Od sovietskych čias nás učili, že človek sa má správať zdržanlivo, nekričať o svojich cnostiach a podľa možnosti čo najviac splynúť s davom. Je však skromnosť naozaj cnosťou, a nie neresťou? O vedľajších účinkoch skromného správania hovorí publicistka Elena Kolesniková.

Čo je to skromnosť, o ktorej nevyhnutnosti sme boli tak dlho presviedčaní, že takmer každé predvádzanie svojich zásluh, schopností alebo jednoducho svojej osobnosti sa považuje za neprípustnú chválu?

V časoch Sovietskeho zväzu sa to vnucovalo ako súčasť ideológie. Lenin a Stalin boli veľkí skromní ľudia, obliekali sa nenápadne, vôbec nemysleli na seba, iba na osud ľudu. Takže každý by sa mal správať skromne, splynúť s pozadím až do úplnej nerozoznateľnosti. Všetci nosia klobúky, ale načo nosíte klobúk vy – najmúdrejší? Nemôžeš byť “najchytrejší” v prípade, že sa niekto urazí.

Módni návrhári hovoria: “Jasné farebné handry zničil sovietsky režim.” Ale moc sa zmenila, ale problém zostal. Kedysi každého rozčuľovali dlhé vlasy a rozopnuté nohavice, potom irokézy, teraz rozčuľujú vyholené hlavy. To, čo vyniká, je znepokojujúce a dokonca desivé. Naša spoločnosť stále tabuizuje emocionalitu a jasnosť: buď skromný, neruš ostatných.

Namiesto snahy o rovnosť chceme dosiahnuť rovnakosť.

Výsledkom je, že aj tí, ktorí sú “oprávnení”, sa často nedokážu vyjadriť. Povedať niečo plným hlasom je samo osebe ťažké. Ale čo keď musíte vyjadriť aj svoj vlastný názor?

Povolaním som režisér a divadelný pedagóg. Pracujem s hercami a ľuďmi z iných verejných profesií. Raz som pracoval s mladým režisérom. Osvedčil sa v provincii a bol pozvaný na dôležitú pozíciu v hlavnom meste. Jeho novou úlohou bolo dohliadať na predstavenstvo.

A všetci v tej správnej rade vyštudovali Harvard alebo Sorbonnu! Ako im vôbec môžete povedať slovo? Vyhýbal sa sekretárkam, a aj keď sedel, držal sa svojho stola.

Keď to všetko povedal, koktal a prerušoval sa, spýtal som sa ho, čo sa mu páči. “Tanec.” Spomenul si, že chodil do hudobnej školy. “Tak si teda zaspievaj,” zaspieval.

A zrazu sa ukázal iný človek – človek, ktorý vie, kto je, čo chce, čo má rád, ktorý má hlas! Aby ste mohli hovoriť o sebe, musíte vedieť, kto ste.

Skromnosť? Nemôžeš sa stále porovnávať s inými a hovoriť si, že si horší. Pretože potom nemôžeš vyjsť pred nich, ukázať sa, povedať: “To som ja.” A potom sa môžeš vydať na cestu. Skromný herec zostane celý život v zákulisí.

Takže väčšina našich politikov nevie hovoriť s obyvateľstvom, s voličmi, hoci by to mali vedieť. Nedokážu nadviazať kontakt s inými, pretože nemajú kontakt sami so sebou. A to sa netýka len politikov.

Myslím si, že taká vlastnosť ako skromnosť jednoducho neexistuje. Neexistuje!

Existuje buď nedostatok individuality, alebo potreba skrývať svoju individualitu. Zo strachu, zo zvyku, aby sme niekoho neurazili a aby sme z toho niečo nemali.

Ak sa však neustále skrývate, môžete sa úplne stratiť. Alebo sa nikdy nenájdete. Nevyžadujme skromnosť ani od seba, ani od druhých. Ukážme sa jeden druhému. Preto je zaujímavé pozerať sa na seba navzájom, pretože sme rôzni, odlišní. Jeden s čírom, druhý s klobúkom a tretí s vyholenou hlavou.