Ako vychovať samostatné dieťa

Výchova dieťaťa rozhodne patrí medzi najnáročnejšie a najdôležitejšie poslania v živote človeka. Nad otázkou “Čo má byť cieľom správnej výchovy?” by sa mohla rozpútať zaujímavá diskusia. Cieľov môže byť, samozrejme, niekoľko a psychológovia sa zhodujú na tom, že jedným z najpodstatnejších z nich je samostatnosť dieťaťa a že dobrý rodič je (okrem iného) ten, ktorý dokáže vychovať dieťa tak, aby sa od neho v dospelosti dokázalo patrične odpútať a osamostatniť. Dalo by sa povedať, že ide o zvláštny paradox, kedy vedieme dieťa k tomu, aby nás nakoniec dokázalo opustiť.

Ako však dieťa k spomínanej samostatnosti vychovávať? Základom všetkého je prijať fakt, že dieťa je samostatnou bytosťou, ktorej máme pomôcť nájsť svoju vlastnú cestu a naučiť ju po nej zodpovedne kráčať. O svojej svojbytnosti sa nás snaží náležite presviedčať už svojimi prvými pokusmi o samostatné kroky, či neskôr svojim negativizmom a vzdorom v batoľacom období.

Počuli ste o Montessori?

Zosobnením tohoto pohľadu na dieťa a na výchovu je napríklad Montessori pedagogika, ktorú založila talianska lekárka a pedagogička Maria Montessori. Dieťa je tu vnímané ako svojbytná osoba, ktorá, v prípade, že jej je poskytnutý patričný priestor, dokáže sama rozvíjať svoj potenciál a napĺňať svoje potreby. Tým, samozrejme, nemyslíme, že novorodenec si dokáže sám zaobstarať potravu. Pravdou však je, že už novorodenec sa dokáže sám najesť, keď mu k tomu poskytneme vhodné podmienky.

Montessori prístup deťom poskytuje možnosť slobodne sa rozhodnúť, čomu a ako sa budú venovať. Dospelý človek je pritom ich sprievodcom, osobou, ktorá im vytvára vhodné a stimulujúce prostredie. Nie však osobou, ktorá robí niečo za ne.

Ukážme si to na príklade. Rodina sa naobeduje a matka chce, aby deti upratali použité taniere. Deti sa do toho pustia, no okrem toho, že im práca trvá veľmi dlho, po celej podlahe špliechajú vodu. A k tomu všetkému, ako naschvál, akurát teraz sa rodičia niekam ponáhľajú. A tak unavený rodič pošle deti z kuchyne preč a celú prácu (spolu s utieraním mokrej zeme) urobí sám. Pretože to bude rýchlejšie. A jednoduchšie. Čo sme tým však dosiahli? Dieťaťu sme ukázali, že túto úlohu nezvládne, takže je možné, že sme ho odradili od toho, aby to skúsilo aj nabudúce. Okrem toho sa naše dieťa práve naučilo, že ak niečo neurobí ono, urobí to zaňho rodič.

Pomôž mi, aby som to dokázal sám

Ako by to teda malo byť správne? Hlavne trpezlivo. Dieťaťu by sme mali pomôcť tak, aby danú úlohu dokázalo splniť, najlepšie aj s následným utieraním mokrej zeme. Nadobudne tak pocit, že niečo zvládlo a tiež sa naučí chápať, že každý jeho čin má nejaké následky. Vylejem vodu na zem? Budem ju musieť utrieť. Vedieme ho tým k samostatnosti a zodpovednosti. Maria Montessori tento spôsob práce s dieťaťom vystihuje heslom “Pomôž mi, aby som to dokázal sám”.

Tým, že dieťaťu dáme možnosť voľby a zodpovednosť, zároveň pôsobíme na jeho dôveru vo vlastné schopnosti a podporujeme tým jeho sebavedomie. Dieťa, ktoré vníma, že veríme v jeho schopnosť správne sa rozhodnúť, si samo verí a považuje sa za kompetentné.

Ako vidíme, výchova k samostatnosti nie je jednoduchá a k jej uplatňovaniu sa musíme obrniť poriadnou dávkou trpezlivosti. A ak nie obrniť, musíme sa jej spolu s dieťaťom naučiť.

Zodpovednosťou k zodpovednosti

Ruka v ruke so samostatnosťou ide aj zodpovednosť. Dieťa necháme samostatne sa rozhodnúť, no zároveň ho vedieme k tomu, aby nieslo dôsledky svojich rozhodnutí a činov. Tým sa dieťa učí zodpovednosti.

U mnohých rodičov môže panovať predstava, že to, čo za dieťa neurobia sami, sa nespraví a že radšej, než má dieťa dostať v škole poznámku za to, že si zabudlo priniesť zošit, mu zošity do tašky pripraví rodič sám. Aké nepochopiteľné však je, keď sa potom čudujeme, prečo si dieťa neplní svoje povinnosti (a to často aj v staršom veku). Pravda je však taká, že zodpovednosti dieťa nenaučíme ničím iným, než samotnou zodpovednosťou a tým, že mu ju dáme. A to aj za rizika, že miestami sa sa naša ratolesť môže dočkať nepriaznivých dôsledkov. Keď sa však objavia, je to príležitosť k tomu, aby sme mu pomohli naučiť sa na ne správnym spôsobom reagovať.

Nemýľme si výchovu k samostatnosti s ignoráciou

Hoci by sa mohlo zdať, že výchova k samostatnosti dáva dieťaťu absolútnu slobodu robiť čo chce a zároveň rodiča akosi vyčleňuje z výchovného procesu, opak je pravdou. Ako ste sa mohli dočítať vyššie, takáto výchova kladie na rodičov zvýšené nároky – napríklad už spomínanou potrebou trpezlivosti.

Dieťaťu síce dáme možnosť výberu, ale jeho výber neignorujeme. Komunikujeme s ním o tom, čo robí, ako sa mu pracuje a čo sa behom činnosti dozvedelo alebo naučilo. Aj to najsamostatnejšie dieťa potrebuje rodičovskú lásku a pozornosť. V opačnom prípade bude dieťa síce samostatné (pretože nebude mať na výber), ale bude strácať v inej oblasti a môže uňho dôjsť k citovému zanedbaniu, ktoré sa môže prejaviť napríklad rebéliou, utiahnutím sa a zvýšenou úzkostlivosťou, či deformovaním vzťahov k iným ľuďom.

Dať dieťaťu samostatnosť a možnosť voľby taktiež neznamená poskytovať mu voľnosť bez hraníc. Nastavenie funkčných a správne vyvážených hraníc by malo byť samozrejmou súčasťou každej výchovy.

Rozbité koleno nevadí

Je úplne normálne a prirodzené, že každý rodič cíti potrebu a zodpovednosť ochraňovať svoje dieťa. Otázkou však je, kedy táto ochrana vedie k rozvoju dieťaťa a zamedzeniu závažným úrazom a kedy naopak brzdí prirodzenú zvedavosť dieťaťa a jeho potrebu samostatne preskúmavať a spoznávať svet.

Ste zaskočení, že aj taký pozitívny úmysel ako ochrana dieťaťa môže smerovať k tomu, že dieťa niečo stráca? Nuž, áno, je to tak. Je samozrejmosťou, že svet ponúka mnoho nástrah, ktoré by mohli byť pre dieťa nebezpečné. A tým ho musíme vyvarovať. Je však nesmierne dôležité správne odlíšiť ochranu pred skutočným nebezpečenstvom od ochrany “pred svetom”. Vozovka plná rýchlo idúcich áut a horúca žehlička sú naozaj nebezpečné. Zakopnutie o schod a pád či dotknutie sa pichľavej stonky rastliny je síce nepríjemné, no dieťa žiadnym spôsobom neutrpí závažné poškodenie. Okrem toho sa naučí, že keď bude po schodoch bežať, môže spadnúť a rozbiť si koleno a že chytať sa pichliačov bolí. Spozná dôsledky svojich činov a naučí sa im vyhýbať.

Dieťa sa takto prispôsobuje prirodzenému prostrediu, v ktorom žije. A to aj jeho nástrahám a hrozbám. Prehnanou ochranou a snahou za každú cenu dieťa strániť všetkých možných nástrah mu vlastne vytvárame sterilný svet, ktorý v skutočnosti neexistuje a ktorý ho nepripraví na život a na bežné riziká, s ktorými sa môže stretnúť, takže sa ich nenaučí samostatne a kompetentne zvládať. Dovoľme deťom robiť chyby. Veď žiadne učenie nie je také efektívne ako učenie zo skúseností.

Vidíme, že takáto výchova je veľmi komplexnou záležitosťou, ktorá môže byť v skutočnosti náročnejšia než sa javí na prvý pohľad. No aj napriek tomu stojí za to skúsiť byť dieťaťu tichým sprievodcom na jeho vlastnej životnej ceste, namiesto toho byť jeho sluhom a sudcom.

Samozrejme, pri akomkoľvek výchovnom prístupe je základom prispôsobiť ho potrebám konkrétneho dieťaťa. Všetci sme iní a ako iste viete, aj každé dieťa je jedinečné, a teda vyžaduje iný prístup a zaobchádzanie.