Sociálne siete sa zdajú plné spokojných, usmiatych, milujúcich sa a bezstarostných ľudí. Je to však naozaj tak? Skrýva obraz aj hĺbku? Či sa len možno smútok „nezdieľa“? Známy psychologický fenomén „haló efekt“ usmiatych fotiek môže v tomto kontexte zaslniť to, čo sa verejne nenosí. Znamená to, že to, čo vystupuje ako najviac „lajkované“ – zväčša vtipné a sebavedomé fotky – zatienia aj ďalších spolutvorcov reality. Napríklad tých, ktorí o sebe pochybujú, nevedia ako milovať seba samého, a ktorí sa tak ocitajú pod večným tlakom okolia, požiadaviek, kritérií, podľa ktorých posudzujú, kým sú. Týmto článkom chcem poukázať na túto časť mince, keďže ani pod vysmiatou tvárou tvojho priateľa/priateľky z FB sa nemusí skrývať sebaláska. A sme pri koreni veci!

Ak by som chcela jednoducho zadefinovať sebalásku, vzorec by znel:

Sebaláska = bezpodmienečná sebaakceptácia

Pre bližšie vysvetlenie, ide o akceptovanie seba samého, aký/á som, so všetkými svojimi chybami a slabosťami. Sebaláska sa nerovná prehnanému milovaniu seba samého, egoizmu, ani prílišnému zaoberaniu sa sebou samým, a ani žiadnemu narcistickému prejavu sebalásky. Nezdravá sebaláska sa môže taktiež prejaviť aj „na prvý pohľad“ zištných prejavoch správania, ako je napríklad obeta pre druhých nad hranice síl a zdravia človeka, zapálený pracovník, ktorý kvôli práci zabudne na seba, na základný oddych pre svoje telo a dušu, a podobne. Zdravá sebaláska je však dôležitým elementom na to, aby sme boli schopní milovať druhých ľudí!

Psychológ Leon F. Seltzer, ktorý sa zaoberá evolúciou self, hovorí v súvislosti so sebaláskou o tzv. sebaľútosti, či sebasúcite. Podľa jeho odborného názoru by sme mali rozoznať prekážky, neistoty a škodiace skutočnosti v našej blízkosti, ktorým sme vystavení, a ktoré nám bránia chápať, že veci, ktoré robíme, konáme najlepšie, ako môžeme. Potrebujeme stopnúť hodnotenie seba samého podľa určitých štandardov, ktoré nám ,,predpisujú“ kým máme byť, a tým nám zabraňujú realisticky zhodnotiť, čo máme od seba naozaj očakávať.  V jednoduchosti – potrebuješ sa akceptovať viac, oceniť sám seba, KÝM SI, a nie súdiť, KÝM BY SI MAL BYŤ podľa daných kritérií. Receptom, je stále znova sa pokúšať priviesť seba samého k láskavému a vnímavému sebaROZPOZNANIU, ktoré následne vedie nielen k bezpodmienečnej sebaakceptácii, ale aj k bezpodmienečnej sebaláske. Na správnu cestu sa dostaneme taktiež odpoveďou či odpoveďami na otázky: Aký/á kritický/á som k sebe? Vzdávam všetko, ak sa mi niečo nepodarí, alebo si uvedomujem, že rastiem a nabudúce sa môžem posnažiť spraviť to lepšie? Veď aj starúšikovia dávnych čias tvrdili, že nikto múdry z neba nespadol. Pričom však treba rozpoznávať „múdrosť poznatkov“ a „múdrosť srdca“.

Ako teda začať milovať seba samého?

  1. Objavuj kto si! Ostaň sám so sebou v tichosti, buď úprimný sám/a k sebe. Opýtaj sa veľmi blízkych priateľov, ktorým dôveruješ a požiadaj ich o pomoc v znovuobjavovaní seba samého. Avšak, aj tak nakoniec na to budeš musieť prísť ty sám.
  2. Objavuj svoje slabé stránky a buď na ne hrdý! Naše slabosti sú prejavom našej ľudskosti a zároveň plusom pre nás, keďže nám môžu dodávať istotu a uvoľňovať tlak, ktorý je na nás vyvíjaný prostredníctvom okolia a médií pod „značkou dokonalosti“. Veľkým nebezpečenstvom sú taktiež pre tzv. osobnosti s perfekcionistickými črtami, ktoré sa snažia byť dokonalé vo všetkom. Tieto črty môžu byť sčasti vrodené, či získané výchovou, prípadne môžu byť podľa známeho psychológa Alfreda Adlera ovplyvnené aj poradím, v akom sme sa narodili. Aj na tom sa dá  samozrejme pracovať!
  3. Nauč sa byť pokorný a nehrať pred sebou „formu“! Sebaklam nám zabraňuje rozpoznať naozaj naše vnútro, dáva nám falošnú predstavu o tom, čo v skutočnosti nie je reálne a čím nie sme.
  4. Buď na seba dobrý/á! Nenadávaj si, neponižuj sa, ak sa ti niečo podarí. Všetko, aj to zlé, ak to uchopíme z dobrej strany v nás podporuje osobnostný rast. A buďte k sebe milí! Počuli ste už o tom, že ak ma niekto nižšie sebavedomie a každý deň sa ráno pozrie do zrkadla a bude si hovoriť, že je pekný/á (samozrejme, ak si o sebe niekto v tejto oblasti neverí – nepestujeme v sebe totiž narcizmus!), prípadne, že je odvážny/a, že si má veriť, nakoniec ho to aj naplní natoľko sebadôverou, že v to uverí a jeho sebavedomie sa môže posunúť smerom k uzdraveniu jeho osobnosti? Preto je fajn nevravieť si frázy typu: „Ach, aký som hlupák!“ „Nič nedokážem!“ „Nič zo mňa nie je.“ „Som niktoš…“ Je lepšie, tieto vety vymeniť za: ,,Dnes, to dám!“ „Nabudúce to spravím lepšie, poučím sa z toho!“ Čižeeeee, buďte k sebe proste,,kámoši“ 😉
  5. Uč sa a reflektuj! Pokojne si môžeš viesť aj denníček, kde si budeš zapisovať, ako na daných veciach pracuješ, ako ťa to posúva, kde sa môžeš poučiť z omylov, čomu sa nabudúce vyhnúť, a čo naopak funguje veľmi dobre.

Dúfam, že týchto 5 rád vás posunie k zdravej sebaláske a zároveň k láske pre druhých 🙂 Na záver dodávam myšlienku Leona F. Seltzera, ktorý tvrdí: „Aby ste sa mohli cítiť šťastnejší, majte na zreteli, že o to sa pričiní len váš vzťah so sebou samým, nie to, čo je okolo vás.”  Totižto, najkrajší dar, ktorý môžete dať sebe samému je bezpodmienečná láska. Môžeme sa teda opýtať samých seba: ,,Je naša sebaláska zdravá natoľko, aby sa pohýnala smerom k druhým?“