Od detstva počúvame posolstvá ako “buď sám sebou” a “správaj sa prirodzene”. Život v spoločnosti nás však často nabáda, aby sme hrali určité roly, aj keď sa nám nepáčia. Je to únavné a otravné, aj keď si to možno nevšimneme. Ako si tieto roly vyberáme a prečo ich tak veľmi potrebujeme?

AKÉ HRY HRÁME

Ľudia žijú v systéme nevedomej hry, plynule prechádzajúcej z jednej úlohy do druhej. Tento proces sa môže skončiť len vtedy, ak si človek začne uvedomovať, čo sa deje.

“Vezmime si príklad vzťahu. Žena sa začne stretávať s mužom, ale do tejto chvíle sa psychologicky nevymanila zo stavu malého dievčatka, – hovorí psychologička Anna Avdeeva. – Keďže nedostala dostatok rodičovskej lásky, buduje vzťah, aby tento nedostatok kompenzovala. Muž sa môže plynule zabudovať do scenára a zohrať úlohu otca. Výsledkom nie je partnerský vzťah, ale vzťah dieťa – rodič.

Muž, ktorý chce dominovať a cítiť moc, sa správa ako dospelý. Vzťah sa “udrží” na jednom stupni vývoja. Partneri by sa mali rozvíjať a rásť spoločne, stanoviť si spoločné ciele a ísť za nimi. Vo vzťahu, kde jeden hrá úlohu dieťaťa a druhý úlohu rodiča, o rozvoji nemôže byť ani reči. Ich spoločný život je postavený na základoch emócií: dieťa sa urazilo, dospelý sa nad ním zľutoval atď. Preto sú takéto vzťahy nezdravé.

Často nie sme k sebe úprimní: pri komunikácii s ľuďmi si nasadzujeme určité masky – napríklad, aby sme uspokojili vnútornú potrebu niečoho

V procese komunikácie vždy prežívame emócie “pre seba”, hoci tieto zážitky prezentujeme ako túžbu pomôcť druhým,” vysvetľuje Anna Avdeeva. – Príde za mnou napríklad kamarátka, ktorá sa sťažuje na svoj život, prácu, deti. Vypočujem si ju a súcitím s ňou. Chcem priateľke pomôcť, alebo sa len hrám na spasiteľku, aby som získala odozvu – lásku, vďačnosť alebo niečo iné, čo mi v detstve chýbalo?

Úlohy spasiteľa a obete patria v spoločnosti k najobľúbenejším rolám. Hlavnou črtou človeka v pozícii obete je neochota prevziať zodpovednosť za činy. Obeť neustále hľadá súcit a sympatie a niekedy provokuje agresiu druhých, aby nimi mohla manipulovať.

Na druhej strane ten, kto si nasadí masku záchrancu, sa cíti potrebný, cíti sa spokojný. Človek, ktorý je zvyknutý všetkých zachraňovať, si vždy nájde objekt na obranu.

PREČO TO ROBÍME

“Za týmito maskami sa skrývajú zážitky z detstva – potreba prijatia a lásky,” komentuje psychologička. – Pri takýchto hrách sa ľudia často ponáhľajú pomáhať druhým: požičiavajú peniaze, počúvajú príbehy o problémoch, preberajú zodpovednosť za iných ľudí. Ale pokusy stať sa dobrým pre druhých sa nie vždy stretávajú s uznaním a uspokojením. To vedie ku kríze, stráca sa nadšenie a sila. Zachránca môže byť hodený na druhú stranu a nevedomky sa stane obeťou.”

Postoje rodiny majú určitý vplyv na roly, ktoré si človek vyberá pre seba.

Stáva sa podobným svojim rodičom, žije ich život, opakuje skúsenosti, ktoré prešli. Niekedy si ľudia zámerne vyberajú rovnakú cestu ako ich rodičia, akoby ich vracali do svojho života.

Niekto sa snaží uniknúť z vnútených rodičovských pravidiel, ale zhodou okolností sa ocitne v podobných situáciách. Napríklad v rodinách, kde rodičia tlačili na autoritu a príliš starostlivých rodičov, si deti často budujú v rodinách spoluzávislé vzťahy, v ktorých hrajú podľa pravidiel stanovených rodičmi.

AKO VYSTÚPIŤ Z HRY

Ak chcete vystúpiť z hry a odložiť masky, je dôležité uvedomiť si, akú hru hráte a za akým účelom. Uvedomenie sa začína pochopením, že v živote sa opakujú situácie, udalosti a podobní ľudia. Je to, akoby ste v kruhu prežívali ten istý scenár. Keď si to uvedomíme, je užitočné pozorovať: aká emócia sa stáva v živote vedúcou, aká vnútorná bolesť vedie činy, nálady, slová?

Keď sme tieto emócie objavili, je potrebné ich neutralizovať

“Často sa za maskami skrývajú emocionálne zážitky, ktoré si uchovávame a nevieme sa ich zbaviť,” poznamenáva Anna Avdeeva. – Oslobodenie od rolí, ktoré mu vnucujú rodičia, je možné len vtedy, keď človek začne žiť samostatne, stane sa schopným uvedomiť si prítomnosť, je zodpovedný za svoje činy. A zároveň chápe, čo presne z rodičovského dedičstva by si chcel ponechať”.

Aj keď sa človeku páči jeho rola a má z jej hrania úžitok a potešenie, je potrebné si uvedomiť, že ho to nerobí duševne a emocionálne zdravým. Večné hranie je vyčerpávajúce a berie veľa energie. A túto energiu možno nasmerovať na rozvoj a zdokonaľovanie.