Mal/a by som efektívnejšie pracovať, lepšie zvládať konflikty, viac sa hýbať a zdravšie jesť. Poznáte podobné myšlienky aj vy? Mávame na seba nároky a požiadavky, akí by sme chceli byť a hneváme sa na za to, že sa nám to nedarí. Za svoje negatívne vlastnosti si nadávame alebo si ich radšej vôbec nepripúšťame. Ani sami pred sebou. Motivačné návody nám radia, ako si stanoviť cieľ, sústrediť sa naňho a vytrvalo ísť za ním. Môžeme ale dosahovať nejaké ciele a niečo v sebe meniť, keď si samy seba poriadne neuvedomujeme?

Vnútorný konflikt

V psychológii existuje teória, ktorá vychádza z predpokladu, že sa, paradoxne, zmeníme práve vtedy, keď nebudeme o zmenu priamo usilovať. K zmene teda dôjde, keď sa nebudeme pomocou vôle snažiť byť nejakí, akí nie sme, takí, akí si vedome želáme byť. Očakávanie toho, akí máme byť, nemusí byť našim vlastným, môže pochádzať zo strany rodiny, šéfa, spoločnosti a pod. Autor konceptu tzv. paradoxnej teórie zmeny je Arnold Beisser a prvýkrát ho zverejnil v roku 1970.

S paradoxnou teóriou zmeny pracuje tzv. Gestalt prístup, ktorý sa na osobnosť človeka díva ako na jeden celok. Vnútorné procesy osobnosti, napr. naše vlastnosti, majú z pohľadu tohto prístupu dva póly, pričom oba sú zároveň našou súčasťou. To znamená, že nebývame iba láskaví, ale aj neprajní, nie sme vždy dobrí, ale sem-tam sa prejaví aj naša zlá stránka. Niekedy sa však vyhýbame priznaniu si samých pred sebou, že našou súčasťou sú aj negatíva. Pripusteniu, že existujú aj situácie, kedy sa správame agresívne, nenávistne, neférovo a pod.. Skrátka tak, ako sa správať nechceme.

V prípade našej túžby zmeniť sa, sa dostáva do vedomého popredia naša vôľa a snaha (v Gestalt psychoterapii nazývaná „top dog“)  ísť za niečím, čo nám nie je vlastné. Opačný pól predstavuje tzv. „under dog“ alebo spontaneita, impulzívnosť a naše súčasti, ktoré si neuvedomujeme. Tieto nevedomé súčasti môžu pri vysokej aktivite vedomého odhodlania, vôle a presvedčovania samých seba o niečom, s čím nie sme stotožnení, vyvíjať protiaktivitu v podobe rebelantstva, pasívnej agresie alebo konformity. Časť našej osobnosti, ktorá nebola nami prijatá – integrovaná, sa môže potom prejaviť nepriamo, napr. prostredníctvom nedostatku spontaneity, straty chuti do života, alebo ako choroba, až depresia. Kruh sa uzatvára, nakoľko práve vtedy, keď sa necítime byť vo svojej koži, chceme najviac niečo zmeniť.

Princíp paradoxu zmeny

Asi najústrednejším princípom Gestalt prístupu je sústredenie sa na „tu a teraz“. „Tu a teraz“ nás učí trochu spomaliť, nemyslieť na minulosť či budúcnosť, ale pozastaviť sa v prítomnosti. Pripomína mi to známu vetu z pera nemeckého básnika J. W. Goetheho: „Postoj, chvíľa, si krásna!“, ktorú vyslovuje slepý Faust na sklonku života po tom, čo sa započúva sa do tlkotu čakanov.

Tento princíp podporuje vnímanie prostredníctvom jednotlivých zmyslov a rozvíja uvedomovanie si. Skúste si nájsť pár minút, kedy sa zastavíte a začnete vnímať, čo vidíte. Nie len priamo pred sebou, ale čo vidíte v zornom poli, vedľa seba, nad sebou, za sebou… Počujete nejaké zvuky? Aké? Cítite vône, pachy? Čo vám pripomínajú? Ako by ste ich opísali? Akú chuť máte v ústach? Čoho sa dotýkate? Nohami, rukami, chrbtom? Aký je to materiál? Skúste si sami pre seba tieto vnemy popísať do detailov.

Na procesoch vnímania a uvedomovania je postavená aj paradoxná teória zmeny. Aby zmena nastala, potrebujeme sa stať samými sebou, to znamená naučiť sa identifikovať svoje aktuálne pocity, myšlienky, emócie. Prísť s nimi do kontaktu. Nadviazať s nimi dialóg. Nevyhýbať sa negatívnym častiam nás samých, ale skôr ich vedome osloviť, preskúmať, pochopiť a prijať – integrovať, ako súčasť našej osobnosti. Keď sa toto stane, keď viac spoznáme samých seba, prirodzene sa objaví zmena a rast.

„Keď sám sebe nedovolím byť neláskavý, nebudem nikdy naozaj láskavý.“ – Joseph Zinker

Až keď spoznáme svoju skutočnú osobnosť, sme schopní zmeniť svoje návyky, ktoré sme si vybudovali v minulosti, v dobe, keď boli pre nás užitočné a prinášali nám žiaduci zisk. Časom sa ich užitočnosť vytratila, no my sme sa ich nevzdali a používame ich nekriticky a nadbytočne naďalej.

Rozhodnutie skúmať viac samého seba, otvárať vnútorné barikády, nie je jednoduché. Hlavne zo začiatku má na nás podobný dopad, ako keď sa začneme znovu špŕtať v zacelenej rane. Rozrušíme svoje zabehnuté „ja“, pričom nevieme, čo nás čaká, čo zistíme a čo sa s nami bude ďalej diať. Môžeme pociťovať nepríjemné pocity a úzkosť. Psychiater Radkin Honzák to vtipne vystihol slovami „šťúrať sa v sebe je vždy riziko, že tam nájdeme nejakú potvoru“. Niet sa čomu čudovať, veď naša dovtedajšia stabilita bude narušená a možno sa začneme kymácať zo strany na stranu a možno aj spadneme.  Po páde však získame priestor na to, aby sme sa mohli znovu postaviť – trochu iní, silnejší a v konečnom dôsledku stabilnejší.

Zmena nie je stav, zmena je proces

Život je neustála zmena. Nežijeme izolovane, ale fungujeme vždy v určitom prostredí (tzv. „poli“), s ktorým sme v nepretržitom v kontakte. My pôsobíme na prostredie a prostredie zas pôsobí na nás. Pohybujeme sa tak v nekonečnom poli vzťahov s niekým alebo niečím. Stávať samými sebou sa potrebujeme v nových interakciách s prostredím. V situáciách, kedy sa dáme do reči s neznámym človekom alebo keď riešime niečo, s čím sme sa ešte nestretli. Ide teda o aktívny, nekončiaci, tvorivý proces. Cieľom Gestalt prístupu nie je vybudovať pevný nemenný charakter človeka, ale skôr jeho individuálnu stabilitu tak, aby dokázal držať krok s časom a aktívne sa prispôsoboval novým okolnostiam.

Príbeh Tamary

Pokúsim sa na konkrétnej situácii priblížiť, ako asi vyzerá skúmanie a zvedomovanie vnútorných procesov. Predstavte si ženu, Tamaru, asi 40 ročnú, pracujúcu v banke s klientmi. Svoju prácu nemá veľmi v láske a v poslednej dobe si všimla, že nevie pracovať so svojím hnevom voči klientom. Vie, že musí byť v práci prívetivá a úslužná, no takmer každý deň sa nájde klient, ktorý je s niečím nespokojný a nespráva sa k nej zrovna príjemne. Je nahnevaný, zvyšuje hlas, nepočúva to, čo mu Tamara hovorí. Skrátka, ťažko sa s ním konštruktívne rozpráva. V Tamare jeho správanie vyvoláva stupňujúci sa hnev, chcela by pokojne prehovoriť a racionálne klientovi argumentovať, ale nevydá zo seba ani hláska, lebo cíti, že keby niečo povedala, vybuchla by. Nedokázala by sa ovládať a jej vnútorný kritik jej hovorí, že to si naozaj nemôže dovoliť.  Samu seba vo všeobecnosti ale neponíma ako výbušnú osobu.

Keď sa Tamara zamyslí nad tým, čo sa s ňou v tejto situácii deje, hovorí, že sa jej sťahuje hrdlo tak, že cez tú úzku štrbinu, ktorá v ňom vznikla, žiadny zvuk neprejde. Niekedy tiež cíti tlak na hrudi. Keby bola Tamara na sedení u Gestalt terapeuta, pravdepodobne by sa jej opýtal, ako sa jej zovreté hrdlo cíti a čo by v danej chvíli potrebovala. Povedzme, že Tamare pomáha, keď sa niekoľkokrát zhlboka nadýchne. Navrhuje, že pri najbližšom takomto nepríjemnom stretnutí, prizná hnev sama pred sebou aj pred klientom a poprosí ho, aby komunikoval pokojnejšie. Tamara sa vzdáva svojej minulej predstavy o tom, že hnevať sa pred ostatnými je neprijateľné, a že prejavy hnevu bývajú agresívne s negatívnymi dôsledkami pre okolie. Dovolí si cítiť hnev, ktorý má v sebe, viac ho nepotláča a neignoruje, ale nadväzuje s ním kontakt a pracuje s ním.

Tamare by tiež v Gestalt terapii mohla byť ponúknutá možnosť vyskúšať tzv. techniku s dvomi stoličkami. Jej úlohou by bolo hovoriť za svoje polarity. Na jednej stoličke by sa identifikovala s polaritou „úslužnej ženy“ a hovorila by za ňu. Potom by si presadla na druhú stoličku a hovorila ústami „ničivého hnevu“. Takto by medzi týmito svojimi časťami nadviazala dialóg. Ich sila by sa akoby viac nekoncentrovala len do protiľahlých pólov – „takáto chcem byť“ a „takáto nesmiem byť“, ale rozložila by sa po celej osi. Tamara by prijala obe tieto časti za svoje a rozšírila by tak svoje sebapoňatie – zmenila by sa.