Konzumná spoločnosť zameraná na výkon a materializmus nás často vedie k mylným a zdanlivo uspokojivým predstavám sebavedomých ľudí, ktorí sú úspešní, zastávajú dôležitú funkciu, majú svoj imidž, dostatok peňazí. V dnešnej spoločnosti máme preto dojem, že pre svoju sebaúctu a sebaistotu robíme dosť, keď sa snažíme podávať dobré výkony, keď sme úspešní, staráme sa o svoj imidž, teda pôsobíme silno a sebavedome. Veľmi často sú tieto klišé v našom vedomí pevne ukotvené. Takéto úkony však majú na sebaistotu len nepatrný vplyv. Pôsobia len ako zdanlivo „ukľudňujúce prostriedky“, ktorými opíjame nedostatočný pocit sebahodnoty.

V dnešnej spoločnosti sa veľmi často operuje s pojmami sebavedomie, sebaistota, sebaúcta. Pojem sebaúcta je jedným z najstarších pojmov v psychológii a prvý krát ho použil v roku 1890 Wiliam James, zakladateľ psychológie JA. Sebaúctu zjednodušene definujeme ako pozitívny či negatívny postoj k sebe samému. Tomešová (2005) sebaúctu vníma ako pocit vlastnej hodnoty. Sebaúcta a sebahodnota sú dôležitými faktormi kvality života a celkovej životnej spokojnosti.

Dnešná prax ukazuje, že veľa klinických diagnóz aj napriek odlišným klinickým obrazom, vždy nejakým spôsobom súvisí práve s podmínovanou sebaistotou a sebaúctou. Depresie, úzkosti, závislosti, poruchy príjmu potravy, hraničné poruchy a mnohé ďalšie… Podmínovaná sebaistota sa však neobmedzuje len na klinické diagnózy. Naopak. Asi každý z nás má vo svojej sebaistote „míny“, ktoré ňou v rôznych životných situáciách otriasajú.

Ako sa vyvíja sebaúcta

Nerodíme sa ako hotoví ľudia, to isté platí aj o sebaúcte a sebaistote. Aj tie sa musia vyvíjať. Zásadný vplyv na vývoj sebaúcty má prvých šesť rokov života. Samozrejme, svoje hrá aj genetická výbava, s ktorou na svet prichádzame. Ďalej je to prijatie, ktorého sa nám dostáva od rodičov a vzťahových osôb. Potom sú to rôzne zážitky a skúsenosti, ktoré sa priamym alebo nepriamym spôsobom dotýkajú našej sebaúcty a prispievajú k jej formovaniu. Tá však ani v dospelosti nie je stabilným fenoménom, ale je ovplyvňovaná ďalšími zážitkami a skúsenosťami. To, do akej miery sa našej sebaúcty budú dotýkať ďalšie zážitky závisí od toho, aké „stabilné“ vedomie o sebe sme si v detstve vytvorili, ako o sebe zmýšľame. Takýto popis vývinu sebavedomia, sebaúcty je však veľmi zjednodušujúci, v tomto článku sa však nechcem venovať vývinu a utvárania týchto fenoménov. Zameriam sa na ponímanie sebaúcty z pohľadu psychoterapeuta H.P.Röhra, ktorý zaujímavým spôsobom vo svojej knihe Podminované dětství o týchto fenoménoch píše.

Kľúčové otázky pre vývin sebaúcty

V existenciálnej analýze (ako jednom zo psychoterapeutických smerov) sa hovorí o základných osobných motiváciách, kde jedna z nich je označovaná ako Áno k sebe samému. Týka sa sebavedomia a sebaúcty. Táto osobná motivácia obsahuje otázky ako napr: Smiem byť práve takým, akým som? Kto vlastne som? Som si vedomý svojej hodnoty? Taký, aký som, zažívam úctu a ocenenie?

H.P. Röhr vo svojej knihe hovorí, že hneď po narodení sa objavia tri dôležité otázky, ktoré vo vzťahu k utváraniu sebaistoty a sebaúcty majú dôležitú úlohu. Prvá otázka „Som vítaný?“. Či bude mať dieťa pocit, že je na tomto svete vítané, bude závisieť od toho, ako sa k nemu budú rodičia správať, ako sa ho budú dotýkať a pod. Dieťa potrebuje pozitívne signály od prvej vzťahovej osoby, to je pre sebaistotu nesmierne dôležité.  Druhá otázka „Vyhovujem, som pre svojich rodičov dosť dobrý?“ odzrkadľuje túžbu dieťaťa zapáčiť sa svojim rodičom, tak, aby dieťaťu sprostredkovali pocit sebaúcty. Tretia otázka potom znie „Dostalo sa mi dosť lásky  a tepla? Nasýtil som sa, alebo som prišiel skrátka?“ Röhr vo svojej knihe hovorí o týchto otázkach. Ich obsah však zodpovedá potrebám lásky, bezpečia a bezpodmienečného prijatia, teda tých potrieb, o ktorých hovorí aj vývinová psychológia. Nedostatočné naplnenie obsahu týchto otázok, reps. nedostatočné naplnenie potrieb v ranom detstve, má potom za následok vytvorenie „tajných programov“, ktoré sa hlboko zakoreňujú a ovplyvňujú našu sebaúctu a sebaistotu.  Dá sa povedať, že ide o schému, informáciu, ktorú si so sebou nesieme. Táto informácia sa potom týka toho, ako uvažujeme o svete a ako uvažujeme o sebe samom a ako uvažujeme o sebe samom v svete.

Na základe zodpovedania alebo nezodpovedania týchto otázok teda podľa Röhra vznikajú negatívne vnútorné programy, ktoré sú často neuvedomené a v našej psychike pôsobia ako skryté míny. Ako však takéto programy vznikajú a ako následne ovplyvňujú našu sebaistotu?

Tajné programy ako míny našej sebaúcty

„Čím viac frustrácií človek v priebehu svojho života utrpí, tým je neistejší a bojazlivejší. Výskum správania ukázal, že človek môže byť týmto spôsobom „podmieňovaný“, čo znamená, že sa v jeho duši odohrávajú procesy, ku ktorým jeho rozum nemá prístup.“(Lauster, P). Podobne neuvedomene pôsobia aj tajné programy. Označenie „tajné programy“ budí dojem akéhosi naprogramovania, čo môže vyznievať zjednodušujúco.  Samozrejme, my ľudia nie sme počítače, ktoré možno programovať. Ide skôr o to, ako tajný program pôsobí v každom z nás. Röhr vo svojej knihe píše, že „tajné programy“ sa v nás zakoreňujú veľmi skoro a veľmi hlboko. Ich existenciu, prítomnosť a pôsobenie si pritom nemusíme vôbec uvedomovať. Majú však tendenciu k opakovaniu, to znamená, že naše správanie (často nevedome) prispôsobujeme týmto programom, čím napĺňame ich obsah. Ide o podobný mechanizmus, ako pri obsedantno-kompulzívnej poruche- tajný program vedie k nutkaniu opakovania stále tých istých drám.

Niektoré z tajných programov

Nie som vítaný.

Každý človek si praje, aby bol vítaný, aby bol chcený. V prvom rade túžime byť prijatý našimi rodičmi. Dieťa potrebuje byť prijaté matkou aj otcom, oboma rodičmi. Ak tomu tak nie je, nesie si po celý život akýsi deficit.  U ľudí sa tento program prejavuje vo vzťahu k druhým určitou nedôverou. Myslia si: „Nie je predsa možné, aby ma ten druhý uznával, mal rád“. Neustále u druhých objavujú náznaky, že ich ten druhý neprijíma, nemá rád. Takýto tajný program môže vyvolávať zúfalstvo a hnev. Hnev, ktorý potom obracia proti sebe alebo proti druhým. Ľudia s takýmto programom obracajú svoju pozornosť vždy tam, kde nie sú vítaní a nachádzajú tak potvrdenie toho, čo tak dobre poznajú.

Nevyhovujem, nie som dosť dobrý.

Otázka, ktorú si človek počas života potrebuje zodpovedať, je otázka o vlasnej hodnote. Už ako malé deti sa snažíme, aby sme vyhoveli našim rodičom. Pokiaľ dieťa nespĺňa očakávania, zanechá to v jeho vnútri hlboké zranenie. Takýto program v prvom rade spôsobuje neistotu, ktorá sa vyskytuje aj vtedy, keď sa podarí urobiť niečo dobre. Nevyhnutne sa objavuje otázka: Bolo to dosť dobré, nemohlo to byť ešte lepšie? Nemal som urobiť ešte niečo viac? Ľudia s takýmto programom bojujú o to, aby vyhoveli. Trpia vnútornou deštruktívnou samomluvou. Obzvlášť škodlivý je pri tom akýkoľvek spôsob podceňovania seba samého. Mnohé strachy a úzkostné poruchy majú svoj pôvod v tomto tajnom programe.

Nenasýtil som sa, prišiel som skrátka

Som dostatočne milovaný? Potreba telesnej blízkosti, byť láskaný, cítiť sa dobre, byť na blízku rodičom – to všetko tvorí základ pre silnú sebaúctu. V tomto tajnom programe zohráva dôležitú úlohu aj súrodenecká závisť. Človek s takýmto programom mohol zažiť, že rodičia uprednostňovali brata alebo sestru. Takýto pocit vyvoláva predovšetkým závisť. Všímam si hlavne tých, ktorým sa zrejme darí lepšie a automaticky si tak všímam toho, kde som sám prišiel skrátka. Takúto vnútornú prázdnotu môžeme označiť aj ako vnútorné vákuum- nedá sa ničím naplniť. Aj tento tajný program je zdrojom hnevu, ktorý človek aj tak musí nakoniec namieriť proti sebe.

Na to, aby sa ľudia unikli bolesti a vnútornému hnevu zo svojich tajných programov, konštruujú si podľa Röhra „antiprogramy“. Nazýva tak všetky aktivity, ktorými sa ľudia snažia tajné programy vymazať. Napríklad kto má v sebe program nevyhovujem, bude sa snažiť o mimoriadne výkony, aby svoje okolie presvedčil o opaku. Ďalšímí antiprogramami sú napríklad vzdor, konzum, alk*hol a dr*gy, túžba po úspechu, túžba po uznaní, ale aj napríklad prílišné prispôsobenie. Kľúč potom vidí v identifikácii, odtajnení tajných programov, ktoré podkopávajú a podmínovávajú sebaúctu, v identifikácii antiprogramov, ktoré len prispievajú k tomu, že človek zo svojich problémov nenachádza východisko. My ľudia dokážeme byť pri inštalovaní antiprogramov veľmi vynaliezaví… Ale o tom už v ďalšom článku….

Zdroje:

Röhr, H.P. 2015. Podminované dětství: Obnova sebejistoty. Liberec: Dialog, 2015. ISBN 978-80-7424-081-2

LAUSTER, P. 1993. Sebevědomí: Jak získat sebejistotu a neztratit cit. Praha: Knižní klub, 1993. ISBN 80-85634-22-8

Tomešová, E. (2005). Tělesné sebepojetí a sebeúcta: mezikulturní převod a validizace profilu tělesného sebepojetí (dizertačná práca). Praha: Univerzita Karlova, Fakulta telesnej výchovy a športu.