Chváliť sa, demonštrovať šťastie, ukazovať ideálny život – to sa už dávno stalo niečím bežným a prirodzeným. Ale nechváliť sa už pôsobí zvláštne a podozrivo. Je normálne pociťovať radosť zo svojich úspechov a deliť sa o ne s ostatnými. Ako však odlíšiť normu od patológie?

PREČO SA ĽUDIA RADI CHVÁLIA

Chvastanie je v podstate psychologický mechanizmus, ktorý súvisí s posilňovaním sebavedomia a upevňovaním sociálneho statusu v spoločnosti. Ľudia sa chvália, aby získali uznanie a uznanie od ostatných, aby získali sebavedomie.

Chválenkárstvo môže súvisieť s túžbou zvýšiť svoj vplyv, upútať pozornosť a získať uznanie v spoločnosti. V dnešnom svete, kde veľkú úlohu zohrávajú sociálne médiá, je chválenie sa úspechmi a úspechmi s cieľom získať viac lajkov a sledovateľov jedným zo spôsobov, ako presvedčiť seba aj ostatných o svojom úspechu a dôležitosti.

Komplexy, obavy, nízke sebavedomie môžu súvisieť s príčinami chválenkárstva, ktoré vám umožňuje kompenzovať negatívne pocity o sebe.

Veľmi často sa hodnotenie osobnosti spája s vonkajšími ukazovateľmi, ako je materiálny blahobyt, postavenie alebo vzhľad. Niekedy môžu ľudia preceňovať význam týchto aspektov a začať ich používať ako hlavný spôsob sebahodnotenia a získavania uznania.

PREČO DOCHÁDZA K PATOLÓGII

Prostredníctvom chválenkárstva sa človek snaží uzavrieť svoju potrebu uznania, pretože sa cíti… malý. Túžba po chvále v dôsledku neuspokojených potrieb z detstva sa v dospelosti prejavuje znova a znova.

Napríklad človek si kúpi drahé auto na úver, hoci mu to príjem neumožňuje. Alebo sa chváli svojimi úspechmi a postavením v práci, ako ho vedenie oceňuje, ale v skutočnosti nie je všetko také ružové. To všetko je prejavom nepokrytých detských potrieb, pretože rodičia väčšinu pozornosti venujú vonkajším atribútom úspechu dieťaťa, ale nie vnútorným vlastnostiam. Takto sa formuje falošné ja.

V dôsledku nedostatočnej podpory v ranom detstve sa vytvára falošné “ja” dieťaťa na základe očakávaní okolia.

Ľudia, ktorí sa spoliehajú na hodnotenie a názory iných, si vytvárajú obraz o sebe podľa očakávaní iných, hrajú roly, aby naplnili očakávania, ale to neodráža ich skutočné ja.

Ak je v kontakte s významným dospelým (matkou alebo niekým iným blízkym dieťaťu) mladý človek vypočutý a jeho potreby sú uzavreté, formuje sa jeho skutočné ja. Ak sa dieťa neustále prispôsobuje dospelému, aby bolo vypočuté, a zriedkavo sa mu dostáva pozornosti, vytvára sa falošné ja.

Za falošným ja sa vždy skrýva pravé ja. Falošné ja je ochrannou maskou pre bezútešnosť, osamelosť a prázdnotu malého dieťaťa aj po mnohých desaťročiach.

Falošné ja má aj svoju odvrátenú stranu. Vytvára sa u úplne všetkých ľudí a pomáha im prispôsobiť sa v spoločnosti, osvojiť si prijateľné, schválené normy správania, kontrolovať svoje emócie a prejavy v prípade nevhodnosti.

Keď sa človek často chváli, dáva želané za skutočné – falošné ja je veľmi veľké, môže to viesť k patológii a často k narcistickej poruche osobnosti. Chválenkárski ľudia majú problém porozumieť sebe a svojim osobným potrebám, ťažko sa definujú a často pociťujú úzkosť a obavy, pretože potrebujú neustále vonkajšie potvrdenie: “Som dobrý”.

JE POTREBNÉ A MOŽNÉ BOJOVAŤ PROTI CHVÁLENKÁRSTVU?

Je užitočné bojovať proti chválenkárstvu, najmä ak začne ovplyvňovať vzťahy s ostatnými a pocit seba samého.

Chvastúnstvo môže u druhých ľudí vyvolať negatívne emócie a vytvoriť napätie v komunikácii. Okrem toho sa môže stať prekážkou skutočných a hlbokých vzťahov, pretože sústredenie sa na vlastné úspechy môže narušiť pozorné vnímanie a pochopenie druhých.

Ak človek na sebe spozoruje časté chválenkárstvo pred druhými, je potrebné, aby v tomto prípade najlepšie navštívil psychológa, ktorý vytvorí bezpečné prostredie na prijatie pocitov a oddelenie falošného ja od pravého ja. Takto psychológ zmierni utrpenie a pomôže človeku nájsť samého seba.

Dôležité je rozvíjať vlastné sebavedomie, dôveru v seba samého a osobné hodnoty, aby sa človek neopieral len o vonkajšie referencie, t. j. príklady, túžby a ciele iných.