Zdroj

Najviac hovoríme o emóciách dieťaťa. Čo cíti, čo vidí a ako dieťa chápe určitú problematiku. Pocity najmladších sú veľmi dôležité, ovplyvňujú to, akí dospelí ľudia z nich vyrastú… ale nie je to jediné, na čo musíme pamätať, keď sa snažíme čo najlepšie vychovať novú generáciu. Veľmi dôležité sú vaše emócie – emócie rodičov, ktorí každý deň uvažujú o ceste k výchove, no často zabúdajú na seba a svoj psychický stav.

Každý z nás je niekedy nervózny

Deti a rodičia – každý z nás je niekedy unavený a podráždený, všetci potrebujeme čas pre seba a v každom z nás občas rastie hnev. Nečudo, že sa hneváme, keď dieťa odmieta zjesť starostlivo pripravené raňajky, alebo že sa nevieme ubrániť podráždeniu, keď po celodennom upratovaní večer opäť vidíte všade porozhadzované hračky.

Nie je to tak, že by vás rodičovstvo nerobilo šťastnými a vy sa nemôžete cítiť fantasticky. Ide o to, že sa bojíme tejto magickej vety „moje dieťa ma hnevá“. Chceme byť chápavými rodičmi, trpezlivými rodičmi, takými, ktorých pokoj dieťaťa nedokáže zničiť škodoradosťou či zlomyseľnosťou. Niekedy si chcete len tak sadnúť, dať si kávu a nahlas povedať, že „moje dieťa ma hnevá alebo rozčuľuje“. Dospelý človek predsa vie, že svoje dieťa milujete a štve vás, ako sa správa. Aj vy máte emócie a máte právo ich prejaviť.

Nepríjemné myšlienky začínajú, keď niečo chýba

Nejde o to, že by sme na konkrétne správanie našich detí pravidelne reagovali hnevom, niekedy sme chápavejší, inokedy menej. To môže byť dôkaz toho, že sa na bábätko úplne nehneváme. Nepríjemné myšlienky začínajú, keď máme nejaké nenaplnené potreby. Môže to byť niečo každodenné a bežné, napríklad potreba oddychu či hladu, nedostatok zábavy, ale aj niečo, čo nás už dlho trápi, nejaký sen, ktorý by sme si chceli splniť a na ktorý nemáme čas. Hnev sa stáva signálom, že nám niečo chýba, no nie vždy sa nám podarí pochopiť, čo sa pod tým signálom skrýva.

Hnev môže vzniknúť aj zo strachu, že sa dieťa niečo nikdy nenaučí, alebo z presvedčenia, že nikdy nedosiahneme cieľ alebo sa nepostaráme o svoje radosti. Nie vždy to musia byť presvedčenia, ktoré existujú v našej hlave. Okolo nás je množstvo ľudí, ktorí nás a naše činy komentujú, posudzujú a hádžu „predpovede“ na rôzne témy a niektorým občas začneme aj veriť.

Myšlienkou je priznať si, že určité pocity sú v nás a môžeme sa pokúsiť s tým niečo urobiť namiesto toho, aby sme čakali, kým nás ostatní prestanú rozčuľovať.