Ako napovedá titulok, príspevok sa bude venovať téme, ktorú vo všeobecnosti nemáme radi, nevyhľadávame ju v rozhovoroch a tvárime sa, akoby ani neexistovala. Je to paradox, nakoľko sa viac či menej často objavuje v živote každého človeka a jediná istota, ktorú všetci práve teraz máme je, že sa s ňou raz osobne stretneme. Hovorím o smrti.

V poslednom období sa naša spoločnosť orientuje skôr na kult života, zdravia (resp. pseudozdravia, ktoré nám majú zabezpečovať chemikálie v podobe kozmetických prípravkov a liekov…) a odďaľovanie staroby. Sústredíme sa viac na dĺžku života, ako na jeho kvalitu. Smrť si však vyberá podľa, z nášho pohľadu často nepochopiteľného, vzorca. Berie k sebe starých a chorých, ale aj mladých a zdravých, a niekedy tiež bohužiaľ deti. Prichádza pomaly a plíživo alebo rýchlo, zrazu, neohlásene. A aj napriek tomu, že vieme, že jedného dňa sa objaví, keď nám vezme blízkeho človeka, spôsobí nám trápenie a bolesť. Aké máva toto trápenie prejavy? Čo ovplyvňuje jeho priebeh? A čo nám pri jeho zvládaní môže pomôcť?

Smútenie a jeho štádiá

Elizabeth Kübler-Ross je meno autorky, ktorá vydaním svojej knihy „O smrti a umieraní“ v roku 1969 prispela k odtabuizovaniu týchto tém. Pracovala s pacientmi v terminálnom štádiu choroby a rozdelila proces umierania na fázy. Spočiatku človek popiera udalosť, nasleduje hnev, vyjednávanie (napr. samých so sebou alebo s  Bohom), štádium depresie, charakteristické pocitmi prázdnoty a nezáujmu, a nakoniec fáza akceptácie, prijatia skutočnosti. Tieto štádiá sa neskôr začali odborníkmi vnímať aj ako fázy reakcie na stratu blízkeho človeka. Kritici tvrdia, že ich aplikácia na proces smútenia nebola výskumne potvrdená. Ďalej, že prežívame vraj skôr pocity túžby po návrate zosnulého, ako depresiu či hnev, a že sme si od začiatku úmrtia vedomí toho, že sa človek už nikdy nevráti.

Akákoľvek kategorizácia prežívania ľudí ponúka aspoň rámcový, ale zároveň zjednodušujúci pohľad. Štádiá prežívania straty môžu trvať u každého človeka rôzne dlhú dobu, nemusia za sebou nasledovať po poradí, človek sa môže do jednotlivých fáz vrátiť viackrát alebo ich nemusí dokonca prežívať vôbec. Ďalej spektrum prežívaných reakcií a emócií je oveľa širšie.

Smútenie ako proces

Na smútenie po strate blízkeho sa v súčasnosti nahliada ako na proces, cestu, ktorá má svoj záver. Strata je trvalá. Smútenie nie je. Záver však v priebehu cesty často nevidíme a uvedomíme si ho až po tom, ako ho dosiahneme. A to keď sa nám už prejavy smútenia nebudú vracať do každodenného správania a prežívania. U niekoho táto cesta môže trvať dlhšie, u niekoho kratšie, u niekoho môže byť viac vyčerpávajúca a kostrbatejšia ako u iného. U niekoho môže dokonca v konečnom dôsledku viesť k pozitívnej zmene osobnosti. Úlohou smútenia je zahojiť rany, ktoré nám strata spôsobuje.

Pre vytvorenie akejsi ucelenej ale dostatočne širokej predstavy o tom, ako asi proces smútenia vyzerá, si môžeme uviesť tri jeho obdobia:

  • Obdobie, kedy sme zmätení, zažívame šok zo straty milovanej osoby, sme otrasení.
  • Obdobie, v ktorom intenzívne ventilujeme svoj zármutok a žiaľ, vyjadrujeme svoje prežívanie.
  • Obdobie, v rámci ktorého sa vraciame k nášmu fungovaniu, k bežnému životu, ktorý sme žili pred stratou. Bude ale pozmenený tým, že sa ho naučíme žiť bez zosnulého.

Prečo nesmútime všetci rovnako?

Prežívanie smútenia po strate sa u každého človeka prejavuje individuálne. Zvykneme mať v sebe zakotvené očakávania o tom, ako bude naša reakcia na stratu vyzerať, či ako by podľa nás, či iných vyzerať mala. Očakávania sú niekedy zradné. Stáva sa totiž, že sa nám nenaplnia a potom nás v kontexte straty blízkeho nezaťažuje už len strata sama o sebe ale ešte aj myšlienka na to, že nesmútime tak ako by sme „mali“. Môžeme sa napríklad domnievať, že prejavy žiaľu sú nezdravé alebo nevhodné, a tak sa ho snažíme skrývať. Alebo naopak, žiadne búrlivé emócie sa k nám nedostavili, sme síce smutní a zosnulý nám chýba, no nemáme potrebu nič rozbiť, ani kričať, plakať či nevyliezť celý deň z postele. Pokiaľ sa smútok nedostaví, môžu nás prepadnúť výčitky svedomia a niekedy začneme spochybňovať svoju ľudskosť, považujeme sa za bezcitných až zlých, pričom môže ísť len o prežívanie šoku.  Porovnávame sa s ostatnými, ktorí vyzerajú zarmútenejšie. Spôsob, akým reagujeme na stratu blízkeho však nie je priamo úmerný tomu, ako veľmi sme mali osobu radi alebo ako nám chýba.

Úmrtie nám blízkej osoby je udalosť veľmi stresujúca. Dvojica amerických psychológov T. H. Holmes a R. H. Rahe v minulosti odstupňovali 43 životných udalostí, ktoré nám v živote spôsobujú stres. Úmrtie manželky či manžela označili za najviac stresovú udalosť, s ktorou sa človek môže v živote stretnúť . Úmrtie blízkeho člena rodiny je na piatom mieste, úmrtie blízkeho priateľa na mieste sedemnástom. Nemožno univerzálne tvrdiť, že každý človek prežíva úmrtie blízkej osoby rovnako stresujúco, škála nám však každopádne ponúka aspoň rámcovú predstavu o tom, aké asi významná je strata blízkeho človeka v živote človeka. Stres nám spôsobuje nie len bolestivá strata a nadchádzajúci nový život, v ktorom budeme musieť žiť bez blízkej osoby, ale aj praktické záležitosti, ktoré sú neodkladné a po úmrtí ich niekto musí zariadiť. Zariadenie pohrebu, spravovanie majetku zosnulého, dedičské konanie, množstvo telefonátov atď.  Ak sa nám darí prechádzať obdobím po strate blízkeho človeka celkom dobre, vďačíme za to takzvanej reziliencii. Reziliencia je odolnosť človeka. Odolnosť voči životným prekážkam, nepriaznivým podmienkam, s ktorými sa stretávame. Človek odolný môže pôsobiť po strate blízkeho ako chladný. Reziliencia súvisí so schopnosťou zotavenia sa z nepriaznivej situácie a vrátenia sa k bežnému fungovaniu. Odolný človek dokáže aktivovať svoje zvládacie mechanizmy aj vtedy, keď ho postretnú ťažké životné situácie.

Smútenie nemá rovnaký priebeh u rôznych ľudí a ani u jedného človeka pri viacerých stratách blízkych. Je to kvôli tomu, že proces smútenia je formovaný viacerými činiteľmi. Napríklad záleží na tom, akí sme, aké máme vlastnosti a schopnosti – napr. spomínaná reziliencia, úzkostlivosť; aké sme pohlavie – muži sa častejšie snažia neukazovať svoje pocity navonok, ženy častejšie chcú hovoriť o tom, čo sa stalo, viac plačú; ďalší vplyv má vek – špeciálnou skupinou sú deti, u ktorých sa vnímanie konečnosti života vyvíja a až v 12tich rokoch vníma mladý človek smrť rovnako, ako dospelý. S tým, ako na nás strata bude vplývať, súvisí aj to, ako sa aktuálne cítime, či už telesne alebo psychicky. Ďalej predchádzajúce skúsenosti, náboženské presvedčenie, naše sociálne okolie a vzťahy. Záleží tiež napríklad na tom, ako k úmrtiu nám blízkej osoby došlo a aký vzťah sme s ňou mali.

Ako sa smútenie prejavuje?

Reakcií spojených s procesom smútenia môžeme zažívať veľké množstvo. Pozorujeme ich v štyroch hlavných oblastiach (ku každej uvediem pre lepšiu predstavu pár príkladov):

  • telesné reakcie: tlak na hrudi, stiahnuté hrdlo, sucho v ústach, problémy s dýchaním
  • emocionálne reakcie: šok, smútok, strach, pocity viny, bezmocnosť, úľava, hnev
  • reakcie na úrovni poznávacích procesov: poruchy pozornosti a pamäti, nedôvera
  • reakcie v správaní: poruchy spánku, zmena chuti do jedla, hyperaktivita alebo naopak apatia

„Vo vnútri tela som cítila akési cuknutie, akoby mi niekto odtrhol kus duše… rozdrtil ho na prach a rozfúkal do ničoty…“

Spomínané reakcie sú príkladmi prejavov tzv. „normálneho“, nekomplikovaného smútenia, ktoré nám nebráni fungovať v každodennom živote. V niektorých prípadoch smútenia dochádza k zhoršeniu prežívania smútku a k dlhodobému pretrvávaniu negatívnych prejavov, ktoré nám do života nepriaznivo zasahujú. Hovoríme o komplikovanom smútení, ktorého súčasťou môže byť napríklad depresia (hlboký dlhotrvajúci smútok), strata zmyslu života, nadužívanie alkoholu alebo drog, fóbie (chorobný strach z niečoho), pocity na odpadnutie, záchvaty paniky, halucinácie, kedy vidíme alebo počujeme niečo, čo neexistuje – často zosnulého, vyhýbanie sa spoločenským kontaktom. Komplikovaný smútok je udržiavaný spomienkami na zosnulého, spojenými s bezmocnosťou a beznádejou. V prípade, že smútime komplikovane, mali by sme uvažovať nad oslovením odborníka, napríklad psychológa, ktorý nám pomôže zorientovať sa v našom prežívaní, bude nás pri smútení sprevádzať alebo nám eventuálne odporučí návštevu iného relevantného odborníka.

Ako z toho von?

Neexistuje jednoznačný návod na to, čo by sme mali urobiť, aby nás strata blízkeho bolela menej, aby sme sa z nej zotavili rýchlejšie a boli zasa v pohode. Prínosným pre nás môže byť uvedomenie toho, že sme prežili náročnú životnú udalosť, máme právo sa cítiť tak, ako sa cítime a máme právo si dopriať toľko času a priestoru, koľko potrebujeme, aby sme sa vrátili k sebe a k bežnému životu.  V procese smútenia môžeme počúvať samých seba, naše myšlienky a naše telo, ktoré nám napovie, čo by bolo pre nás v tomto období bolo najlepšie. Či už je to napríklad uvoľnenie emócií vo forme plaču, kriku, tanca, rozbitia niečoho… Alebo rozhovor s niekým blízkym či známym či naopak radšej neznámym a nezainteresovaným, odborníkom alebo laikom, prípadne samým so sebou prostredníctvom písania či kreslenia. Alebo sa nerozprávajme s nikým, ak nechceme! Skúsme sa o seba postarať, doprajme si príjemné aktivity a neviňme sa za to, že nám je nachvíľu dobre aj v tomto ťažkom období. Veľkosť nášho utrpenia nie je priamo úmerná miere lásky k zosnulému. Zájdime na prechádzku na obľúbené miesto, dajme si dobré jedlo, zoberme si dovolenku, spomeňme si na pekné chvíle, ktoré sme so zosnulým prežili a dovoľme si usmiať sa. Mne napríklad pomáha predstava toho, čo by mi zosnulá osoba povedala, keby tu teraz bola a videla ako sa trápim a ako mi chýba. Určite by chcela, aby som sa usmiala, užívala si život naplno a plnila svoje sny. Skrátka aby som sa mala dobre.

Oslobodzujúcou súčasťou procesu smútenia je nechať zosnulého „odísť“. Aj napriek tomu, že si väčšinou po strate racionálne uvedomujeme, že sa blízky už nikdy nevráti a rozlúčime sa s ním na pohrebe, povedať mu navždy „zbohom“ v našom vnútri trvá niekedy dlhšie. Môžeme mu napísať list alebo s ním viesť vnútorný dialóg, v ktorom sa s ním rozlúčime a dovolíme si žiť ďalej bez neho.

Smútim vystupujem na horu

Metaforické pripodobnenie procesu smútenia k výstupu na vysokú a strmú horu ponúka autorka Špatenková v knihe „Poradenství pro pozůstalé“. Podobne ako výstup na horu, aj smútenie je náročné a vyčerpávajúce.  Môžeme si predstaviť, že bezprostredne po smrti blízkej osoby sa ocitáme v chladnom a nehostinnom údolí hory – tzv. slzavom údolí (prvá fáza smútenia). Spočiatku nepoznáme cestu z tohto údolia, nemáme dostatok síl a neveríme, že by sme sa odtiaľ mohli niekedy dostať. Nakoniec zozbierame odhodlanie a pokúsime sa nájsť cestu smerom k vrcholu hory. Je však celá pokrytá ľadom a  kedykoľvek hrozí pošmyknutie sa a skĺznutie späť do údolia. Čím viac sa však návrat dolu opakuje, tým lepšie poznáme smer cesty a aj jej nástrahy. Keď sa škriabeme zo slzavého údolia, ešte pred sebou nemáme vidinu vrcholu hory, niekedy ani neveríme, že existuje, ale snažíme sa utiecť pred trýznivými pocitmi bolesti a zármutku (druhá fáza). Keď sa nám na ceste podarí zotrvať a prečrieť čierne mračná, zbadáme, že sa nad nimi vznáša slnko, ktoré osvecuje krásnu krajinu. Tento pohľad nás zvykne motivovať až k dosiahnutia vrcholu hory (tretia fáza). Prechod do tohto štádia nie je automatický, je poháňaný našim vedomým odhodlaním. Našou úlohou totiž nie je budovať akýsi „pomník“ zosnulému tým, že sa budeme neustále utápať v žiali. Pokoriť horu často trvá asi rok, niekedy aj dlhšie, no nie je to nemožné.

Pri výstupe na horu si nesieme so sebou, podobne ako turisti, nejaký náklad, bremeno. Môžeme vo svojom okolí pohľadať šerpu, človeka, ktorý nám s bremenom pomôže a odľahčí nám strmý výstup.

 V období smútenia po strate milovanej osoby sa môžeme cítiť zradení, zúfalí, bezmocní, slabí, neschopní ďalej žiť… máme na to plné právo. Na určité obdobie, na istý čas, kým sa nenaučíme fungovať bez zosnulej osoby a žiť naplno ďalej. Lebo my sme tí, ktorí sme tu zostali.