deficitom lásky a snažia sa ho vyvážiť stereotypom: “Zrada je dovolená len silnejšiemu pohlaviu.”

Ak muž usilovne znižuje sebavedomie svojej partnerky, jeho cieľom je spútať ju strachom zo samoty. V kurze idú stereotypy, ktorých podstata sa zužuje na jednoduchý vzorec: “Kto ťa potrebuje bezo mňa?”:

  • “Žena je silná svojou slabosťou.”
  • “Žena bez muža je nikto”,
  • “nezávislá žena je neatraktívna.”
  • “žena rýchlo starne.”

V rodinách sa často nákupy pre rodinu alebo manželku označujú ako dar od manžela a nie ako prirodzené rodinné výdavky. Muž so sklonom k autoritatívnemu správaniu sa môže javiť ako stelesnenie sna o materiálnom blahobyte, ale to všetko je len platba za právo na slobodu a nezávislosť, ktoré manželke odňal.

Vysvetlenie takéhoto správania je: “Mám právo viesť, pretože som múdrejší a lepší”.

Pre ženu je ťažké vymaniť sa z ilúzií vytvorených patriarchálnou kultúrou – oslabujú jej osobnosť, robia ju bezmocnou a nesvojprávnou. Romantické úlety, ktoré nahradila Domostroika, sú len o málo lepšie: v oboch prípadoch žena nemá právo na individualitu.

ZÁVER

Zväčša sme si zvykli pozorovať deficitnú lásku. Bytostná láska, ktorej existenciu celý život nejasne tušíme a snívame o nej, existuje v inom, metafyzickom priestore. Ak ste ju nenašli, znamená to, že ju nie ste schopní nájsť. Tí, ktorí sa neboja preniknúť do tohto Nekonečna, nebudú tieto rady potrebovať – fungujú len v našom trojrozmernom svete.

Môžeme sa utešovať tým, že sme unikli nebezpečenstvám Nekonečna, pretože v ňom prestávajú platiť bežné zákony. Nik nemôže pomôcť tým, ktorí podstúpili riziko, pretože zakaždým je to iné a pre každého iným spôsobom. Kto je šťastnejší, neviem. Pre každého je to iné.