Ariana Lekovská
Keď sme v detstve nemali osobnú skúsenosť s “byť milovaným len tak” – je ľahké upadnúť do pasce dosiahnutí. Meriame sa cudzími úspechmi a ostatní sa merajú našimi. Dôkladne sa pozrieme na “výsledky”. Stresujeme a pochybujeme – či je to dosť?
Pretože je to zrejmé, prečo? Pretože inak nevieme, ako určiť svoju hodnotu. To, že som dobrý, potrebný. Že ma budú milovať tí, ktorých si vážim.
Často najprv niečo cítime a potom hľadáme adekvátne vysvetlenie. Najprv sa cítime “nedostatoční” a potom si vymyslíme, čo je s nami nesprávne. Úspešne to vymyslíme – nie je to ťažké: ak sa pozrieme okolo seba, vždy nájdeme niekoho, kto je populárnejší, štíhlejší, úspešnejší a celkovo krajší. Podľa nášho názoru, samozrejme. Ak by sme sa ich spýtali, iste by mali sami k sebe osobitnú kôpku nárokov.
Táto priepasť porovnávania je nekonečná. Budeme v nej zaseknutí, kým si neuvedomíme, v čom spočíva trauma. A trauma spočíva v tom, že hľadáme lásku a pre lásku nie sú potrebné dosiahnutia.
Čo robiť, ak nemáme takúto skúsenosť? Ručne sa vrátiť k uváženiu “pre lásku som dosť”. Je dosť jednoduché žiť svoj život so svojimi túžbami a skúsenosťami a dovoliť si byť skutočným. Práve naša schopnosť byť vedľa seba, rozumieť, cítiť, milovať, smiať sa – individualita, jedinečný vzhľad – to ocenia priatelia – tí, ktorí nás poznajú. Tí, ktorí nás milujú, pravdepodobne nebudú sebe vysvetľovať, prečo a prečo.
Keď sa závod za dosiahnutiami valí po duši, pripomeňte si, že pre lásku stačí len byť. Stačíte vy!