Niekedy sa na nejakú osobu tak naviažeme, že sa stane zmyslom nášho života. Uprednostňujeme jeho priority pred svojimi vlastnými, obetujeme všetko, len aby sa náš partner pri nás cítil dobre, a zároveň zatvárame oči pred vlastnými túžbami. Bojíme sa, že nás blízky človek opustí, odíde od nás, preto sme pripravení byť s ním čo najviac poddajní a pohodlní. Takýto jav sa nazýva spoluzávislosť. Odborník nám hovorí, prečo k nemu dochádza a aké faktory ho formujú.

AKÝ JE ROZDIEL MEDZI ZDRAVÝM VZŤAHOM A VZŤAHOM SO ZÁVISLOSŤOU

Zdravý

  1. Máte pocit spoľahlivosti, istoty, ktorý je pozadím vzťahu.
  2. Prežívate “flexibilitu” vzťahu: partner nehrá na náhle prístupy/odchody, nereaguje hnevom na zmätky a neredukuje všetko na pokus o kontrolu. Keď s partnerom zväčšujeme odstup, môžeme reagovať rôznymi spôsobmi: upokojením, “zorientovaním sa” a pod. Najdôležitejšie je, že nám to neubližuje a neodvádza nás to od našich každodenných úloh.
  3. Vo vzťahu sa pohybujete, akoby ste kráčali po ceste, nie po mínovom poli.
  4. Vo vzťahu sa nemusíte stále “snažiť”, aby ste ho udržali. Vaša pozornosť nie je upriamená na ne a nadmerné úsilie nie je potrebné.
  5. Máte schopnosť viesť dialóg, spoločne hľadať rôzne riešenia a presvedčenie, že tieto riešenia sa naplnia.
  6. Ste si istí miestom, ktoré v živote tejto osoby zaujímate, nepochybujete o tom, že tento vzťah má pre vás oboch význam.
  7. Máte schopnosť požiadať o podporu a prijať ju. Viete, že aspoň v polovici prípadov dostanete v reakcii na svoju žiadosť to, čo potrebujete, no alebo pochopíte, prečo nie.
  8. Obaja ste ochotní zmeniť sa a prijať partnerove zmeny.

Spoluzávislé osoby

  1. Vzťahy majú mimoriadnu hodnotu a treba ich pevne držať. Kedy zvyčajne na niečom “lipneme”? Keď sme hladní a je nám odňatý nejaký zdroj. V tomto prípade zdrojom nie je druhá osoba, ale to, čo je pre nás cenné v samotnom vzťahu.
  2. Je to, akoby jeden z partnerov mal “vždy pravdu”. Ak sa postupne moc sústredí do rúk jedného partnera (robí všetky kľúčové rozhodnutia, robí to, čo je pre neho osobne výhodné), potom sa postupne zo spoločného projektu s dvoma účastníkmi vzťah stáva praxou jednoty moci, správnosti jedného a nesprávnosti vo všetkom – toho druhého.
  3. Bojíme sa hovoriť o svojich pocitoch a potrebách kvôli istote, že budú znehodnotené. Strach je emócia, v ktorej zložení môžeme nájsť vzrušenie v nervovej sústave (vzrušenie v hrudníku, zrýchlené dýchanie, nárast energie), pozornosť voči partnerovi, pokusy v jeho hlave stále niečo zmeniť. Kto vie, kde sa končí strach a začína to, čo možno nazvať zamilovanosťou?
  4. Sme hlboko vo vnútri presvedčení, že láska je “pohodlná”, so všetkým súhlasíme a vyhýbame sa konfliktom. Toto presvedčenie sa rodí z kontaktu, v ktorom sa všetka vina kladie na jedného partnera. Ak ste neustále na vine, musíte byť ešte pohodlnejší, aby ste si nevyvolali mrzutosť a odmietnutie partnera.

Konflikty sú pre vzťahy nevyhnutné, bez nich nie je možné prekonať rozdiely, nezhody, dospieť k spoločnému názoru alebo nájsť spôsob, ako sa s týmito rozdielmi vyrovnať bez toho, aby sme dospeli k spoločnému názoru. Problém vzniká tam, kde si je jeden z partnerov vopred istý, že nemôže vyhrať a nebude ani vypočutý.

VŠETKY PROBLÉMY PRAMENIA Z DETSTVA

K vzniku spoluzávislosti dochádza najčastejšie v detstve a ovplyvňujú ju dva faktory:

1. Príklad vzťahu medzi mamou a otcom.
2. Prístup k dieťaťu, a najmä kvalita väzby s mamou.

Faktor č. 1. Vzťah rodičov

Od detstva má rodina najdôležitejší vplyv na formovanie osobnosti. Vývoj dieťaťa je determinovaný jeho úlohou a miestom v rodinných vzťahoch, od ktorých priamo závisí štýl ľudského správania v budúcich partnerských a milostných vzťahoch.

Na príklade rodičov sa dieťa učí, ako by sa k sebe mali správať manžel a manželka, rodičia a deti.

Ako sa prijímajú rozhodnutia v rodine, ako dospelí zvládajú odstup a vyrovnávajú sa so stresom. Či si môžu navzájom dôverovať a hovoriť o svojich pocitoch. Tieto a ďalšie rodinné “pravidlá” si deti prenášajú do svojich vzťahov v budúcnosti a budujú si tak vlastný vzor správania.

  • Deti, ktoré vyrastajú v rodine bez dôvery, citového kontaktu a podpory, sa stávajú dospelými, ktorí neveria, že svet je bezpečné miesto.
  • Ak sa všetky rozhodnutia robili za dieťa, nikto sa nezaujímal o jeho názor a túžby (hyperaktivita), dieťa nadobudne presvedčenie, že nemá zmysel hovoriť o svojich pocitoch a potrebách, pretože snaha nemá na nič vplyv.

Faktor č. 2: Postoj rodičov k dieťaťu

Celé dospievanie dieťaťa je založené na postupnom oddeľovaní a samostatnosti. Tieto úlohy sa dajú riešiť len v podmienkach bezpečného kontaktu, keď matka fyzicky aj emocionálne sprevádza vývoj dieťaťa, dáva mu istotu, že je vždy nablízku a pripravená poskytnúť spoľahlivý zázemie.

Napríklad v reakcii na prvé krôčiky sa mama teší z novej samostatnosti dieťaťa. Keď spadne, utešuje ho a pomáha mu považovať zlyhania za normálnu súčasť života.

V tomto prípade matka nie je nadčlovek: niekde robí chyby, niekde je zaneprázdnená sama sebou, ale dieťa je stále stredobodom jej pozornosti, zabezpečuje jeho bezpečnosť.

A ono sa zasa nebojí skúšať nové veci, pretože vie, že sa od neho neočakávajú okamžité výsledky.

Na takýto zdravý vzťah potrebuje mať mamička sama istotu, mať zabezpečené zdravie a financie, mať po svojom boku spoľahlivého partnera. A tiež je dôležité, aby mama dostala v detstve také množstvo lásky, aby mala čo dať svojmu dieťaťu.

Prečo by medzi mamou a dieťaťom nemohla existovať bezpečná a zdravá väzba?

Uveďme si najčastejšie dôvody

  • Choroba plodu/matky počas tehotenstva alebo odlúčenie bezprostredne po pôrode.
  • Závislosti u partnera, podvádzanie z jeho strany atď.
  • Strach z pokazenia dieťaťa: “nemôžete” sa priblížiť k postieľke plačúceho dieťaťa, pretože “si musíte vypestovať schopnosť vyrovnať sa s okolnosťami sami”.
  • Toxické vzťahy vo vnútornom kruhu. Problémy, nedorozumenia v rodine, agresivita jej členov môžu spôsobiť, že matka je nevyrovnaná a citovo uzavretá a vývoj dieťaťa je zatlačený do úzadia.
  • Potreba urýchlene ísť do práce, aby sa zabezpečilo finančné zabezpečenie, hrozba vojny a pod. Matka je nútená presunúť svoju pozornosť od dieťaťa na iné úlohy.

AKÝ JE VÝSLEDOK?

Keď človek v detstve nedostal dostatok lásky a pozornosti alebo si naopak zvykol, že “mama všetko vyrieši”, stáva sa závislým. Podvedome hľadá v rodičovi partnera, na ktorom bude závislý, pretože sa s ním cíti “doma”.

Ak matka nepodporovala svoje dieťa, bola osamelá a nešťastná, jej dieťa sa v detstve a v dospelosti bude báť, že bude opustené, a urobí všetko pre to, aby sa vyhlo rozchodu s milovanou osobou.

Rodina je prvou školou vzťahov s ľuďmi. A od toho, akými “učiteľmi” boli naši rodičia, či ich “škola” v detstve bola priaznivá, závisí, ako si budeme budovať svoj život v budúcnosti a čo budeme učiť svoje deti.