Od detstva nás učia, že za zlé správanie by sme sa mali ospravedlniť, že múdry človek sa najprv kaja a že úprimné priznanie zmierňuje vinu. Profesor psychológie spochybňuje tieto názory a varuje: skôr než sa ospravedlníte, premyslite si možné dôsledky.

Schopnosť ospravedlniť sa za nehodné činy sa po stáročia považovala za cnosť. Obsah všetkej literatúry na túto tému sa v podstate obmedzuje na to, aké užitočné je ospravedlniť sa a ako to urobiť úprimne. Nedávno však niektorí autori začali hovoriť o nevýhodách ospravedlňovania. Predtým, ako priznáme svoju chybu, musíme sa zamyslieť nad tým, ako to môže dopadnúť – pre nás, našich známych alebo vzťahy, ktoré sú nám drahé.

PREČO OSPRAVEDLNENIE NIE JE VŽDY UŽITOČNÉ

V diskusii o zodpovednosti za chyby v obchodných vzťahoch obchodná publicistka Kim Durantová uvádza, že písomné ospravedlnenie opisuje spoločnosť ako čestnú, etickú a bezúhonnú a vo všeobecnosti odráža jej zásady. Psychologička Harriet Lernerová ubezpečuje, že slová „je mi to ľúto“ majú silnú liečivú silu. Tí, ktorí ich vyslovia, dávajú neoceniteľný dar nielen osobe, ktorú urazili, ale aj sami sebe.

Zdôrazňuje, že čistá ľútosť prispieva k sebaúcte a ukazuje schopnosť objektívne zhodnotiť svoje činy.

V tomto svetle budú nasledujúce slová vyznievať dvojzmyselne a možno aj cynicky. Je však veľkou chybou bezvýhradne veriť, že ospravedlnenie vždy každému prospeje. V skutočnosti to tak nie je.

Keby bol svet dokonalý, ospravedlnenie by neprinášalo žiadne riziko. A neboli by ani potrebné, pretože každý by konal premyslene, taktne a ľudsky. Nebolo by potrebné sa ospravedlňovať. Žijeme však v realite, kde samotný fakt ospravedlnenia neznamená, že ochota prevziať zodpovednosť za svoje chyby zabezpečí šťastný výsledok.

1. Pomsta

Keď sa napríklad úprimne kajaš a snažíš sa vysvetliť, ako ťa mrzí, že si bol hrubý alebo si sa správal sebecky, že si nechcel nikoho uraziť alebo nahnevať, nečakaj, že ti hneď odpustia. Možno na to daná osoba ešte nie je pripravená. Ako zdôrazňujú mnohí autori, niekto, kto sa cíti urazený, potrebuje čas, aby si situáciu premyslel a dospel k odpusteniu.

Nezabúdajme na ľudí, ktorí sa vyznačujú bolestnou pomstychtivosťou a zášťou. Okamžite pocítia, aký zraniteľný sa stáva niekto, kto si prizná svoju vinu, a je ťažké odolať takémuto pokušeniu. Je pravdepodobné, že to, čo poviete, použijú proti vám.

Pretože si vážne myslia, že majú právo na odplatu, bez najmenších pochybností sa pomstia, bez ohľadu na to, ako veľmi im niečie slová alebo činy ublížili.

Navyše, ak je ľútosť vyjadrená písomne, s konkrétnym vysvetlením, prečo ste považovali za potrebné odškodniť sa, majú v rukách nespochybniteľné dôkazy, ktoré môžu použiť proti vám. Povedzme, že sa o to podelia so spoločnými známymi a pošpinia tak vaše dobré meno.

Paradoxne, v histórii je veľa príkladov, keď priznanie viny zničilo povesť. Je smutné, ak nie tragické, že prílišná úprimnosť a nerozvážnosť zničila nejednu vysoko morálnu povahu.

2. Hnev

Uvažujme o bežnom a zriedkavo cynickom výroku: „Žiadny dobrý skutok nezostane nepotrestaný.“ Keď sme k blížnemu láskaví, ťažko si predstaviť, že nám to blížny neoplatí. Napriek tomu si každý určite spomenie, ako napriek strachu a pochybnostiam prevzal zodpovednosť za nesprávne kroky, ale stretol sa s hnevom a nepochopením.

Museli ste sa priznať k nejakému priestupku, ale druhá osoba (napríklad manželský partner) nedokázala oceniť váš impulz a len priliala olej do ohňa a snažila sa ublížiť ešte viac? Stalo sa vám niekedy, že vás v reakcii na to zasypali krupobitím výčitiek a vymenovali všetky vaše „podlé výčiny“? Možno je vaša výdrž závideniahodná, ale s najväčšou pravdepodobnosťou ste sa v určitom momente začali brániť. Alebo – aby ste zmiernili tlak a zadržali nápor – ste zaútočili späť.

Nie je ťažké uhádnuť, že ktorákoľvek z týchto reakcií len zhoršila situáciu, ktorú ste chceli vyriešiť.

Je tu ďalšie klišé: „nevedomosť je požehnanie“. Ospravedlniť sa tým, ktorí to považujú za slabosť, znamená ublížiť si. Inými slovami, unáhleným priznaním riskujete, že sa skompromitujete a dokonca stigmatizujete. Mnohí trpko oľutovali, že sa kajali a vystavili sa tak ujme.

Niekedy sa ospravedlňujeme nie preto, že sme sa mýlili, ale jednoducho z túžby zachovať pokoj. V ďalšej chvíli však môže existovať dobrý dôvod trvať na svojom a tvrdo sa brániť.

Okrem toho, ak sme raz povedali, že sme vinní, je zbytočné odvolávať svoje slová a dokazovať opak. Pretože potom môžeme byť obvinení z klamstva a pokrytectva. Ukazuje sa, že si nevedomky podkopávame vlastnú povesť. Je ľahké ju stratiť, ale oveľa ťažšie je ju obnoviť.

Jeden z účastníkov internetovej diskusie na túto tému vyslovil zaujímavú, aj keď kontroverznú myšlienku: „Tým, že sa priznáte, že sa cítite vinní, podpisujete svoju citovú slabosť, že vás ľudia bez skrupulí využívajú vo váš neprospech, a to takým spôsobom, že nebudete môcť namietať, pretože sami veríte, že dostali, čo si zaslúžili. Čo nás opäť privádza k fráze „žiadny dobrý skutok nezostane nepotrestaný“.

K ČOMU VEDIE ZVYK OSPRAVEDLŇOVAŤ SA

Zvyk neustále sa ospravedlňovať vedie k ďalším negatívnym dôsledkom.

1. Ničí sebavedomie

Berie vám vieru v osobnú morálku, slušnosť a veľkorysosť a núti vás pochybovať o vlastných schopnostiach.

2. Zabíja úctu

Okolie si prestáva vážiť toho, kto na každom kroku žiada o odpustenie: zvonku to znie dotieravo, pateticky a naivne a časom to začne dráždiť ako neustále fňukanie.

ČO JE V CELKOVOM SÚČTE

Možno tu možno urobiť dva závery. Samozrejme, že je dôležité ospravedlniť sa – z etických aj praktických dôvodov. Ale rovnako dôležité je robiť to selektívne a múdro. „Je mi to ľúto“ – nielen liečivé, ale aj veľmi riskantné slová.