Byť silní, znášať ťažkosti, zatínať zuby, kráčať životom so vztýčenou hlavou, bez toho, aby sme žiadali o podporu a pomoc… Zdá sa nám, že len ak sa takými staneme, získame si rešpekt a lásku ľudí, ktorí sú pre nás najdôležitejší. Odkiaľ sa tento postoj berie a je to naozaj tak?

SA ZDAJÚ BYŤ SILNEJŠIE

“Žiadna sila, žiadna chuť žiť.” Nataša sa zavrela vo svojom byte a celé mesiace sa utápala v depresii pri posteli. Dochádzali jej peniaze. Prerušila vzťah so svojou obľúbenou osobou, odišla z práce….

Je najmladším dieťaťom v rodine, ale nikdy jej nikto finančne nepomohol

Dokonca ani vtedy, keď v prenajatom byte došli krúpy a Nataša v autobuse omdlela, nešla k rodičom, aby sa aspoň najedla. A už vôbec nie požiadať o pôžičku.

“Keby som priznala, že som zlyhala, prestali by ma mať radi.” Samozrejme, nerozmýšľala o tom tak, ako ľudia rozmýšľajú o tom, čo si obliecť alebo kam ísť na dovolenku. Ale tá myšlienka sedela hlboko vo vnútri. Tak to už býva: najprv myslíme na myšlienku my a potom ona myslí na nás.

UVEDOMIŤ SI NESPRAVODLIVOSŤ

Presvedčenie, že “nie som milovaný, ak som slabý”, sa vyvíjalo dlho. Keď sme chodili okolo kancelárie, kde Nataša pracovala, jej mama nosila staršej sestre obed. O mnoho rokov neskôr sa Nataša spýtala: “Mami, prečo?” – Mama bola úprimne prekvapená: “Ach tak? Či som vám obom nenosila obed?” Nataša si to uvedomila.

Sesterské narodeniny sa plánovali vopred a o darčeku sa diskutovalo na rodinnej rade.

Nataša si z darčekov pamätá len bábiku – keď mala osem rokov. Jej prvé narodeniny v samostatnom živote: susedka z internátu jej na štipendium kúpila obrovského plyšového medveďa a kvety – a nechápala, prečo je Nataša hysterická. A vbehla hlavou do reality ako lampasák: Ukázalo sa, že niekto by mohol chcieť, aby som mala prázdniny! Môže sa to stať?

ROZPOZNAŤ KRIVDY

Neexistuje láska preto, že existuje postoj byť silný? Alebo musíš byť vždy silný, aby si dostal aspoň omrvinku lásky? Je to ako večný spor o to, čo bolo skôr, či sliepka alebo vajce. Nie je dôležitá dialektika, ale výsledok.

“Milujem svojich rodičov. Zo všetkých síl.” Ale toto nie je o láske, ale o jej deficite, o vyciciavajúcej potrebe prijatia. A vo vnútri sa hromadí odpor. Na každé narodeniny. Za každé jedlo, ktoré prešlo okolo. Za peniaze požičané od rodičov na jediný raz. Nemôžete sa na svojich rodičov uraziť, inak by vás vôbec nemali radi, však?

Ale aby sa človek otvoril láske, musí najprv čeliť horkosti a hnevu a oplakávať stratu bez toho, aby sa obviňoval zo slabosti.

Až potom bola Nataša schopná priznať svojej rodine, že nie všetko v jej živote zodpovedá dúhovej ilúzii, ktorú si vytvorila. A rodičia ju neodstrčili! Ukázalo sa, že múr nelásky si postavila sama z ľadových tehál odporu. Tento chlad ju obmedzoval, bránil jej dýchať (doslova aj obrazne, pretože urážka obmedzuje telo, spôsobuje plytké dýchanie)….

O niekoľko dní neskôr Nataša so slzami v očiach rozprávala, ako čítala článok o uzdravení ženy: Keď môžeš prísť k matke, polož jej hlavu na kolená… A práve v tej chvíli ju matka zavolala, čo bolo samo osebe vzácne: “Dcéra, ako sa máš? Príď na návštevu, nakŕmim ťa niečím chutným a potom si s tebou ľahneme, ja ťa len pohladím po hlave.”

Ľady sa prelomili. Určite.