Prebúdzajúce sa sny, rozdvojenie osobnosti a hystéria: prípad Breuera, lekára, ktorý bol priekopníkom psychoanalýzy

Josef Breuer bol rakúsky lekár a mentor Sigmunda Freuda, ktorý sa spolu so svojím žiakom považuje za zakladateľa psychoanalýzy. Práve prípad z jeho praxe inšpiroval Freuda k ďalšiemu rozvoju tejto psychoterapeutickej metódy.

Za jednu z najvýznamnejších postáv v dejinách psychológie možno právom označiť rakúskeho psychológa a psychiatra Sigmunda Freuda. Okolo jeho osoby sa vždy viedlo veľa rečí a protichodných tvrdení. Po ceste od študenta medicíny, neurológa, psychiatra až po zakladateľa psychoanalýzy nesporne výrazne prispel k psychológii XX. storočia.

Hlavnými metódami, ktoré doktor Freud používal v psychoanalýze, boli “voľné asociácie”, “výklad snov” a hypnóza. Freud sa viackrát uchýlil ku katarznej metóde, ktorú si požičal od svojho učiteľa a mentora Josefa Breuera. Aj Freud, čerpajúc poznatky a skúsenosti od toho istého Breuera, začal pri liečbe svojich pacientov používať hypnoterapiu.

Najznámejším príkladom, keď sa hypnóza použila pri liečbe hystérie, ako aj pri objavení katarznej metódy, bol prípad liečby Berty Pappenheimovej, ktorú doktor Breuer vo svojom opise prípadu nazval Anna O.

Freuda tento príbeh tak zasiahol, že o ňom nedokázal prestať diskutovať a k Anninej chorobe sa stále vracal. Je dôležité poznamenať, že práve tieto udalosti mali zohrať rozhodujúcu úlohu vo vývoji psychoanalýzy.

Napriek svojmu mladému veku dvadsať rokov bola Anna O. kritickým mysliteľom a bolo pre ňu celkom nemožné navrhnúť niečo, čo nemalo logické argumenty. Racionalita a kritické uvažovanie jej však nebránili v tom, aby sa oddávala fantáziám a mala sklon k nadmerným náladám, občas sa u nej spájal smútok s veselosťou. Možno jej tieto dievčenské výstrelky pomáhali rozjasniť monotónny život v puritánskej rodine.

Pri rodinnej večeri sa Anna opakovane oddávala bdelým snom, ktoré nazvala svojím osobným “súkromným divadlom”. Bohužiaľ, obvyklé zdravé sny dievčaťa sa zmenili na patologický stav. A stalo sa tak kvôli tomu, že jej zomrel milovaný otec.

Počas obdobia choroby sa Anna zo všetkých síl starala o chorého otca, ale po uplynutí času dievča čoraz viac pociťovalo stav slabosti a nechutenstva. Rodina sa obávala o Annin zdravotný stav a obrátila sa na doktora Breuera. Psychický stav dievčaťa sa zhoršoval neuveriteľnou rýchlosťou. Okrem bolestí hlavy a ospalosti sa pacientke zhoršil zrak a reč, začali sa objavovať výpadky pamäti a začala mať obmedzenú pohyblivosť.

Všetky tieto príznaky svedčili o hysterickej neuróze

Počas liečby si doktor Breuer všimol aj to, že pacientka mala dva úplne odlišné stavy vedomia, ktoré sa často a nepredvídateľne menili z jedného na druhý. Jeden deň bola Anna krotká a smutná, na druhý deň hádzala vankúše, nadávala a prežívala halucinácie. Počas období jasného vedomia opisovala svoje pocity, že v jej duši sú dve “ja”: pravé ja a cudzie ja.

Nestálosť jej duševného stavu, ako aj hysterické príznaky pacientky podnietili lekára, aby pri jej liečbe použil hypnózu. Počas hypnoterapie lekár zistil, že Anna si spomína na zážitky, ktoré boli s najväčšou pravdepodobnosťou príčinou jej hysterických symptómov.

Súbežne s ochorením sa u Anny vyvinul určitý rozvrh, v ktorom vo väčšine prípadov prvú polovicu dňa sprevádzali halucinácie, po ktorých nasledovalo obdobie, ktoré dievča charakterizovalo špeciálnym výrazom “oblaky” – vznášanie sa v oblakoch. Počas obdobia oblakov mohla Anna rozprávať halucinačné “príbehy”, po ktorých sa veľmi upokojila a dokonca sa radovala. S príchodom noci sa púšťala do práce, ktorá jej prinášala skutočné potešenie. Celú noc kreslila a písala a spať išla až niekedy ráno.

Keď Anna nebola ochotná alebo schopná povedať všetko o svojich halucináciách a znepokojujúcich udalostiach, lekár jej dal možnosť hovoriť v hypnóze. Potom stratila strnulosť a stala sa pokojnejšou a veselšou. Dokonca tento stav Anna nazvala “talking cure”, čo znamená “vyliečenie rozprávaním”, žartom ho nazývala aj “kominárstvo”.