Slovo „deprivácia“ je mnohým ľuďom známe. Je to nedostatok, nedostatok alebo úplná absencia niečoho. Podľa toho je citová deprivácia nedostatok citových reakcií od dôležitých ľudí, neuspokojenie citových potrieb človeka. Poďme si o tomto pojme povedať viac.

ČO JE EMOCIONÁLNA DEPRIVÁCIA

Všetci máme potrebu lásky, uznania, schválenia, povzbudenia – pozitívnych vzťahov.

Keď sa napríklad delíme o radosť s milovanou osobou, chceme vidieť v jej očiach emocionálnu reakciu – že sa teší aj z nás. A naopak, vo chvíľach smútku alebo zúfalstva očakávame empatiu a podporu.

Emocionálna deprivácia je nedostatok opísaných emocionálnych reakcií v podobe súhlasu alebo empatie zo strany blízkych.

AKO DOCHÁDZA K EMOCIONÁLNEJ DEPRIVÁCII

Ak nie sú emocionálne potreby dospelého človeka uspokojované v žiadnom vzťahu, je pravdepodobné, že ich skôr či neskôr prestane podporovať. V detstve dieťa nedokáže odmietnuť modely správania, ktoré mu rodičia ponúkajú, a stáva sa rukojemníkom stereotypov interakcie prijatých v rodine.

Každá rodina je jedinečná, má svoje vlastné otvorené alebo nevyslovené pravidlá, hranice, zvláštnosti interakcie. A aj reakcie na prejavy emócií u detí budú rôzne.

Veľmi často je citová deprivácia dôsledkom traumatizácie rodičov, ktorí ju nepovažujú za dôležitú alebo nevedia reagovať na citové potreby dieťaťa. Rodičia všemožne demonštrujú, že niektoré emócie sa neoplatí prežívať, prežívať a už vôbec nie prejavovať – napríklad negatívne emócie.

Stáva sa, že v rodine existuje určitý ideál „priateľskej rodiny“, ktorý sa všetci snažia dodržiavať.

Akékoľvek emócie, ktoré presahujú tento rodinný mýtus, sa považujú za nežiaduce: nesmieme sa na seba hnevať, nesmieme len prejavovať, ale aj cítiť negativitu. Vítaná je len láska, radosť, povzbudenie atď.

Prirodzene, dieťa, ako každý človek, má dostatočne bohatý citový svet, v ňom je miesto pre podráždenie, hnev a závisť. Keď sa mu mlčky zakazuje vyjadrovať takéto emócie, je to tiež druh citovej deprivácie. To znamená, že má potrebu vyjadriť povedzme nejaké negatívne emócie, ale takáto možnosť mu nie je poskytnutá.

ÚČINKY EMOCIONÁLNEJ DEPRIVÁCIE

Ľudia, ktorí zažili emocionálnu depriváciu, sa veľmi zle orientujú vo svojej emocionálnej sfére, majú problém sledovať svoje emocionálne potreby a identifikovať pocity, ktoré majú.

Na psychoterapiu veľmi často prichádzajú ľudia, ktorí nevedia odpovedať na otázky „Čo chcete?“, „Čo cítite?“. Pretože v skutočnosti nevedia, čo chcú a čo cítia.

Sme však tak stvorení, že si nemôžeme pomôcť a prežívame emócie. Tak či tak niečo prežívame

Človek, ktorý sa ich nenaučil identifikovať, rozlišovať, prežívať a prejavovať, v skutočnosti nežije svoj život. Pokiaľ nerozumie tomu, čo sa deje, emócie v ňom zúria a menia sa na neustálu úzkosť v pozadí. Človek neustále cíti niečo „nepríjemné“, „negatívne“, ale čo presne – nevie vysvetliť. Postupom času sa pridávajú zle regulované afekty, podráždenosť a emocionálne zrútenia.

Bolo by oveľa jednoduchšie, keby sa dalo pochopiť, čo cítim tu a teraz: tu som smutný, tu cítim strach, tu sa bojím a tu to naozaj nechcem a teraz mi je to nepríjemné atď. Takéto pocity a emócie sa dajú „rozobrať“ a pochopiť a zdroj strachu, smútku alebo bolesti sa dá odstrániť.