Čo je príčinou toho, že s pribúdajúcim vekom strácame schopnosť sústrediť sa? A dá sa tento proces zastaviť alebo aspoň spomaliť? Neuropsychológ Vjačeslav Lebedev nám hovorí.

NIEČO O VŠÍMAVOSTI

Zdá sa, že byť všímavý je rovnako zvyčajné ako behať. Každé dieťa po zvládnutí prvých krokov túži behať. Beh je pre deti trvalým stavom, v ktorom sa cítia slobodné a uvoľnené. Prečo však s pribúdajúcim vekom postupne strácame túto slobodu a ľahkosť a beh sa pre nás stáva výzvou?

Keď sa ho v dospelosti pokúšame vrátiť späť, čaká nás nepríjemné prekvapenie: naše telo sa bráni a nechce si užívať niekdajšiu radosť z behu. Už ho nevníma ako prirodzenú a uvoľňujúcu činnosť, ale ako vyčerpávajúci stres.

Aby sme si beh opäť užívali ako v detstve, musíme vynaložiť úsilie a čas na tréning, aby sme zvládli techniku behu a zvýšili svoju vytrvalosť a prekonali odpor tela.

Podobne ako beh, aj naša pozornosť sa zdá byť pre nás niečím prirodzeným a dostupným. Životné skúsenosti a mnohé štúdie však dokazujú, že to tak zďaleka nie je

Na jednej strane nám v dôsledku nepozornosti často unikajú dôležité detaily a robíme chyby: chýbajú nám informácie v pokynoch a zmluvných podmienkach, nevieme nájsť veci, ktoré sú na očiach, a podobne.

Každý z nás si spomenie na situáciu, keď sa ocitol na mieste hrdinu Krylovovej rozprávky Zvedavec, ktorý si “nevšimol ani slona”.

Na druhej strane o našu pozornosť súperia médiá, reklamné spoločnosti, médiá a sociálne siete. Je to pre ne cenný zdroj, ktorého prilákaním zaplnia takmer celý “éter nášho vedomia”, apelujúc na staré emocionálne časti mozgu a otupujúc bdelosť mladších, racionálne uvažujúcich častí mozgu.

Tieto dve skutočnosti – nepozornosť a hlučnosť “éteru vedomia” – potvrdzujú pravdu známu kognitívnym psychológom a mágom: riadenie a kontrola pozornosti nie sú prirodzenými funkciami nášho mozgu. To znamená, že ich treba neustále rozvíjať a zdokonaľovať, podobne ako techniku behu.

Na rozdiel od behu je však pozornosť zložitejší proces, ktorý je rozhodujúci pre plné fungovanie našej psychiky. Zabezpečuje kontinuitu nášho vedomia, spája ako ihla a niť našu minulosť s budúcnosťou, našu pamäť s predstavivosťou.

POZORNOSŤ A VÔĽA

Aby sa ľudstvo naučilo lepšie riadiť prirodzenú pozornosť, vyvinulo si superschopnosť – vôľu. Jej činnosť zabezpečuje sieť nervových centier umiestnených najmä v čelných oblastiach mozgu.

Vôľa nám umožňuje nielen pozorovať nekonečný prúd udalostí a reagovať len na tie, ktoré sú dôležité pre prežitie. Dáva nám schopnosť riadiť ho, filtrovať a vyberať z neho zmysluplné informácie na riešenie intelektuálnych, tvorivých a iných kognitívne náročných úloh.

Vďaka náhodnej pozornosti sa dokážeme učiť tak, že sa sústredíme na nudné, monotónne a niekedy aj nezaujímavé úlohy, čím prekonáme silu príťažlivosti rušivých faktorov.

Túto silu majú predmety a udalosti okolo nás, ktoré ako magnet priťahujú našu pozornosť. Niektoré sú silnejšie, iné slabšie a niektoré majú opačnú odpudivú silu.

Zdroj tohto magnetizmu nespočíva v samotných predmetoch, ale v obrazoch, ktoré si náš mozog vytvára vo vnútornom mentálnom priestore.

Na základe tohto viacrozmerného priestoru plného obrazov, významov a presvedčení sa formuje naše subjektívne vnímanie sveta okolo nás – “obraz sveta”.

Mozog tento obraz pravidelne aktualizuje a zapĺňa ho objektmi s rôznym stupňom subjektívnej príťažlivosti alebo nepríťažlivosti, ktoré psychológovia v nadväznosti na Kurta Lewina nazývajú “valencia”.

Objekty, udalosti alebo situácie, ktoré majú pozitívnu valenciu, priťahujú našu pozornosť bez námahy. Napríklad kreslený film na rozdiel od knihy skôr upúta pozornosť dieťaťa a pracovné úlohy dospelých často prehrávajú v konkurencii správ alebo mémov na sociálnych sieťach.

Na druhej strane negatívna valencia je často príčinou prokrastinácie a lenivosti. Nezáživné úlohy často odkladáme alebo ignorujeme, pričom si nachádzame množstvo výhovoriek a ospravedlnení, napriek ich dôležitosti a naliehavosti.

ČO ROBIŤ?

Predstavte si, že plávate po rieke proti prúdu. Zastaviť prúd, ktorý vás unáša, si vyžaduje námahu, a dvakrát toľko námahy si vyžaduje, aby ste sa začali pohybovať vpred.

Pre osobný rozvoj a rast sa musíme naučiť a neustále zdokonaľovať “umenie plávať proti prúdu”. Uznávaní majstri tohto umenia – budhistickí mnísi – považujú náhodnú pozornosť za kľúčový prvok duchovného rozvoja a venujú jej zdokonaľovaniu celý svoj život.

Ovládanie prírodného živlu si vyžaduje rozvinutú vôľu, bez ktorej budeme nútení ísť s prúdom a nechať okolnosti, aby určovali náš život. Na rozdiel od zvierat sme však my ľudia schopní nielen “prispôsobiť sa prúdu”, ale aktívne ho pretvárať a usilovať sa o nekonečnú dokonalosť.