Slovo pôrod v nás zvykne vyvolávať rôzne, často rozpačité reakcie. Najčastejšie sa nám spája s bolesťou a utrpením, ale zároveň ho radi prirovnávame k zázraku a magickému zážitku. Aj filmy, odhliadnuc od dokumentárnych, vyobrazujú pôrod akoby sa skladal z dvoch častí, jednej nesmierne bolestnej, ktorú si žena musí odtrpieť aby prišla vytúžená odmena v podobe dieťatka, ktoré keď drží v náručí, zabudne na všetko to zlé.

Je ale skutočne správne odovzdávať takéto posolstvo ďalším generáciám? A je to skutočne tak, alebo sú ešte ďalšie aspekty pôrodu, ktoré nám unikajú?

1. Nebojovať s bolesťou

Prvým dôvodom prečo je vôbec dôležité sa nad posolstvom pôrodu zamýšľať je fakt, že samotné očakávanie bolesti výrazne ovplyvňuje, koľko jej budeme vnímať. Teda čím viac bolesti od pôrodu očakávam, tým viac jej aj budem cítiť. Pričom nejde o to, že by som si ju žena vsugerovala, len sa na ňu nevedome zameria, čím zvýši svoju citlivosť na bolesť.

Čim nechcem povedať, že by žena mala žiť v presvedčení, že kontrakcie a sťahy počas pôrodu sú vyslovene príjemná vec, vôbec nie. Pôrod bolí, avšak je dôležité sa zamerať na prácu s týmito tlakmi, snažiť sa ich precítiť a nechať sa nimi viesť. Čím viac žena bojuje proti tomuto procesu, tým viac bude proces bojovať so ženou.

Francúzsky pôrodník Frederick Leboyer prirovnáva túto bolesť k vlne. Proti vlne sa nedá postaviť bez toho, aby nás zmietla. V istom okamihu je potrebné si uvedomiť, že žena samotná je súčasťou tejto vlny. Bojovať proti, znamená zastavovať pôrod. Krásnym príkladom je finta, ktorú som sa dozvedela od jednej pôrodnej asistentky. Dozvedela som sa, že sa často stretáva s tým, že prvým inštinktom ženy pri bolesti je zatínanie čeľuste. Avšak tvár a najmä čeľusť sú priamo napojené na vaginálnu oblasť a ovplyvňujú jej otváranie. Preto sa odporúča, čo najviac počas pôrodu (alebo si to ženy môžu vyskúšať aj počas menštruačných bolestí) uvoľňovať svaly na tvári a spustiť sánku.

2. Dieťa sa chce narodiť

Druhým bodom, na ktorý je dobré pamätať, keď premýšľame o pôrode je, že dieťa sa chce narodiť a pri pôrode vynakladá všetko úsilie aby s pôrodom a mamou spolupracovalo. Zvykneme si odovzdávať príbehy o tom ako je dieťatku dobre v maminom brušku, až to evokuje, že ho vlastne násilím musíme vytlačiť z jeho dovolenkového lehátka. Ono však väčšinou vie kedy je čas a aj v priebehu samotného pôrodu dieťa vykonáva sériu rotácií a pohybov, ktorými samo reguluje tempo pôrodu, a to všetko tak, aby sa s mamou zosúladili a našli si spolu najlepší možný spôsob prechodu pôrodnými cestami.

3. Je možné, že si pôrod pamätáme?

Zaujímavý pohľad na pôrod poskytuje aj tzv. primárna terapia, ktorá sa zaoberá opätovným si prejdením pôrodného zážitku. Tento druh terapie vychádza z neurologických poznatkov o vštepovaní sa raných životných skúseností do pamäte, nie síce ako mozgovej štruktúry ale na úrovni pamäte telesných pocitov. Teda aj zážitok pôrodu si človek zapamätá limbickým otlačkom, ku ktorému sa v priebehu terapie klient vracia a znovu si vybavuje zážitok svojho zrodenia.

Nedokážem povedať nakoľko je táto metóda účinná, ale opakovane sa potvrdzuje, že nie sme len tým, čo si vieme vybaviť z pamäte, ale ovplyvňujú nás aj naše zážitky vštiepené do našej telovej pamäti. Z tohto hľadiska si z pôrodu môžeme odniesť rôzne informácie, o tom ako úspešná je naša snah v prípade potreby, nakoľko dokážeme ovplyvňovať priebeh dejov okolo seba, alebo či sa nás v našom úsilí snaží niečo zastaviť. Tieto skúsenosti by mohli ovplyvňovať mieru nabudenosti či citlivosti dieťaťa, a teda aj jeho ďalšie smerovanie.

4. Žena je samuraj

Posledný bod by som chcela venovať téme, ktorá s pôrodom súvisí, ale radšej od nej odvraciame tvár. Touto témou je smrť. Nie len preto, že zrodenie života je začiatok cyklu, ktorý prirodzene končí smrťou, ale preto, že v istej forme každá rodiaca žena čelí smrti.
Niektoré doslova bojujú o svoj život, niektoré ženy tento boj dokonca prehrajú. Sú medzi nami aj matky, ktorým počas tehotenstva či pôrodu zomrelo dieťatko. Prosím nezatvárajme pred nimi oči, dovoľme im smútiť a nenaháňajme ich rýchlo do ďalšieho tehotenstva slovami, “však si spravíš ďalšie”. Oni už dieťa mali a už zakúsili materstvo, bez ohľadu na to koľko týždňov či mesiacov trvalo. Opýtajme sa na meno ich dieťaťa, pretože, často ho v mysli nejak pomenovali, hoci to možno nikdy nevyslovili nahlas. Buďme pri nich a dovoľme im o ich strate hovoriť.Ale odhliadnuc od tragických úmrtí, prečo je v kontexte zrodenia života dôležité hovoriť o smrti? Ako hovorí Frederick Leboyer, ženy sa pri pôrode musí cítiť ako samuraj. Uvoľnená, napojená na svoje telo, v spolupráci s ním, ale s vedomím toho, že čelím smrti. Možno to znie strašidelne, avšak pôrod je najväčší boj v živote ženy a ona je v ňom tá jediná bojovníčka. Pointou však nie je zúrivo trhať protivníka, ale bojovať dobrý boj, a to nie proti pôrodu, ale práve naopak bojovať spoločne s pôrodom a bojovať za život. Pretože ako mu ženy často hovoria, v istej fáze pôrodu príde pocit, že teraz zomrú. Čeliť tomuto pocitu vyžaduje nesmiernu odvahu, vyrovnanosť a silu.

Niekedy je žena schopná čerpať túto silu sama, niekedy potrebuje oporu druhých ľudí. Preto sa domnievam, že by všetci prítomný mali poznať slová Hannah Dahlen a dobre si ich zapamätať:

„Pôrod je ako príliv, ktorý na breh vyvrhne trosky udalostí celého života. Sprievodcovia by mali s každou ženou zachádzať opatrne ako s možnou minulou obeťou, nielen preto že nikdy nevieme, ale proste preto, že úcta je normálna.“

Je samozrejmé, že pôrod je výnimočná životná udalosť v živote ženy a aj muža. Prináša nový život a zároveň pôsobí nesmierne násilne pre niektorých až deštruktívne. Zrejme je ale ešte veľa vecí, ktoré o pôrode nevieme a mnoho súvislostí, ktoré nám unikajú, no pochopiť ich znamená načrieť niekam hlboko do seba, až na dno svojich síl.