Najsilnejšia zbraň teroristov? Ľudský strach.

Paríž, Manchester, Londýn… Zdá sa, že rôzne teroristické útoky sa stávajú súčasťou života v európskych metropolách. Desivé, strašné a nepredstaviteľné. Je prirodzené, že správy o tom, čo sa stalo na našom kontinente nás vydesia viac než reportáže z afrických či ázijských krajín. Vyvolávajú v nás totiž strach, že hrozba sa blíži a môže kedykoľvek zasiahnuť aj nás.

Nakoľko je však neustály strach z toho, že by sa “niečo mohlo stať”, na mieste? Čo ho podporuje a zvyšuje? Doktor Robert L. Leahy, odborník na kognitívnu terapiu, spomína niekoľko faktorov, ktoré živia náš strach z možného teroristického útoku. Na nasledujúcich riadkoch vám predstavím faktory, ktoré podľa neho vedú k preceňovaniu rizika, že budeme obeťou podobného útoku.

Koľkokrát ste čítali o tom, že lietadlo nespadlo?

Je samozrejmé, že v médiách sa dočítate kedy a kde prebehol teroristický útok a koľko ľudí kvôli nemu zahynulo. Dočítate sa tam však bežne aj to, že ostatné dni boli pokojné, nikto neútočil a nikto kvôli terorizmu nezomrel? Nie. Rovnako je to aj s pádmi lietadiel či dokonca výhrou v lotérii. Dozvieme sa o tom len vtedy, keď sa to stane. O bežných a pravdepodobných situáciách médiá nehovoria. Máme teda tendenciu na ne zabúdať a naopak preceňovať málo pravdepodobné udalosti, o ktorých čítame.

Nedávna udalosť – pravdepodobná udalosť

Taktiež môžeme nadobudnúť pocit, že udalosť, ktorá sa stala nedávno, sa stane znova. Vysvetlím to na príklade. V Londýne nedávno horel panelák. Pod vplyvom tejto udalosti určite mnohí z vás rozmýšľali, “čo keby sa to stalo aj vám”. Premýšľali ste nad tým aj pred požiarom v Londýne? Pravdepodobne nie. Ale to, že sa udalosť stala, nám môže dať pocit, že je reálna a že sa môže jednoducho a rýchlo zopakovať.

Čím väčšia dráma, tým viac medializácie

Máme tendenciu preceňovať riziko, ktoré je dramatické. Svoju rolu tu zohrávajú opäť aj médiá. Dramatické udalosti priťahujú pozornosť, a teda, medializujú sa častejšie. O riziku, ktoré pre človeka predstavujú choroby ako obezita a alk*holizmus sa hovorí menej. Je totiž menej dramatické, a teda menej “zaujímavé”. Zabijú však menej ľudí než dramatický terorizmus? Práve naopak.

Neistota zvyšuje strach

Preceňujeme situácie, ktoré nemáme pod kontrolou a ktoré sú nejasné a neurčité. Vyvolávajú v nás totiž pocit, že s nimi nedokážeme nič spraviť. Neurčitých situácií, s ktorými sa potýkame denne, je však viac a väčšinou im čelíme bez toho, aby sme prežívali strach. Môže nimi byť napríklad každodenná cesta do práce, stretnutie s chorými ľuďmi, alebo prechádzanie cez cestu.

Nebezpečenstvo z nenávisti – dvojité nebezpečenstvo

Leathy ďalej hovorí o tom, že máme tendenciu preceňovať aj nebezpečenstvo, ktoré vnímame ako neviditeľné (predpokladáme, že teroristu nespoznáme ani keby kráčal oproti nám) a tiež, keď vnímame páchateľa ako zlomyseľného, nenávistného a snažiaceho sa nás zabiť. Tieto úmysly však neovplyvnia reálnu pravdepodobnosť, že pod jeho vplyvom zahynieme. Rakovina, infarkt, či dopravné nehody nemajú “v úmysle” nás zabiť, no aj tak denne oberú o život viac ľudí než terorizmus.

Deje sa to stále?

Medializácia útokov v nás môže tiež vyvolávať dojem, že tieto útoky sa dejú stále. Opäť to však nie je úplne pravda. Dejú sa častejšie než by sme chceli, to áno. Ale (našťastie) nie sú každodennou súčasťou života v každom európskom meste. A to je realita.

Strach nás môže vyvolávať tiež pocit, že ak sa náhodou podobný útok stane, budeme pri tom (prípadne, že sa staneme priamou obeťou). Pozrime sa však na čísla. Napríklad, populáciu Paríža tvorí viac než dva milióny ľudí (nepočítajúc množstvo turistov). Útoky v novembri 2015 si vyžiadali 137 obetí. Je to veľa, no keď si počet obetí porovnáme s počtom ľudí, ktorí sa v tom čase v meste nachádzali, zistíme, že drvivú väčšinu útok nezasiahol. A teraz späť do súčasnosti – existuje šanca, že v budúcnosti dôjde v Európe k ďalšiemu útoku? Bohužiaľ áno. Znamená to však automaticky, že sa staneme jeho obeťou? Nie.

Nebezpečenstvo podľahnutia strachu

Strach je bežnou emóciou, ktorá nás má chrániť pred možným nebezpečenstvom. Problémom však je, keď sa strach stane neprimeraným a začne ovplyvňovať naše životy. Ako na nás môže takýto nepretržitý strach vplývať?

Okrem toho, že dlhodobý strach, úzkosť a stres majú nepriaznivý vplyv na naše fyzické i psychické zdravie a pohodu, môžu tiež ovplyvňovať náš pohľad na svet. Môžeme sa kvôli nemu báť cestovať, chodiť na koncerty, užívať si život. Svet prestaneme vnímať ako bezpečné miesto a naopak ho začneme vidieť ako mínové pole plné rizík a hrozieb. A v takomto svete len ťažko nájdeme pokoj a radosť.

Najsilnejšia zbraň teroristov

Navyše, tým, že sa necháme zastrašiť, prakticky hráme do kariet teroristickým organizáciám. Ako? To, že strach je silná emócia, zdá sa, veľmi dobre vedia aj teroristické organizácie. Preto je strach ich najsilnejšou zbraňou. Leathy píše o tom, že terorizmus je psychologickou zbraňou pre tých, ktorí nemajú silnejšie zbrane. Keby ich mali, neváhali by ich použiť.

A čo platí proti strachu?

Neustály strach z toho, že by ste sa mohli stať obeťou teroristického útoku preto môže byť veľmi zväzujúci a obmedzujúci. To je síce jednoduché skonštatovať, ako sa ho však môžeme zbaviť? Jednoznačný a jednoduchý návod opäť nenájdeme. Zaujímavou cestou môže byť napríklad pohľad na štatistiky.

Rizikový analytik Tom Pollock vo svojom článku, ktorý napísal po útoku v Nice v lete 2016 píše o pravdepodobnosti, že zomriete pri teroristickom útoku. Napríklad, v dôsledku teroristických útokov vo Francúzsku za posledné 2 roky (počítajúc posledné dva roky od útoku v Nice) zomrelo 247 ľudí. Vo Francúzsku žije 66 miliónov ľudí. Šanca zomrieť pri nich je teda podľa neho nižšia než dve desaťtisíciny percenta. Pre zaujímavosť, je to 27-násobne menej než pravdepodobnosť, že zomriete pri autonehode.

Skúsme si tiež uvedomiť jednoduché fakty, napríklad niečo v zmysle “včera v Európe nedošlo k žiadnemu útoku”. Cieľom teroristických skupín je vzbudiť v nás dojem, že útočia stále a sú všade medzi nami. Keby to však bola pravda, útokov a obetí je určite mnohonásobne viac (čím samozrejme netvrdím, že teraz ich je málo).

Pod vplyvom strachu a úzkosti si môžeme povedať: “Áno, šanca, že sa to stane je malá, ale čo ak predsa? Čo ak predsa budem jednou z obetí ja?” Rovnako si však môžeme klásť otázky ako “ Čo ak dostanem túto alebo túto alebo nejakú inú chorobu a zomriem na ňu?” alebo “Čo ak budem mať cestou do práce smrteľnú nehodu?”. Zo strachu z autonehody však pravdepodobne neostávame celý život zavretý doma. Prečo to teda má byť s terorizmom inak?

Na jednej strane sú teda tieto racionálne argumenty, ktoré sa nás snažia presvedčiť o tom, že teroristickej hrozby sa nemáme báť. Naproti tomu však stoja naše emócie. Je normálne, že po podobných udalostiach sme vydesení, nahnevaní a vystrašení. Ako dôležité sa však javí nedovoliť strachu, aby ovládol naše videnie sveta.

Samozrejme, cieľom článku nie je bagatelizovať teroristickú hrozbu, znevážiť zbytočnú smrť desiatok nevinných ľudí, či príšerné udalosti, ktoré majú teroristické skupiny na svedomí. Mal vám poskytnúť iný pohľad než ponúkajú bežne médiá a vysvetliť niektoré mechanizmy, ktoré  môžu vplývať na vnímanie terorizmu.