Prvky #pointlessfun môžu byť prekvapivým a účinným nástrojom v občianskej obrane demokracie, najmä v prostredí, kde sa zdá, že krajina smeruje k autokracii alebo v nej už je. Keď mi napadlo prepojiť tohto mesačnú tému s aktuálnym dianím na Slovensku, spomenula som si, ako som sa pred dvoma rokmi prehrabávala číslami časopisu Zornička zo sedemdesiatych rokov minulého storočia. Autori a autorky si vďaka kreativite, hravosti a predstavivosti išli celkom peknú sériu mini protestov proti aktuálnemu režimu. 

Vôbec sa im nečudujem, lebo som v uplynulých mesiacoch sama uvažovala nad tým, ako dať zmysel písaniu, koučingu a obsahu, ktorý tvorím. Ako to urobiť v časoch, keď by som zo všetkého najradšej nejako bránila demokraciu v našej krajine? No a tak som aktuálnu potrebu do všetkých mojich činností zašila. Do textov vštrikovala dôležité posolstvá o slobode a otvorenosti a koučing povýšila na nástroj tvorenia demokracie. Pretože ak sami seba dobre poznáme, vieme aké sú naše ciele, o čo sa oprieť a to kam chceme smerovať, ak sa naučíme využívať vlastné stratégie na podporu seba a iných, tak neuviazneme v potrebe slepo nasledovať autority a ani sa nám tak ľahko nestane, že by sme sami potrebovali zneužívať akúkoľvek formu moci, ktorú dostaneme do rúk. 

Naspäť k téme: #pointlessfun, či hravosť a kreativita vs. budovanie a obrana demokracie. Jeden, či jedna by sa mohli spýtať:

“A komu tím prospějete, co?”

  1. Vytváranie priestoru pre kritiku: V autokratických režimoch je otvorená kritika často nebezpečná. Humor, karikatúry a satirické predstavenia dokážu poukázať na nedostatky systému bez toho, aby to vzbudilo priame represie. Počas sovietskeho režimu sa v niektorých krajinách šírili politické vtipy, ktoré oficiálne cenzúry obchádzali.
  2. Mobilizácia a motivácia: Rôzne umelecké aktivity môžu mobilizovať ľudí a poskytnúť im pocit spolupatričnosti a odvahy. Napríklad hnutie „Otpor“ v Srbsku používalo humor a iróniu na zosmiešnenie režimu Slobodana Miloševića, čím si získavali širokú podporu a podnietili ľudí k účasti na protestoch.
    Radím sem napríklad aj     Slovenské kultúrne povstanie a štafetový protest, ktorý aktuálne prebieha. 
  3. Psychologická odolnosť: Kreativita, predstavivosť a hravosť môžu zmierniť strach a stres spojený s represiami. Poskytujú emocionálnu úľavu a môžu pomôcť ľuďom udržať si rezilienciu voči neustálemu tlaku.
  4. Vzbudenie pozornosti: Neobvyklé a kreatívne protestné formy môžu upútať záujem médií a verejnosti, čím sa zvyšuje dosah posolstva. Napríklad v Bielorusku počas protestov  proti Alexandrovi Lukašenkovi v roku 2020 používali demonštranti nekonvenčné formy protestu, ako sú tanec, umelecké inštalácie, či hudbu.
  5. Stavanie mostov: Hravosťou a kreativitou dokážeme zjemniť tón opozície, čím môžeme pritiahnuť širšie spektrum obyvateľstva, vrátane tých, ktorí by sa inak obávali zapojiť do tvrdšie ladených protestov. Týmto spôsobom sa môže opozícia javiť prístupnejšia pre bežných občanov.
  6. Podkopávanie autoritárskeho naratívu: Autoritárske režimy často využívajú rigidné a formálne prejavy na posilnenie svojej moci. Hravosť dokáže tieto naratívy narušiť a ukázať, že „kráľ je nahý“. Paródia na oficiálne prejavy, symboly alebo rituály môže podkopať ich autoritu. Stačí si spomenúť na nepríjemné osoby v živote, ktoré pôsobili autoritársky a nás, ktorí a ktoré sme si po ich odchode z miestnosti robili žarty, či sme využívali satiru na zosmiešnenie nepríjemného tónu ich komunikácie. 
ilustračný obrázok k článku na psychoblogu

protivojnové umenie v Rusku

Príklady z praxe:

V Českej republike počas obdobia normalizácie v 70. a 80. rokoch 20. storočia, skupina The Plastic people of the Universe (skupina hudobníkov a umelcov) používala provokatívne vystúpenia, ktoré napriek cenzúre vyjadrovali nesúhlas s režimom. Aj keď boli prenasledovaní, ich činy prispeli k udržiavaniu disentu a inšpirovali ďalších.

Ženské pochody v Bielorusku (2020) podľa článku Denníka N a Maksa z Minska, “priviedli ľudí späť do ulíc a ukázali všetkým svoju osobitnú silu. Akcie žien boli obzvlášť kreatívne: brilantný pochod, kde všetci mali na sebe krištáľové kamienky a trblietky, hlasný pochod, pochod na podporu Maryje Kalesnikavovej, keď všetky ženy vyšli s červeným rúžom na perách. Ženské pochody boli silným kontrastom k Lukašenkovmu režimu: ponurému, surovému, zámerne maskulínnemu.” Jedným z hlavných symbolov protestov bola 74 ročná dôchodkyňa Nina Baginská a jej povestná veta „ja sa prechádzam“, ktorú ľudia využili kreatívne v piesňach, mémoch a v mnohých ďalších hravých a kreatívnych podobách.

Satira a memečká pomáhali vyrovnávať sa s represiami aj ľuďom vo Venezuele. Podľa platformy theconversation.com sa Madurova vláda stala čoraz autoritatívnejšou a násilne potláčala kritiku, nesúhlas, či protesty a umlčala aj mnohé novinárky a novinárov. Venezuele pomáhajú satirické správy, ktoré vznikajú aj v duchu starého príslovia: „Me río para no llorar“ – smej sa, aby si neplakal.

Klaunské protesty: Počas protestov proti vojne v Iraku vznikla vo Veľkej Británii skupina „C.I.R.C.A. (Clandestine Insurgent Rebel Clown Army)“. Členovia tejto skupiny sa obliekali ako klauni a používali humor a absurdity na zosmiešnenie autorít a odľahčenie protestov. Ich klaunské vystúpenia boli hravé a stali sa protikladom voči inak vážnym demonštráciám. Klaunskú nenásilnú taktiku používala skupina na boj proti korporátnej globalizácii, vojne, kapitalizmu a tvrdej policajnej kontrole protestov.

Moscow times v článku z 2. januára 2023 7 Anit-War Artists Still Working Inside Russia píšu, že “od prvého dňa invázie na Ukrajinu sa do ulíc a námestí ruských miest rozlialo protivojnové umenie. A napriek zadržaniu a pokutám už 10 mesiacov pokračujú v protestoch proti ruskému militarizmu.”
Čo sa týka Ruska, nemôžem nespomenúť Pussy Riot. V linku nájdete zaujímavý článok z portálu Intelligencer z decembra 2023.

V Egypte v roku 2011 sa silným prostriedkom na vyjadrenie nesúhlasu s režimom stalo pouličné grafitti. Umelci vytvárali satirické a provokatívne obrazy na stenách Káhiry, ktoré zosmiešňovali vládu a zároveň dodávali ľuďom pocit spolupatričnosti a odhodlania pokračovať v protestoch. Graffiti boli hravé a pestrofarebné, čo kontrastovalo s vážnosťou situácie.

Grafitti ako nástroj na vyjadrenie nesúhlasu s režimom, Egypt 2011

Grafity ako nástroj na vyjadrenie nesúhlasu s režimom, Egypt 2011

Príklady som našla vďaka ChatGTP, následne googlila a kontrolovala ich dôveryhodnosť. Všetky výborne ilustrujú, že humor, hravosť a kreativita sú mocným nástrojom v boji proti autokracii. Mnoho ľudí si môže povedať, že sa tým nič nemení, či dokonca často aj zhorší, čo je bohužiaľ pravda. 

Nadhľad a satira však v ťažkých časoch pomáhajú ľuďom vyjadriť odpor, bojovať proti bezmocnosti a nezmyselnosti, ale udržať si aj psychickú odolnosť a spolupatričnosť. Hravosť teda je mocným nástrojom na obranu demokracie, pretože dokáže narušiť oficiálne naratívy, mobilizovať ľudí, zmierniť strach a vytvoriť priestor pre kritiku. V situáciách, kde sú tradičné formy odporu nebezpečné alebo neefektívne, môže hravosť otvoriť nové cesty k politickej zmene.

Linky na články a zdroje, z ktorých som priamo vychádzala: