Byť organizovaná, či organizovaný je neuveriteľne dôležité. V tomto článku budeme diskutovať o výhodách a nevýhodách, či niekoľkých užitočných tipoch, ako byť organizovaní.

Neorganizovanosť nám sťažuje všetko.

Pracovný deň. Domácu pohodu. Osobné vzťahy. Znižuje našu produktivitu, spôsobuje, že sme preťažené a vedie nás na cestu nezdravých návykov.

Našťastie existujú spôsoby, ako sa tomu vyhnúť.

A dobrou správou je, že výhody organizovanosti nie sú ničím výnimočným.

V tomto článku objasníme niektoré mylné predstavy o tom, čo to vlastne znamená byť zorganizovaný. Podelíme sa o osem výhod organizovanosti a poskytneme vám niekoľko krokov, ako dosiahnuť tento cieľ, či sa k nemu postupne prepracovať a začať už dnes.

Ste pripravené pustiť sa do toho? Poďme si najskôr objasniť, o čom hovoríme.

Čo to pre nás znamená, keď sme organizovaní?

Ak ste dobre organizovaní, máte funkčne zavedený systém na riadenie svojho života.

Organizovanosť ako taká môže zmeniť kvalitu vášho života.

Ide o viac ako len o poriadok a dodržiavanie prísnych pravidiel – ide o nájdenie rovnováhy a aj uvoľnenie vášho plného potenciálu.

Áno, organizovanosť vytvára štruktúru. A táto štruktúra uvoľňuje duševný priestor pre flexibilitu a inovácie.

Organizovanosť je v konečnom dôsledku o pocite kontroly. Umožňuje vám mať väčšiu zodpovednosť za to, ako spravujete svoj čas, priestor, priority, pracovné postupy ale aj hodnoty.

8 silných plusov organizovanosti

Skôr než si povieme, ako začať s organizovanosťou, pozrime sa na reálne výhody organizovanejšieho života.

Keď si prečítate tieto výhody, budete vedieť, že lepšia organizácia je niečo, bez čoho by ste nemali žiť.

1. Zvyšuje vašu produktivitu

Keď ste organizované, maximalizujete svoj čas a úsilie, čo vedie k zvýšeniu produktivity. Tu je návod, ako na to:

• Stanovte si priorít úloh: Keď si určíte, ktoré úlohy sú najdôležitejšie a sústredíte sa najprv na ne, nestrácate čas na úlohy, ktoré sú menej naliehavé. Takéto zameranie znamená, že dosiahnete viac a zostanete na správnej ceste za cieľom.
• Zefektívnenie pracovných postupov: Keď zefektívnite svoje procesy, napríklad automatizáciou opakujúcich sa úloh alebo používaním nástrojov na zjednodušenie práce, strávite menej času vykonávaním náročnej práce. Získate tak viac času na dôležité úlohy.
• Riadenie času: Keď používate systém riadenia času, ktorý vám vyhovuje, či už ide o techniku Pomodoro alebo Eisenhowerovu maticu, získate viac času počas dňa.
• Zostaňte sústredení: Keď si vytvoríte usporiadaný pracovný priestor a budete si robiť pravidelné prestávky, minimalizujete rozptýlenie a udržíte si koncentráciu.

2. Zlepšuje to vaše rozhodovanie

Nemusíte prejsť náročným uvažovaním pri každom rozhodnutí. Organizovanosť teda môže zlepšiť vaše rozhodovacie schopnosti. Tu je návod, ako na to:

• Zníženie stresu: Keď máte poriadok, minimalizujete neporiadok vo svojej mysli, čo uľahčuje jasné myslenie a prijímanie lepších rozhodnutí. Výsledkom je, že rozhodovanie je menej stresujúce.
• Zlepšenie sebadôvery: Ak ste usporiadaní a máte všetky informácie, ktoré potrebujete na prijatie rozhodnutia, môžete sa pri jeho prijímaní cítiť istejšie. Môžete sa rozhodovať s presvedčením.
• Usporiadanie myšlienok: Keď používate myšlienkové mapy alebo iné vizuálne pomôcky na usporiadanie svojich myšlienok a nápadov, môžete vidieť výhody a nevýhody rôznych možností a presnejšie ich zvážiť.

3. Podnecuje vašu kreativitu

Máme tendenciu považovať organizovanosť za opak kreativity. Organizovanosť je však silným stimulátorom tvorivého potenciálu. Tu je návod, ako na to:

• Upratovanie: Keď odstránite fyzický a duševný neporiadok, vytvoríte priestor pre kreativitu. Čistý pracovný priestor a sústredená myseľ vás uvoľnia a dodajú vám pocit priestrannosti, čím sa otvoríte novým nápadom.
• Vytvorenie priaznivého prostredia: Po odstránení neporiadku sa môžete zámerne obklopiť vecami, ktoré vás inšpirujú, a vytvoriť priestor, ktorý tvorivosť podporí.

4. Zlepšuje vaše fyzické zdravie

Organizovanosť môže pozitívne ovplyvniť aj vaše fyzické zdravie. Tu je návod, ako na to:

• Odstránenie negatívnych účinkov stresu: Chronický stres si vyberá daň na vašom tele. Znížením úrovne stresu prostredníctvom zvýšenej organizovanosti teda môžete zlepšiť svoje celkové zdravie.
• Podpora zdravého životného štýlu: Keď ste dobre zorganizovaní a riadite svoj čas, zostáva vám dostatok priestoru na starostlivosť o seba. Môžete si vytvoriť denný cvičebný režim, naplánovať si stravovanie alebo udržiavať poriadok v kuchyni, aby ste podporili zdravé stravovacie návyky, ale aj lepšie sa vyspať, pretože nebudete musieť zostať hore do noci a doháňať svoju pracovnú záťaž.

5. Zlepšuje vaše duševné zdravie

Organizovanosť prospieva nielen vášmu telu. Môžete využiť aj nasledujúce výhody pre duševné zdravie. Tu je návod, ako na to:

• Zníženie úzkosti: Neporiadok a dezorganizácia vedú k úzkosti a stresu. Udržiavaním poriadku minimalizujete tieto negatívne emócie.
• Zvýšenie pocitu vlastnej aktivity: Pocit kontroly nad svojím okolím a časom zvyšuje vaše sebavedomie. Pomáha vám to cítiť sa menej zahltení a mať väčšiu silu.
• Lepšia relaxácia: Organizované prostredie a rutina vám pomáhajú cítiť sa uvoľnenejšie. Okrem toho vám poskytnú viac času na zaradenie relaxačných metód do každodenného života, ako je napríklad meditácia alebo pobyt v prírode.

6. Zlepšuje vašu rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom

Štúdie ukazujú, že dlhý pracovný čas nie je dobrý pre zamestnankyne, zamestnancov a ani pre podniky. Organizácia vám môže pomôcť dosiahnuť lepšiu rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom tým, že vám umožní efektívnejšie riadiť svoj čas. Tu je návod, ako na to:

• Ochrana osobného času: Keď si naplánujete svoj týždeň, vytvoríte fyzické a mentálne hranice medzi pracovným a osobným životom. Tieto hranice zabezpečia, že váš osobný čas bude rešpektovaný vami a aj ostatnými.
• Uprednostňovanie starostlivosti o seba: Keď si naplánujete čas na aktivity starostlivosti o seba, ako je cvičenie, koníčky alebo čas strávený s blízkymi, môžete tieto aktivity považovať za neoddiskutovateľné stretnutia.
• Prestávky: Pravidelné prestávky vám pomôžu načerpať nové sily a zabrániť vyhoreniu, čo je veľmi dôležité pre dosiahnutie zdravej rovnováhy medzi pracovným a súkromným životom. Keď si naplánujete svoj deň, môžete do neho tieto prestávky zakomponovať.

7. Posilňuje to vaše vzťahy

Vzťahy sú pre naše zdravie kľúčové. Najnovšie výskumy ukazujú, že nám dokonca môžu pomôcť žiť dlhšie. Keď máme veci v poriadku, môžeme tieto vzťahy obohatiť. Tu je návod, ako na to:

• Zvýšenie spoľahlivosti: Ak máte prehľad o svojom rozvrhu a úlohách, nebudete ostatných frustrovať tým, že zabúdate na záväzky alebo termíny. Táto spoľahlivosť pomáha udržiavať pozitívne vzťahy v práci aj doma.
• Ponúkanie viac času: Dezorganizácia žerie čas. Tým, že máte vytvorenú štruktúru a proces, môžete si uvoľniť čas, ktorý môžete venovať vzťahom, na ktorých vám najviac záleží.
• Riešenie konfliktov: Ak ste rozhádzané vlastnou dezorganizáciou, je ťažšie pristupovať ku konfliktom sústredene a s empatiou. Organizovanosť vám pomôže vnímať konflikty pokojne a racionálne, čo je nevyhnutné na ich efektívne riešenie.

8. Uvoľňuje váš potenciál pre rast a úspech

Organizovaní jedinci sa často sústreďujú na vyššiu úroveň, než je každodenný životný chaos. To im otvára dvere do budúcnosti. Tu je návod, ako na to:

• Stanovenie cieľov: Organizovanosť vám pomôže stanoviť si realistické a udržateľné ciele a vypracovať plán na ich dosiahnutie.
• Riadenie zdrojov: Stanovením priorít úloh, odstránením činností, ktoré strácajú čas, a optimalizáciou pracovných postupov môžete čo najlepšie využiť dostupné zdroje. Organizovaní ľudia si efektívne rozdeľujú čas, zameriavajú sa na úlohy s veľkým vplyvom a pripravujú si tak cestu k udržateľnému rastu a aj k úspechu.
• Využívanie príležitostí: S vyššou produktivitou a užším zameraním na dosahovanie cieľov je pravdepodobnejšie, že sa vám do cesty postavia príležitosti. Organizovaní jednotlivci sa pripravujú na budúcnosť a využívajú príležitosti, ktoré prichádzajú.

Ako sa začať organizovať už dnes

Stať sa organizovaným sa môže zdať nesmierne náročné, ale aj maličké kroky môžu viesť k významnému pokroku. Tu je návod, ako začať svoju cestu:

Organizujte si čas: vytvorte si týždenný plán

Začnite vytvorením týždenného rozvrhu, ktorý odráža vaše priority a zahŕňa predvídateľné postupy. Určite si najdôležitejšie úlohy a vyčleňte si na ne vyhradené časové intervaly.

Tento krok vám pomôže zostať sústredení a efektívne využívať svoj čas. Nezabudnite si ponechať určitú flexibilitu pre neočakávané udalosti alebo úpravy.

Usporiadajte si priestor: vyčistite svoje prostredie

Nájdite si čas na upratanie svojho fyzického prostredia vrátane pracovného priestoru, domácnosti a digitálneho priestoru. Odstráňte nepotrebné predmety a usporiadajte svoje veci logickým a funkčným spôsobom. Uprataný a organizovaný priestor podporuje pocit prehľadnosti a produktivity.

Ako zostať organizovaná aj v budúcnosti

Po tom, ako si zvyknete na týždenné plánovanie a upratovanie svojich priestorov, postupujte podľa dvoch nižšie uvedených postupov, aby ste pokračovali vo svojej organizačnej ceste.

Stanovte si mikrociele

Začnite zvládnuteľnými úlohami a stanovte si mikrociele, aby ste sa vyhli pocitu zahltenia. Rozdeľte väčšie projekty na menšie, uskutočniteľné kroky. Oslávte každý úspech, bez ohľadu na to, aký je malý, pretože to podporí vašu motiváciu pokračovať.

Pokračujte v zdokonaľovaní svojich zručností

Organizácia je nepretržitý proces.

Keď získate skúsenosti a sebadôveru, zdokonaľujte svoje organizačné zručnosti a stratégie. Preskúmajte nové techniky, nástroje a systémy, ktoré zodpovedajú vašim potrebám a preferenciám. Osvojte si growth mindset a buďte otvorení učeniu sa a prispôsobovaniu svojich organizačných postupov v priebehu času.

Nezabudnite, že kľúčom k tomu, ako byť organizovaní, je začať tam, kde ste a budovať svoj progres.

Aj malé organizačné zmeny môžu mať významný vplyv na vašu efektivitu a pohodu. Urobte prvý krok ešte dnes a prijmite výhody, ktoré vám organizovaný život môže priniesť!

Líderstvo, vedenie či manažment. Mnohokrát dochádza k zamieňaniu pojmov lídra a manažéra, alebo ich ľudia vnímajú za jedno a to isté. Veď v oboch prípadoch ide predsa o vedenie ľudí.  Líderstvo je však niečo úplne iné ako manažovanie. Lídri a manažéri uplatňujú rôzne prístupy k dosiahnutiu svojich cieľov.

Líderstvo vs. manažment: Aký je rozdiel?

Líderstvo je o riskovaní a spochybňovaní status quo. Lídri motivujú ostatných, aby dosiahli niečo nové, inovatívne a lepšie. Je zaujímavé že to nerobia ako povinnosť. Úspech sa meria na základe úspechov a učenia sa tímu. Naproti tomu manažment je o delegovaní zodpovedností a prinútení ľudí, aby dodržiavali pravidlá, aby sa znížilo riziko a dosiahli predvídateľné výsledky. Manažér je zodpovedný za dokončenie štyroch kritických funkcií: plánovanie, organizovanie, vedenie a kontrola. Na rozdiel od lídrov, manažéri nespochybňujú status quo ale sa ho snažia udržať. Úspech hodnotia tak, že vidia, či tím dosiahol to, čo sa očakávalo.

Vizia: Lídri a manažéri majú rôzne vízie. Lídri sú vizionári, zatiaľ čo manažéri sú realizátori. Lídri stanovujú ciele pre svoj tím. Manažéri zabezpečujú, aby bol dosiahnutý cieľ stanovený ich nadriadenými.

Organizovanie: Manažéri dosahujú svoje ciele delegovaním zodpovedností medzi tím. Takticky rozdeľujú prácu medzi podriadených a organizujú dostupné zdroje potrebné na dosiahnutie cieľa. Medzitým lídri motivujú ľudí. Sústreďujú sa na osobný rozvoj svojho tímu popri práci na dosahovaní organizačných cieľov. Predstavujú si budúci rast svojho tímu a pracujú na jeho dosiahnutí.

Analýza a hodnotenie: Líder analyzuje a posudzuje každú situáciu, aby dosiahol nové a lepšie výsledky. Zatiaľ čo manažér neanalyzuje a nehodnotí, kladie dôraz na otázky ako a kedy, čo im pomáha pri dosahovaní cieľov. Prijímajú a snažia sa dosiahnuť status quo.

Lídri nie sú vždy ľudia, ktorí majú v organizácii najvyššie pozície. Ale sú to ľudia, ktorí sú známi svojim presvedčením a pracovnou etikou. Líder je zanietený pre svoju prácu a svoje nadšenie prenášajú na svojich kolegov, čo im umožňuje dosiahnuť ich ciele.

Vlastnosti dobrého lídra a spôsoby ako tieto vlastnosti podporiť

Aké sú vlastnosti dobrého lídra? Tie ste už určite počuli a čítali mnohokrát. Preto základné rozdelenie vlastností dobrého lídra si len v skratke spomenieme. Základné vlastnosti sú: čestnosť a integrita, inšpirácia pre ostatných pochopiť veci v inom kontexte, dobré komunikačné schopnosti pozitívnych aj negatívnych vecí, sú vizionári, nikdy sa nevzdávajú, intuitívnosť, empatia, objektívnosť, dostatočná inteligencia na dostatočné zhodnotenie, otvorenosť a kreativita, trpezlivosť a flexibilita.

Zameriame sa na 5 hlavných kategórií z najdôležitejších líderských kompetencií podľa lídrov z celého sveta. V roku 2016 certifikovaný kouč a konzultant lídershipu a rozvoja Dr. Sunnie Giles robil výskum s 195 lídrami z celého sveta. Účastníci boli požiadaní, aby vybrali 15 najdôležitejších líderských kompetencií zo zoznamu 74 kompetencií. Tie najdôležitejšie boli zoskupené do piatich hlavných tém, ktoré navrhujú súbor priorít pre lídrov a programy rozvoja líderstva. Aj keď vás niektoré možno neprekvapia, všetky je ťažké zvládnuť, čiastočne preto, že ich zlepšenie si vyžaduje konanie proti našej prirodzenosti. Ale s hlbokou sebareflexiou a posunom perspektívy to ide jednoduchšie.

1. Najdôležitejšia kategória sa ukázala ako vysoká etika a bezpečie.

Táto téma spája dva z troch najviac hodnotených atribútov a to vysoké etické a morálne štandard (67 % si ju zvolilo za jednu z najdôležitejších) a komunikovanie jasných očakávaní (56 %). Tieto atribúty sú spolu o vytvorení bezpečného a dôveryhodného prostredia. Líder s vysokými etickými štandardmi vyjadruje záväzok k férovosti a vzbudzuje dôveru, že oni aj ich zamestnanci budú dodržiavať pravidlá hry. Podobne, keď lídri jasne vyjadrujú svoje očakávania, vyhýbajú sa tomu, aby vznikala diskrepancia všetci zamestnanci budú na rovnakej vlne. V bezpečnom prostredí si môžu zamestnanci oddýchnuť a využiť svoju energiu a potenciál pre sociálnu angažovanosť, inovácie, kreativitu a ambície.

Neuroveda to potvrdzuje. Keď amygdala zaregistruje hrozbu pre našu bezpečnosť, tepny stvrdnú a zhustnú, aby zvládli zvýšený prietok krvi do našich končatín v rámci prípravy na reakciu „bojuj alebo uteč“. V tomto stave strácame prístup k systému sociálnej angažovanosti limbického mozgu a výkonnej funkcii prefrontálneho kortexu, čo brzdí kreativitu a snahu o dokonalosť. Z pohľadu neurovedy by malo byť zabezpečenie toho, aby sa zamestnanci cítili bezpečne za úlohu číslo jedna pre lídrov.

Ale ako? Táto kompetencia je o správaní sa spôsobom, ktorý je v súlade s vašimi hodnotami. Ak zistíte, že robíte rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s vašimi zásadami alebo ospravedlňujete činy napriek nepríjemnému pocitu nepohodlia, pravdepodobne sa budete musieť znova spojiť so svojimi základnými hodnotami. Slúži na to jednoduché cvičenie s názvom „Deep Fast Forwarding“. Predstavte si svoj pohreb a to, čo o vás ľudia hovoria v smútočnom prejave. Je to to, čo chceš počuť? Toto cvičenie vám dá jasnejšiu predstavu o tom, čo je pre vás dôležité, čo vám potom pomôže pri každodennom rozhodovaní.

Ak chcete zvýšiť pocit bezpečia, pracujte na komunikácii s konkrétnym zámerom, aby sa ľudia cítili bezpečne. Jedným zo spôsobov, ako to dosiahnuť, je uznať a neutralizovať obávané výsledky alebo dôsledky od začiatku. Tomu hovorím „vyčistenie vzduchu“. Môžete napríklad pristúpiť ku konverzácii o projekte, ktorý sa pokazil, slovami: „Nesnažím sa ťa obviňovať. Chcem len pochopiť, čo sa stalo.”

2. Umožňuje ostatným sa seba-organizovať

Poskytovanie jasného smerovania a zároveň umožnenie zamestnancom organizovať si vlastný čas a prácu bolo identifikované ako ďalšia najdôležitejšia kompetencia vedenia.

Výskum opakovane ukázal, že tímy kde funguje u zamestnancov seba-organizovanosť sú produktívnejšie a proaktívne, poskytujú lepšie služby zákazníkom a vykazujú vyššiu mieru spokojnosti s prácou a oddanosť svojmu tímu a organizácii. A napriek tomu sa mnohí lídri obávajú dovoliť svojim členom v tíme robiť chyby a obávajú sa tiež negatívnych dôsledkov rozhodnutí podriadených.

Aby ste prekonali strach zo vzdania sa moci, začnite zvyšovaním povedomia o fyzickom napätí, ktoré vzniká, keď cítite, že vaša pozícia je spochybňovaná. Ako je uvedené vyššie, vnímané hrozby aktivujú reakciu boja, úteku alebo ustrnutia v amygdale. Dobrou správou je, že môžeme trénovať naše telá, aby zažívali relaxáciu namiesto obrany, keď je stres vysoký. Pokúste sa oddeliť súčasnú situáciu od minulosti, podeľte sa s ostatnými o výsledok, ktorého sa najviac bojíte, namiesto toho, aby ste sa snažili držať kontrolu, a pamätajte, že vzdať sa moci je skvelý spôsob, ako zvýšiť vplyv – ktorý časom buduje moc.

3. Podporuje pocit spojenia a spolupatričnosti

Lídri, ktorí často a otvorene komunikujú a vytvárajú pocit úspechu a neúspechu spolu ako svorka, budujú pevné základy pre spojenie a spolupatričnosť.

Zistenia ukazujú, že pocit spojenia môže mať vplyv aj na produktivitu a emocionálnu pohodu. Vedci napríklad zistili, že emócie sú na pracovisku nákazlivé: Zamestnanci sa cítia emocionálne vyčerpaní už len tým, že sledujú nepríjemné interakcie medzi spolupracovníkmi.

Z pohľadu neurovedy je vytváranie spojenia druhou najdôležitejšou prácou lídra. Akonáhle sa cítime v bezpečí (pocit, ktorý je zaregistrovaný v mozgu plazov), musíme tiež cítiť starostlivosť (čo aktivuje limbický mozog), aby sme naplno rozvinuli potenciál našej vyššie fungujúcej prefrontálnej kôry.

Existuje niekoľko jednoduchých spôsobov, ako podporiť spolupatričnosť medzi zamestnancami: Usmievajte sa na ľudí, volajte ich menom a zapamätajte si ich záujmy a mená rodinných príslušníkov. Venujte sústredenú pozornosť, keď s nimi hovoríte, a jasne nastavte tón členov vášho tímu, ktorí si navzájom chrbtom. Použitie piesne, motta, symbolu, spevu alebo rituálu, ktorý jedinečne identifikuje váš tím, môže tiež posilniť tento pocit spojenia.

4. Ukazuje otvorenosť novým nápadom a podporuje organizačné učenie

Líder podporuje učenie pokiaľ poskytuje bezpečnosť pri pokusoch a omyloch, ak je  otvorený novým nápadom a prístupom a ak má flexibilitu meniť názory.

Priznať, že sa mýlime, nie je ľahké. Čiastočne sú na vine opäť negatívne účinky stresu na funkciu mozgu – v tomto prípade bránia učeniu. Zatiaľ čo stres u športovcov spôsobuje tunelové videnie pomáha sa im sústrediť, nás ostatných uzatvára pred novými nápadmi a prístupmi. Naše názory sú neflexibilnejšie, aj keď sa nám predkladajú protichodné dôkazy, vďaka čomu je učenie takmer nemožné.

Aby sa povzbudilo učenie medzi zamestnancami, vedúci musia najprv zabezpečiť, aby boli sami otvorení učeniu (a zmene kurzu). Skúste pristupovať k diskusiám o riešení problémov bez konkrétneho programu alebo výsledku. Odmietnite súd, kým všetci neprehovoria, a dajte ľuďom vedieť, že všetky nápady budú zvážené. Objaví sa väčšia rozmanitosť nápadov.

Neúspech je potrebný na učenie, ale naša vytrvalá honba za výsledkami môže zamestnancov odradiť od riskovania. Na vyriešenie tohto konfliktu musia lídri vytvoriť kultúru, ktorá podporuje riskovanie. Jedným zo spôsobov, ako to dosiahnuť, je použiť kontrolované experimenty – napríklad A/B testovanie – ktoré umožňujú malé zlyhania a vyžadujú rýchlu spätnú väzbu a opravu. To poskytuje platformu na budovanie kolektívnej inteligencie, aby sa zamestnanci učili aj z chýb toho druhého.

5. Vyživuje rast

Poslednú kategóriu tvoria atribúty ako oddanosť pokračujúcemu tréningu a pomôcť vyrásť na lídra novej generácie.

Všetky živé organizmy majú vrodenú potrebu zanechávať kópie svojich génov. Maximalizujú šance svojich potomkov na úspech tým, že ich vychovávajú a učia. Na druhej strane tí, ktorí sú príjemcami, cítia vďačnosť a lojalitu. Keď lídri prejavia oddanosť nášmu rastu, pocítia sa tie isté prvotné emócie. Zamestnanci sú motivovaní k reciprocite, prejavujúc svoju vďaku alebo lojalitu tým, že urobia niečo navyše. Ak chcete svoj tím inšpirovať k tomu najlepšiemu, obhajujte ich, podporte ich vzdelávanie a propagáciu a pustite sa do sponzorovania ich dôležitých projektov.

Poviete si: „Prečo by som sa mal/a zaujímať o pojem nenásilná komunikácia? Veď nie som násilník. Na nikoho nekričím, ľudí neosočujem a neurážam ani nenapádam. Som slušný človek. Toto sa ma netýka.“

Ak je to skutočne, tak potom už to samo o sebe je skvelé. Avšak ak sa začítate, zistíte, že nenásilná komunikácia hovorí aj o takých formách násilia, ktoré nie sú na prvý pohľad zjavné. Často si ich dokonca neuvedomujeme vôbec. Ich dopad preto v skutočnosti môže byť ešte silnejší a o to ničivejší. Ak sa chcete dozvedieť viac o tom, o akom násilí je reč a čo robiť aby sme sa s ním naučili narábať, aby sme boli skôr žirafy ako šakali, dočítate sa o tom na nasledujúcich riadkoch.

Marshall Rosenberg, autor konceptu Nenásilnej komunikácie (NVC – Nonviolent Communication) a zakladateľ Centra pre Nenásilnú komunikáciu, vyrastal v prostredí a v časoch, v ktorých v USA zúrili rasové konflikty, antisemitizmus, a denne bol v škole i v uliciach svedkom rôznych foriem násilia. Vyštudoval psychológiu a pôsobil ako mediátor – venoval sa riešeniu konfliktov po celom svete na rôznych úrovniach (osobné, pracovné, politické…).

Hľadal spôsob ako spolu lepšie vychádzať a postupovať v prípade konfliktu. Ako čo najviac minimalizovať násilie, ktorého sa ľudia tak kruto dopúšťali (a naďalej sa bohužiaľ dopúšťajú).

Rozvinul komunikačný model, ktorý v štyroch krokoch predstavuje spôsob ako s rešpektom voči sebe aj voči druhým komunikovať, dávať najavo svoje pocity a potreby, hľadať spoločnú dohodu a riešenie konfliktných situácií.

Čo je teda Nenasilná komunikácia?

Skôr ako si popíšeme už spomínaný model, ktorý je vlastne praktickým nástrojom a návodom ako konkrétne formulovať naše vyjadrenia a upraviť náš jazyk tak, aby sme čo najviac minimalizovali násilie a čo najviac zvýšili šancu dosiahnuť svoj cieľ mierovou cestou, pristavme sa na chvíľu pri myšlienkach, ktoré tvoria jeho jadro. Ich pochopenie je totiž tou najdôležitejšou časťou, bez ktorej nenásilná komunikácia nie je možná.

Nenásilná komunikácia je totiž oveľa viac ako len štvorstupňový návod „ako na to.“ Je to spôsob myslenia a prístup k sebe i k ľuďom, je to životný postoj. Základnou myšlienkou a cieľom Nenásilnej komunikácie je dosiahnuť spojenie medzi ľuďmi. Aby sme mohli spolupracovať, je nevyhnutné nadviazať spojenie, vzájomne si porozumieť, vcítiť sa do toho druhého, pochopiť jednu i druhú stranu, a na základe toho hľadať najlepšie možné riešenie.

Ako sa teda spojíme? Tak, že sa sústredíme na naše potreby. Potreby sú kľúčovým pojmom Nenásilnej komunikácie, pretože stoja v základe samotného ľudského bytia, ľudskej podstaty. Ako ľudia máme všetci určité prirodzené potreby (od tých fyziologickýcha fyzických ako je napr. spánok, strava, bezpečie, po vyššie potreby ako je láska, pocit, že niekam patrím, alebo sebarealizácia). Počas života sa snažíme naše potreby napĺňať. Musíme to robiť, inak by sme neprežili. Sme však rôzni a na to, aby sme si zabezpečili svoje potreby, využívame rôzne stratégie (v závislosti od nášho svetonázoru, výchovy, preferencií, vkusu a pod.). Ak má napríklad niekto strach a potrebu väčšieho bezpečia, sú rôzne spôsoby ako si ju môže naplniť. Niekto si dá vymeniť zámky alebo celé bezpečnostné dvere, niekto si kúpi lepšie, silnejšie (a teda bezpečnejšie) auto, iný zaútočí na susednú krajinu a obsadí ju…

Vidíme, že paleta je pestrá a možnosti takmer nekonečné. Vtip je ale v tom, že práve vo chvíľach, kedy sa nezhodneme na danej stratégii, alebo sa cítime dotknutí či ohrození stratégiou iného človeka, alebo ju iba jednoducho nechápeme, vznikajú konflikty. Keď nerozumieme tomu, prečo daný človek robí to čo robí, a čo ho k tomu vedie. A spolu s tým aj to, keď nerozumieme prečo sami robíme isté veci, čo potrebujeme, a keď si to odopierame a ubližujeme si tým.

Ešte väčší vtip je však v tom, že potreby, ktoré sa skrývajú za všetkým naším správaním (za každou zvolenou stratégiou) sú nám všetkým spoločné. To, že sme ľudia, máme všetci spoločné, nech by sme boli akokoľvek rozdielni na všetkých ostatných úrovniach. Každý z nás potrebuje jesť, piť, dýchať, potrebuje lásku, bezpečie, porozumenie… a každý vie, aké to je ich mať, a aké to je, keď chýbajú. Myšlienka, ktorú teda ponúka Rosenberg, tkvie v tom, že ak sa nám podarí v spoločnej komunikácii preniknúť na úroveň týchto potrieb, odhaliť skutočné motívy seba i druhých ľudí, dosiahneme toto spojenie. Pochopíme, že každý človek má veľmi dobrý dôvod prečo robí to, čo robí. Možno to na povrchu vyzerá na prvý pohľad nezmyselne, ale ak uvidíme, akú potrebu si tým snaží naplniť, dosiahneme porozumenie na hlbšej úrovni a dokážeme sa vcítiť do jeho kože – pretože tiež takú potrebu máme a snažíme sa ju (hoci možno inak) napĺňať. Ak prenikneme na úroveň potrieb, pochopíme zásadným spôsobom, že sa už nemusíme škriepiť o nepodstatné povrchové rozdiely medzi nami a živiť násilie a napätie. Ale že môžeme spolu hľadať efektívne riešenia založené na podstate veci. Tak, aby sme tým ochránili seba, i druhých, a navzájom sa o seba postarali.

Proces Nenásilnej komunikácie

Takže, poďme už teraz priamo k tomu, ako v praxi vyzerá Nenásilná komunikácia.

Spočíva v štyroch krokoch, štyroch komponentoch, ktoré by mali byť zahrnuté v našom vyjadrení:

1. POZOROVANIE (čo by zachytilo objektívne oko kamery?)
2. POCITY (aké pocity vo mne daná situácia vyvoláva?)
3. POTREBY (z naplnenia alebo nenaplnenia akých potrieb moje pocity plynú?)
4. PROSBA (čo by som rád dosiahol?)

Vo vete by to vyzeralo asi takto:

Keď vidím/počujem/vnímam … (pozorovanie)…, cítim … (pocit)…, pretože potrebujem … (potreba) …, a tak ťa prosím…. (prosba).

Uvediem príklad:

Keď si na stretnutie prišiel pol hodinu po dohodnutom čase bez toho aby si sa vopred ozval, cítil/a som sa sklamaný/á a nahnevaný/á, pretože by som potreboval/a viac úcty k svojmu času a k dohode, ktorú sme uzavreli, ale aj väčšiu istotu, preto ťa prosím, mohol/mohla by si nabudúce prísť načas, resp. ozvať sa mi ak sa stane, že nestíhaš?

Tuším, čo si asi hovoríte Takto sa mám vyjadrovať? Veď to znie neprirodzene! V žiadnom prípade! Budem druhým na smiech.

Máte pravdu, bohužiaľ, znie to neprirodzene, k tomu prečo to tak je a čo s tým, sa ešte dostaneme o chvíľu. Čo je však dôležité si v tejto chvíli uvedomiť, je dopad aký majú jednotlivé formulácie a aký význam v sebe nesú. A tiež čím sa odlišuju od väčšiny toho čo bežne hovoríme.

Veta sa začína objektívnym pozorovaním. Dotyčný sa dostavil pol hodinu po dohodnutom čase. Nezačali sme to žiadnou provokáciou typu „Zasa si ma nechal čakať“ alebo „Meškal si, ako vždy“ a pod., ktorá by toho druhého iba podráždila a vyvolala v ňom túžbu buď to nejako vysvetľovať, brániť sa,  alebo nám oponovať a presviedčať nás o opaku. Na objektívnom fakte sa nemôžeme pohádať, pretože sa s ním (pokiaľ je skutočne správne formulovaný) nedá nesúhlasiť – urobili sme teda prvý krok k tomu aby sme nepodporovali konflikt a mohli pokračovať v komunikácii (a tiež si zvýšili šance, že budeme vypočutí).

Pokračujeme tým, že sa cítim sklamaný/á a nahnevaný/á. Porovnajte si to so slovami „sklamal si ma“ a „nahneval si ma“ – cítite ten rozdiel? Opäť sme sa vyhli rozdúchaniu konfliktnej situácie tým, že preberáme zodpovednosť za svoje vlastné pocity a neobviňujeme z nich toho druhého. To, že našou reakciou bolo sklamanie a hnev, je prakticky „náš problém“ – mohli sme mať predsa aj 10 iných pocitov. Nevyvolal ich však ten druhý človek. Nie je za ne zodpovedný. Vznikli kombináciou toho všetkého čo už v nás bolo pred tým a tejto situácie.

V ďalšom kroku to doplníme tým, že sa tak cítim, pretože by som potreboval/a viac úcty, istoty. Preberáme takto zodpovednosť sami za seba a dávame druhému najavo, že sme si vedomí toho, čo sa v nás deje. Ak disponujeme dostatočnou sebareflexiou a vhľadom do vlastného fungovania, nie je nutné tomu druhému vytknúť „sklamal si ma tým ako si zasa meškal“ – a hodiť mu tak návnadu aby sa s nami začal škriepiť a hájiť vlastnú pravdu. Ako vám to znie?

Už splnenie týchto troch krokov je samo o sebe mocným nástrojom, ktorý nám v komunikácii mnohé uľahčí, niekedy je však ideálne na záver dodať prosbu. Dať druhému akýsi „návod“ na to, čo by nám z jeho strany uľahčilo vyhnúť sa nabudúce nepríjemnej situácii. Samozrejme, druhý sa môže rozhodnúť či nám vyhovie alebo nie. S tým musíme počítať. Ak mu však takýto „návod“ poskytneme, zvýšime tým predovšetkým pre seba šance dosiahnuť želaný stav, naplniť si svoju potrebu. Ak totižto nepomenujeme čo nám chýba alebo čo by sme od druhých potrebovali, tak tí aj pri tej najlepšej vôli môžu veľakrát iba hádať a triafať naslepo (a potenciálne tak nevedome rozvinúť nový konflikt).

Pozor na pasce

Vrátim sa teraz na moment k tomu, ako neprirodzene to môže celé znieť. A nie len k tomu. Je totiž niekoľko pascí, ktoré nám predovšetkým na začiatku, keď sa s Nenásilnou komunikáciou len zoznamujeme (je tak smutné, že nám nie je prirodzená a musíme sa s ňou zoznamovať!), môžu spôsobovať ťažkosti.

Pasca č. 1 – povýšenie formy nad obsah

V Nenásilnej komunikácii síce jazyk, voľba slov a formulácia vyjadrení hrá dôležitú úlohu, ale bez vnútorného zámeru a presvedčenia, ktorý je v súlade s jej myšlienkami, je aj najdokonalejšia forma k ničomu. Ak vašim cieľom nie je s druhým sa spojiť, pochopiť, nájsť vzájomne prijateľné riešenie, zvyšok nemá cenu. Často teda nemusíme vysloviť celú sériu štyroch krokov, alebo ich nemusíme vysloviť v danom poradí, alebo ich nemusíme vysloviť vôbec, a napriek tomu môžeme pozitívne ovplyvniť naše vzťahy. Ale ako všetko nové – v začiatkoch to ide nemotornejšie. A ako vo všetkých začiatkoch – neprirodzená štrukturovaná forma je užitočnou barličkou, ktorá nás podrží do chvíle, kedy sa nám nenásilný štýl komunikácie dostane viac pod kožu a stane sa prirodzenejším, vlastnejším. A s ním i konkrétne formulácie. Čo je teda tou najhlavnejšou ingredienciou? Mať neustále v popredí svoj nenásilný zámer. A nechytiť sa do pasce č.2.

Pasca č. 2 – mýlenie si pojmov s dojmami

Ak si v skratke zhrnieme hlavné body z vyššie uvedeného príkladu, cieľom nenásilného komunikovania je predovšetkým oddeliť situáciu od osoby,  odlíšiť pocity od hodnotenia, potreby od stratégií, a na záver – sformulovať konkrétnu prosbu ako návrh toho čo so situáciou ďalej. Nech už použijete akékoľvek slová či formu, toto by ste mali neustále mať na mysli. Bohužiaľ, žijeme v prostredí, kde sme sa jazyk naučili používať veľmi mätúco a nepresne a miesto aby nám v nenásilnej komunikácii pomáhal, skôr nám to komplikuje.

Je úplne bežné povedať „Nikdy ma nepočúvaš“ alebo „Stále mi skáčeš do reči“ – pri čom jednu konkrétnu situáciu zovšeobecníme a premeníme ju takmer až na neoddeliteľnú vlastnosť človeka, s ktorým hovoríme. Nevnímame fakty v danej konkrétnej situácii oddelené od hodnotenia.

S absolútnou samozrejmosťou hovoríme veci ako „nahneval si ma“ (a nie som nahnevaný), „sklamal si ma“ (a nie som sklamaný), „šéf mi pokazil deň“ (a nie som smutný a rozrušený), „kvôli nej sa teraz musím rozčuľovať“ (a nie som rozčúlený) ale aj „potešil si ma“ (namiesto som šťastný) – a odovzdávame tak zodpovednosť za vlastné pocity do rúk tých druhých. Ako keby oni v nás tie pocity vytvorili. A to pri tom absolútne nie je možné. Ale zvykli sme si myslieť, že áno. Lebo je to jednoduchšie.

A k pocitom ešte dodatok – koľkokrát ste už počuli zo svojich alebo cudzích úst slová ako „cítim sa hlúpo“, „cítim sa ako blbec“, „cítim sa ponížene“? Hlúpo, blbec, ani poníženie však nie sú pocity. Pocity cítime v tele. Je to napr. strach, hnev, radosť, prekvapenie, bezmocnosť, rozrušenie, spokojnosť… Nie sú spojené s rozumovým hodnotením (ponížený znamená, že naznačujem že ma niekto druhý ponížil – ale to ako sa cítim, je smutný či sklamaný; hlupák alebo blbec je tiež označenie, s ktorým príde skôr moja hlava ako môj žalúdok – pocity, ktoré vtedy môžem cítiť sú napr. sklamanie, smútok, hnev). Odlíšiť pocity od hodnotenia je nesmierne dôležité pre rozvíjanie nenásilného prístupu k sebe samým. K tomu, aby sme mohli rešpektovať, že prežívame pocity, ktoré prežívame, a neodsudzovať sa za ne. Pocity totiž nemožno zapnúť alebo vypnúť. Iba prijať. O tom možno bližšie niekedy nabudúce

A čo vyjadrenia ako „má potrebu do mňa stále vŕtať“, „potrebuje si to na mne vybiť“ alebo „potrebujem mu vynadať“? Poznáte to? Tipujem, že áno. A pri tom nič z toho, čo v takýchto (a podobných) prípadoch označujeme za potrebu, potrebou nie je. Sú to stratégie, akými si potreby, ktoré sú o úroveň hlbšie, napĺňame. Ak do mňa „vŕta“, možno potrebuje byť vypočutý, ak si niečo „vybíja“, asi je sklamaný a potrebuje podporu, súcit,  atď. Potrebou podľa Nenásilnej komunikácie je to, čo máme ako ľudia spoločné. Na čom by sme sa vedeli zhodnúť, že aj všetci ostatní ľudia majú a potrebujú rovnako.

Mohli by sme ešte veľmi dlho pokračovať a aj o prosbách a ich špecifikách napísať minimálne takto dlhý článok. Ale verím, že tú hlavnú myšlienku ste už zachytili Viac o vymedzení jednotlivých pojmov ako aj zoznamy slov popisujúcich pocity a potreby nájdete v základnej knižke od Rosenberga Nenásilná komunikácia.

Pasca č. 3 – chcieť zo dňa na deň zmeniť seba aj svet

Neviem ako myšlienky Nenásilnej komunikácie znejú vám, ale ja som sa pre ne veľmi nadchla a mala som okamžite dojem, že práve toto je to, čo naše vzťahy a komunikácia potrebujú. Že toto je niečo, čo okamžite musím vniesť do svojho života a života mojich blízkych a ach, keby tak každý začal používať Nenásilnú komunikáciu, svet by bol omnoho krajší. Ale to je mimo reality. Jednak preto, že zmeniť tak hlboko zakorenené vzorce myslenia a komunikácie nejde lusknutím prsta. A jednak preto, že ak zo dňa na deň začnete používať tak radikálne odlišný jazyk, stretnete sa s výraznou odozvou svojho okolia, ktoré je u vás zvyknuté na niečo iné. Musíte byť pripravení na reakcie od prekvapenia a zmätenia cez nepochopenie po iritáciu.

Tak ako vo všetkých oblastiach, neodporúča sa ani tu nič preháňať. Ike Lasater vo svojej knižke o Nenásilnej komunikácii (Words That Work In Business) dokonca odporúča vyslovene upozorniť svojich blízkych na to, že sa budete odteraz vyjadrovať inak lebo sa učíte novému spôsobu komunikácie a vypýtať si od nich súhlas – aby ste seba ani ich nedostávali do nepríjemných situácií.

Na začiatok však úplne postačí všímať si ako sa spolu zhovárame a aké slová pri tom používame. Skúsiť sa len zamyslieť ako inak by to šlo, prípadne odhaliť kde sa tam nachádzajú pozorovania, hodnotenia, či sú pomenované pocity a potreby a či zaznela aj prosba. Veľkú zmenu dokáže urobiť aj tzv. tichá nenásilná komunikácia – k sebe. Spočíva v tom, že si sami pre seba preformulujeme reč ktorou k sebe hovoríme, čo si často iba pomyslíme. Naučíme sa tak citlivejšie rozlišovať jednotlivé pojmy a zážitky a poskytneme si tak cennú empatiu, ktorá je nezávislá od druhých. A to je jedna z mnohých krás Nenásilnej komunikácie – na to aby fungovala a aby priniesla pozitívnu zmenu nie je nutné aby ju poznali a používali ľudia vo vašom okolí – už vy sami zmenou svojho pohľadu na ľudí a situácie zmeníte veľa. Ak sa pre ňu rozhodnete, výsledky sa dostavia.

No dobre, a čo s tým všetkým majú spoločné žirafy!?

Ak ste dočítali až sem, pravdepodobne vás skutočne zaujíma ako je to s tými žirafami. Tak vám to teda prezradím

Rosenberg si totiž, počas toho ako rozvíjal a vyučoval Nenásilnú komunikáciu, zvolil pre názornejšiu ilustráciu svojich myšlienok dvoch maskotov – žirafu a šakala.

Šakal, ako neúprosný predátor, symbolizuje agresívny spôsob komunikácie voči druhým ale i voči sebe, ktorý zahŕňa obviňovanie, hodnotenie, odsudzovanie, ponižovanie, poučovanie, trestanie a pod. Spája sa s nepochopením, neochotou, odmietaním vlastnej zodpovednosti a izoláciou.

Žirafa je naopak symbolom nenásilnej komunikácie, spojenia a rešpektu voči druhým ako i sebe. Žirafa ako zviera je mierumilovný tvor, ktorý neútočí, ale zároveň je dosť silná, aby sa bránila, keď je to potrebné. Popri tom všetkom si vďaka svojmu dlhému krku udržuje odstup a nadhľad, ale nohami stále ostáva pevne na zemi.

Nastražme teda žirafie uši a nabrúsme si nenásilný žirafí jazyk!

Veľa šťastia vám prajeme

Náš tip: Nesúhlas nie je koniec sveta

O nenásilnej komunikácii písali aj na Denníku N.

Možno ste sa už ocitli v trápnom tichu s niekým, o kom by ste radi vedeli viac. Zrazu to však nejde a nenapadá vám nič, čo by ste povedali, prípadne čo by ste sa spýtali. A už vôbec nedokážete nájsť spôsob, ako klásť otvorené otázky. V hlave vám duní. Netušíte, ako začať rozhovor, pričom rozmýšľate, ako je možné, že sa nedokážete s človekom vedľa seba rozhovoriť. Inými slovami neviete, ako klásť otvorené otázky.

Často to zvaľujeme na to, že nemáme spoločné témy, zážitky, či dostatok alk*holu :D. Pravda je však taká, že skrátka nie ste konverzačný typ. Zatiaľ. Takým sa však môžete ľahko stať. Táto schopnosť sa volá “ako klásť otvorené otázky”.

Správnych spôsobov, ako klásť otvorené otázky a naštartovať zaujímavý rozhovor, je mnoho. Všetky však majú spoločný menovateľ: otvorenosť – viac počúvať, než hovoriť. K tomu všetkému určite pomôže aj zvedavosť, hlad po ľudských príbehoch a obdiv ľudskej pestrosti.

Carmen Kindl-Beilfuss napísala výbornú knihu o tom, ako klásť otvorené otázky. Sú to otázky, ktoré ako už z názvu vyplýva, rozhovor otvárajú a bez ohľadu na to koho sa ich opýtate, prinesú najrôznejšie odpovede. Dobre položené otvorené otázky:

• otvárajú možnosť odpovedať širšie ako „áno“, alebo „nie“
• nenesú v sebe názor pýtajúceho
• neposudzujú, nekritizujú a neoznačujú toho druhého ako problematického
• vyzývajú k otvorenosti a vytvárajú dôveru
• odhaľujú viac osobnosť človeka (jeho pocity, osobný príbeh, prežívanie) než jeho biografické informácie

…a predovšetkým ľudí baví na ne odpovedať!

Ďalší TIP: Nájdite hravo správnu odpoveď, keď neviete, ako sa píše spisovne problematické slovo či slovné spojenie.

A aby sme neostali len pri teórii, ponúkam Vám výber mojich obľúbených otázok od spomínanej autorky (a nielen od nej). Tieto otázky sa dajú použiť ako témy na rozhovor, témy na písanie, otázky na interview a celkovo sú to otvorené otázky na spoznanie a rozhovor.

1. Čo podľa teba spôsobí, že sa z nejakého dňa stane úspešný deň?
2. Zostávaš verný/á svojim zásadám?
3. Aký bol tvoj najväčší detský sen? Ako sa odráža v dospelosti?
4. Ak by si mohol/a urobiť anketu v celom meste, čo by si sa chcel dozvedieť?
5. Aké bolo tvoje najhoršie zamestnanie?
6. Ktorá vôňa sa spája s tvojim detstvom?
7. Keby si mal/a možnosť napraviť niečo vo svojom živote, čo by si chcel/a určite napraviť?
8. Ako by si chcel aby si ťa pamätali tvoje deti?
9. Ktorú svoju fantáziu alebo sen by si najradšej sfilmoval/a?
10. Ktorá kritika ťa v živote výrazne posunula vpred?
11. Na čo by si chcel/a byť expert?
12. Ak by si mohol/la mať v živote garantovanú jednu vec, ktorá by to bola?
13. V čom si myslíš, že s tebou takmer všetci nesúhlasia?
14. Ak by si mohol/la poslať 30 sekundovú správu celému svetu, čo by si povedal/a?
15. Ako by mohol človek, ktorý ťa v živote zranil napraviť to, čo urobil?
16. Aká je prvá naozajstná indícia toho, že si zaľúbený/á?
17. Pri akej príležitosti si sa naposledy spontánne a úplne bez hanby prestal/a ovládať?
18. Ak by si mohol/la v momente zmeniť na svojom živote jednu vec, ktorá by to bola? Prečo?
19. Keď si chceš urobiť radosť, aké tri veci urobíš ako prvé?
20. Čím si ťa dokážu ľudia získať?
21. O kom vo svojom okolí by si povedal/a, že je to beznádejný prípad, ale napriek tomu ho máš veľmi rád/a?
22. Na aký pocit by si chcel/a, aby existovalo v slovenčine slovo?
23. Ak by tvoji priatelia nevedeli spoznať tvoj hlas v telefóne, podľa čoho by spoznali, že si to naozaj ty?
24. Čo bolo najväčšie dobrodružstvo tvojho života?
25. Ak by si mal/a stráviť rok niekde osamote, na akom mieste by to malo byť, aby to bolo pre teba príjemné?
26. Od koho si dostal/a prvý bozk a čo mu predchádzalo? Čo sa stalo po ňom?
27. Čo je vec, ktorú máš rád/a, no väčšina ostatných ľudí ju neznáša?
28. Ktoré rozhodnutie ovplyvnilo tvoj život najviac?
29. Kedy sa tvoji rodičia v tebe najviac sklamali?
30. Čo je vec, ktorá ťa udržiava (alebo dokáže udržať) v partnerskom vzťahu?
31. S akým inak nedosiahnuteľným mužom/nedosiahnuteľnou ženou by si mal/a rád aféru?
32. Ktorú fotografiu si pri sebe nosil/a najdlhšie?
33. Kedy si spokojný/á sám so sebou?
34. V ktorom momente v živote si podľa teba dospel/a?
35. Od akej skúsenosti by si niekoho, koho miluješ, rád/a ušetrila a prečo? Ako si túto situáciu zvládol/a ty?
36. Ako si objavil svoje povolanie?
37. Ak by si mal/a dať ostatným radu, ako zvládať život, ako by znela táto rada?
38. Ktorý film na teba najviac emocionálne zapôsobil a čím to spôsobil?
39. Kde sa cítiš ako doma?
40. Ktorý film si videl najviackrát?
41. Na čo sa podľa teba ľudia v tvojom okolí sťažujú úplne zbytočne a čo ich rozčuľuje oprávnene?
42. Čo musí človek urobiť, aby ťa stratil ako priateľa?
43. Akým darčekom sa človek presne trafil do tvojho vkusu? A akým darom ťa urazil?
44. Čo najradšej robíš s peniazmi?
45. Ktoré je tvoje obľúbené miesto z detstva? Zo života? Za posledné obdobie?
46. Keby si napísal/a román, aké posolstvo by si chcel sprostredkovať svojim čitateľom?
47. Kto v tvojom okolí má na teba obzvlášť dobrý vplyv?
48. Aká filmová rola by ťa potešila, keby ti bola ponúknutá? Akú by si nevzal/a?
49. Kedy si bol/a na seba naozaj hrdý/á a povedal/a si si: „To si urobil/a naozaj skvele!“?
50. Z ktorej maličkosti si sa naposledy radoval/a?

Hnev je úplne normálna emócia, ktorá môže byť užitočná pre duševné zdravie. Pomáha nám určiť veci, ktoré nám spôsobujú bolesť, alebo situácie, v ktorých cítime sklamanie alebo straty kontroly. Problém spočíva nie v pocite hnevu; problémy s hnevom môžu vznikať v dôsledku toho, ako ho prejavujeme a ako sa s ním vyrovnávame.

Správa “Bod varu” Svetovej zdravotníckej organizácie z roku 2008 zistila, že každá piate osoba (20 %) ukončila vzťahy alebo priateľstvá s niekým kvôli nekontrolovateľnému hnevu alebo problémom s hnevom.

Komunikácia s rozhorčenou osobou môže vypotiť vašu energiu, ovplyvniť vaše duševné zdravie a zničiť vaše vzťahy. Keď sa pocit hnevu prejavuje negatívne, môže to podkopať vaše vlastné pohodu, oslabiť vaše vzťahy a vyvolať u vás pocity sklamanie a ľahostajnosti.

V tomto článku sa podrobnejšie pozrieme na rôzne druhy hnevu, ktoré môžete cítiť, predtým než sa dostaneme k stratégiám riadenia hnevu a rôznym metódam, ktoré môžu pomôcť niekomu zvládnuť problémy s hnevom zdravým spôsobom.

Venujte pozornosť tomu, že táto publikácia sa týka podpory rozhorčenej osoby, a nie emocionálneho alebo psychologického násilia alebo domáceho násilia, ktoré sa výrazne líšia. Ak je vaše fyzické zdravie ohrozené alebo sa cítite ohrození niekým, kto má problémy s kontrolou hnevu, ihneď vyhľadajte odbornú pomoc.

Pochopenie vlastného hnevu: Čistý hnev proti Špinavému hnevu

Často si myslíme, že hnev je základnou emóciou, ale má viac ako jednu podobu. Hoci môže byť ťažké analyzovať vlastný hnev, keď ho cítiš, v skutočnosti existujú dva základné spôsoby, ako môžeme hnev prejaviť: čistý hnev a špinavý hnev.

Čistý hnev

Čistý hnev znamená hľadanie zodpovedných a primeraných spôsobov vyjadrenia hnevu, ktorý cítiš. To neznamená, že necítiš hnev; skôr sa správaš rozumne, racionálne a bezpečne a nedovoľuješ týmto pocitom prevziať kontrolu. Čistý hnev predpokladá schopnosť počúvať ostatných ľudí a produktívne na ne reagovať. Nakoniec, konštruktívne využitie svojho hnevu môže odhaliť potenciál na hľadanie pozitívnych riešení. To je čistý hnev.

Špinavý hnev

Špinavý hnev je iný, nekontrolovateľný druh hnevu. Niektorí ľudia by ho mohli nazvať “červeným hmlou” alebo čistou zlobou, hoci to nemusí byť vždy tak extrémne. V podstate špinavý hnev predstavuje akékoľvek “negatívne” alebo neúčinné vyjadrenie hnevu. Príkladmi špinavého hnevu sú neoprávnená kritika, urážky, hanobenie alebo ponižujúce komentáre, ako aj kričanie, lament a dokonca aj poškodzovanie majetku alebo fyzické násilie.

7 zdravých spôsobov, ako sa vysporiadať s niekým, kto začína hnevať

Hoci riadenie hnevu môže byť pre niektorých ľudí problémom a záťažou pre duševné zdravie, existuje niekoľko vecí, ktoré môžete urobiť, aby ste im pomohli vyrovnať sa s problémom hnevu. Všeobecne platí, že dobre počúvať, vyhnúť sa sarkazmu a udržiavať kľud pomáha niekomu zvládnuť stres a hnev. Nižšie sme podrobnejšie opísali 7 spôsobov, ako pomôcť niekomu, kto začína hnevať.

1.Deeskalácia

“Neodpovedajte na hnev hnevom, namiesto toho si ovládajte svoje emócie. To znamená byť opatrný.” (Siddhártha Gautama) Dajte človeku možnosť rozhnevať sa a uznajte, že nakoniec sa upokojí; odpovedaním na hnev hnevom len zhoršíte situáciu.

Keď niekto začína zlostiť sa, nemyslí svojím vyšším mozgom, ale myslí si mozgom “jašterice”. Keď sa niekto hnevá, koná z jeho amydaly – oblasti mozgu zodpovedajúcej za reakciu “boj alebo utekaj” a spracovanie strachu. Dajte im čas a priestor na upokojenie a potom hovorte rozumne. Čím pokojnejší zostanete vy, tým rýchlejšie sa upokojia aj oni.

2.Aktívne počúvanie a sebaprosadenie

Len keď sa človek upokojí, môžete viesť rozumnejší rozhovor. Vyjadrite svoje vlastné potreby a želania a hovorte úprimne, ale s úctou. Je dôležité zohľadňovať potreby, pocity a želania iného človeka a ukázať mu, že ich beriete do úvahy. Ignorovanie toho, čo cíti, len zase vyvoláva hnev; ľudia sa často hnevajú, keď majú pocit, že ich nepočujú, takže je dôležité ukázať, že sa snažíte počuť a porozumieť im.

Porozumte tomu, čo hovoria, aby ste pochopili, prečo to môžu hovoriť: čo viedlo k tejto situácii? Čo môže tento hnev vyjadrovať? Aké sú ich hlbšie emócie? Kladiete ďalšie otázky, ako napríklad: “Hovoríte… správne?” Aktívne počúvanie neznamená súhlasiť so všetkým, čo hovoria. Ide o uznávanie a zohľadnenie názoru iného človeka.

3.Sústrasť a trpezlivosť

Je dôležité rozumieť citlivým emocionálnym stavom, ktoré môže skrývať hnev, ako strach, urážka, smútok alebo bolesť. Je veľmi pravdepodobné, že osoba nemôže bezpečne pristupovať k týmto emocionálnym stavom alebo sa s nimi vyrovnať, čo môže byť spojené s inými psychickými problémami.

Hnev môže umožniť osobe cítiť sa silnou a kontrolovať situáciu pred touto nežiaducou zraniteľnosťou. Buďte trpezliví s nimi a nezabudnite aj sami hlboko dýchať. Možno vám bude príliš bolestivo stretávať sa s týmito hlbšími emocionálnymi stavmi, ale pochopenie príčin hnevu vám môže pomôcť urobiť krok späť a prehodnotiť situáciu.

4.Zahrajte si bitku, aby ste vyhrali vojnu

Často sa hovorí, že musíme vyberať svoje bitky; že musíme byť selektívni v tom, s kým, čo a kedy bojujeme. To sa týka aj riadenia hnevu. Máme obmedzené množstvo energie a ak chceme “vyhrať” v dlhodobej perspektíve, možno budeme musieť ustúpiť alebo “prehrať” v krátkodobej perspektíve. Pomáhanie hnevu neznamená jeho “víťazstvo”. To sa týka aj konfliktov v vzťahoch. Uvoľnite to, čo má najmenší význam. Možno nevyhráte spor, ale v dlhodobej perspektíve posilníte vaše vzťahy.

5.Vezmite na seba zodpovednosť

Časť efektívneho riadenia hnevu zahŕňa prijatie svojej úlohy – ak existuje – takou, aká je. Toto sa týka situácií, keď stretnete niekoho hnevu s sklamaním alebo rozmýšľate o tom, čo ste možno urobili, aby ste provokovali hnev. Niekedy je hnev osoby mimo vašej kontroly, ale často sú určité slová alebo činy, ktoré by ste mohli vyhnúť.

Takisto je dôležité venovať pozornosť tomu, čo vás vedie k správaniu sa určitým spôsobom a nie inak. Čím viac si (a iná osoba) uvedomujete, tým menej reaktívni a konštruktívnejší môžete byť.

6.Vyriešte konflikt, keď ste obaja kľudní

Ako sme už spomenuli, keď ste vy alebo váš partner nahnevaní alebo emocionálne nabití, váš kognitívny stav bude pravdepodobne narušený. Neutekajte z domu a neklepajte dverami. Namiesto toho kľudne dajte spoločníkovi najavo, že potrebujete čas na zotavenie alebo mu dajte čas na zotavenie, aby ste sa neskôr mohli spoločne stretnúť a viesť racionálnu diskusiu. Využite tento čas na získanie sebaistoty a organizovanie svojich myšlienok, aby ste neskôr mohli viesť konštruktívnu diskusiu. Prevencia potenciálnej eskalácie skôr, ako sa stane, je skvelým spôsobom, ako spravovať hnev.

7.Podávajte príklad a stanovte hranice

Snažiť sa ovládať niekoho, kto sa hnevá, je ako tleskať červenou zástavou pred býkom. To len posilní ich hnev. Rozhorčené osoby často tvrdia, že iba reagujú na nespravodlivý svet, preto sa pravdepodobne budú cítiť napadnuté, ak sa pokúsite poukázať na ich nerozvážnosť.

Podávajte príklad, zostávajte pokojní a konzistentní. Ak môžete osobu upokojiť týmto spôsobom, urobte to. Ak nie, chráňte svoje vlastné hranice a odmietnite diskutovať, kým sa váš partner neupokojí. To vám nielen dáva priestor a čas na rozmýšľanie, ale aj ukazuje vášmu partnerovi iný spôsob boja proti hnevu a hádkam.

Hľadanie profesionálnej pomoci pri problémoch s psychickým zdravím Ovládanie hnevu môže byť skutočným problémom pre niektorých ľudí, ale to neznamená, že nie sú schopní zvládnuť pocity hnevu. Ide o to, že existujú metódy, ktoré môžu používať, aby si pomohli zvládnuť hnev, a ak sa stretávate s niekým, kto má problémy s hnevom, dodržiavanie odporúčaní v tejto publikácii vám môže pomôcť vyriešiť problém mierumilovnou cestou.

Môže byť mimoriadne užitočné stať sa súčasťou skupiny podpory pre túto osobu. Samozrejme, nechcete byť ochrancom alebo znechutiť ich, ale porozumenie ich trigerov je často najlepším spôsobom, ako sa im vyhnúť. Hovorte s touto osobou, priateľmi a rodinou a vymedzte najlepšie spôsoby riešenia problémov s hnevom, ak a keď sa vyskytnú.

Je tiež dôležité si uvedomiť, že hnev je normálnou a prirodzenou súčasťou emocionálneho stavu človeka, hoci by nikdy nemal prerastať do emocionálneho násilia, fyzického alebo domáceho násilia. Ak sa stretávate so sklonmi k násiliu alebo sa dostávate do potenciálne nebezpečnej situácie, mali by ste podniknúť opatrenia na samoisoláciu a okamžite sa obrátiť na odborníka z oblasti duševného zdravia.

ZDROJ

Dokážete dieťaťu stanoviť hranice? (yuliayl: Freepik.com)

Príbuzných si nevyberáme. Každý z nich má svoj charakter a svoje videnie života. Avšak, ak niektorí blízki sa snažia nepokaziť život iným, teda tí, ktorí sa vmiešavajú do všetkého. Stála kontrola, nerozumné rady, príliš veľa otázok, stále prosenia o pomoc – to irituje a vyvoláva antipatiu dokonca aj k blízkej osobe. Postupne vzťahy s ňou môžu byť zničené. V takom prípade vám môže byť užitočná konzultácia rodinného psychológa, s ktorým sa zvládnete problémy a dokážete nájsť východisko.

Kto sú toxickí príbuzní?

Naši príbuzní majú zvyk byť informovaní o našich veciach. Môžu sa pýtať na naše osobné životy a prosiť o pomoc. A to je v poriadku, pretože sú to vaši príbuzní. Ale niekedy to môže ísť príliš ďaleko.

Niektorí príbuzní sa snažia preniknúť tam, kde by nemali. Doslova kontrolujú každý váš krok a snažia sa vás využiť. Napríklad, ak máte kontakty niekde, blízka osoba vás vždy žiada o pomoc. Alebo napríklad, neustále vás žiada o peniaze a nevracia ich.

Takýmto spôsobom, toxický príbuzný je ten, kto sa vás snaží využiť, vtrháva do vášho osobného života a nevidí v tom problém.

Ako sa rozprávať s toxickými príbuznými?

Uvádzame niekoľko tipov, ako sa rozprávať s toxickými blízkymi v rôznych situáciách.

Žiadosť o požičanie peňazí

Ak vás blízka osoba neustále prosí o pomoc s financiami, prácou alebo ubytovaním, je to znak toxického správania. Existuje niekoľko spôsobov, ako s tým môžete naložiť.

• Naučte sa odmietnuť a necítiť sa vinní. Pamätajte si, že na tom nie je nič zlého.
• Vráťte prosbu o pomoc. Napríklad, ak vás niekto žiada o požičanie peňazí, požiadajte o pomoc s opravou alebo starostlivosťou o domáceho maznáčika.
• Stanovte pevné podmienky. Musíte jasne určiť, na aké obdobie dávate peniaze alebo ubytujete blízku osobu u seba.

Manipulácie

Cítite alebo vidíte, ako vás niekto z vašich príbuzných manipuluje? Môže používať urážlivé slová alebo vás vydierať prerušením kontaktu. Čo robiť v takom prípade?

Mali by ste pochopiť, že vášmu príbuznému možno jednoducho chýba vaša pozornosť. Nikto totiž nechce zostať sám. V takom prípade by vám mohlo pomôcť poradenstvo psychológa, s ktorým môžete prebrať všetko, čo nebolo dohodnuté obojstranne. Tiež by ste si mali zvoliť deň, keď sa budete venovať svojim príbuzným.

Nátlakové otázky

Kladú vám príliš osobné otázky, na ktoré nechcete odpovedať. Navyše vám hovoria, že nežijete tak, ako by sa malo. Čo robiť?

Povedzte svojej blízkej osobe, že vám sú takéto otázky neprijateľné. Ospravedlnite sa a povedzte, že váš život je vašou osobnou vecou. Musíte sa, samozrejme, snažiť nekričať a nevstupovať do konfliktu. Ale to stojí za to. V konečnom dôsledku budete vynikajúco zvládať situáciu. Najprv musíte byť citliví voči sebe a nepovažovať rady, ktoré vás urážajú, za dôležité.

Čo sa nesmie robiť počas komunikácie s toxickými príbuznými?

Áno, môžu byť nezdvorilí, dotieraví, a do istej miery dokonca nezrozumiteľní. Ale aby ste si zachovali vzťah s nimi, treba sa vyvarovať takýchto chýb.

• Potláčanie vlastných emocionálnych prejavov. Takým spôsobom si robíte sebe horšie, pretože nahromadzujete agresiu, ktorá sa môže vyliť kedykoľvek.
• Snaženie sa niekoho opraviť. Každý má svoje postoje a hodnoty. Preto sa pravdepodobne nič nezmení a musíte prijať ľudí takých, akí sú.
• Riešenie problému prostredníctvom inej osoby. V žiadnom prípade sa nesnažte riešiť problém prostredníctvom partnera toxického príbuzného. Tým len situáciu zhoršíte pre všetkých zúčastnených. Naviazať vzťahy s toxickými príbuznými je úplne možné. Musíte sa naučiť s nimi komunikovať.

ZDROJ

Zdá sa že žijeme dobu, v ktorej zažívajú boom inteligentné zariadenia. Najnovšie sa na rad dostali inteligentné hodinky pre deti. Majú slúžiť nástroj na budovanie dobrých návykov. Hodinky pripomenú dieťaťu činnosť, ktorej by sa podľa harmonogramu malo venovať. To či si dieťa svoju povinnosť splní skontroluje rodič cez mobilnú aplikáciu.

Efektivita
Idea za týmito hodinkami je jednoduchá – učiť deti manažovať si svoj čas a budovať zodpovednosť voči vlastným povinnostiam. Rodičia vraj vďaka inteligentným hodinkám nemusia dieťa kontrolovať a neustále pripomínať, aby dieťa nezabúdalo na dennú rutinu.

Trendy
Za nápadom je evidentne snaha naučiť deti samostatnosti, čo môže niekedy viesť aj k poruchám u detí. Tvorcovia produktu sa rozhodli pre nástroj, ktorý rodičom umožní tento proces sledovať a nastavovať. Otázne však je či je možné, aby hodinky nahrádzali, alebo efektívne dopĺňali rodičovský vstup. Nad činnosťou dieťaťa dávajú inteligentné hodinky síce dobrú kontrolu, z pohľadu dieťaťa však môže ísť stále o tie isté otravné činnosti, ku ktorým ho rodičia nútia. Zo strany rodičov je preto určite vhodné nastaviť vlastné očakávania a možno si aj položiť otázku či majú byť inteligentné hodinky pre deti zlepšením výchovy, alebo iba snahou o jej zefektívnenie.

Inteligentné hodinky s cieľom plánovať denný režim by však mohli byť veľmi užitočné pre deti s poruchami pozornosti. Mnohokrát sa rodičom takýchto detí odporúča stanoviť deťom striktný režim. Dieťa vďaka tomu lepšie orientuje pozornosť na jedinú činnosť namiesto neustáleho prepínania medzi podnetmi. Nastavenie režimu a jeho kontrola by tak rodičom mohla ušetriť energiu potrebnú na zvládnutie svojho dieťaťa.

Ponuku detských inteligentných smart hodiniek si môžete pozrieť tu.

Čo si myslíte vy? Sú inteligentné hodinky pre deti prínosom pre výchovu, alebo sú len výstrelkom pre „lenivých rodičov“? Podeľte sa o svoj názor v komentároch.

Viac o inteligentných hodinkách pre deti sa dočítate tu.

Každý z nás to už zažil. Prerieknutie. Zaspíme na stretnutie, na ktoré sa nám fakt nechcelo ísť, cestou do práce nastúpime na zlý autobus, za ten svet si nevieme spomenúť na meno kamaráta, ktorého dobre poznáme alebo slovo v cudzom jazyku, ktoré inak bežne používame… Niekedy len slabá pamäť, únava či nepozornosť. Ale niekedy je za tým niečo špeciálnejšie.

Fascinujúce je, že v množstve prípadov takéto omyly nie sú prejavom nefunkčnosti našej hlavy. Práve naopak! Prezrádzajú, aký sofistikovaný systém v hlave máme, čo všetko náš mozog stihne za niekoľko sekúnd. A to všetko preto, aby sme sa ochránili pred nepríjemnými pocitmi, pred tým, na čo práve nechceme myslieť.

To, že niektoré naše omyly nie sú náhodné, možno občas tušíme všetci. Známy psychoanalytik Sigmund Freud sa však na to pozrel systematickejšie. Celé sa to začalo pred viac ako sto rokmi, keď si najskôr sám na sebe a potom aj na iných ľuďoch začal prerieknutia, zabúdania či rôzne iné omyly všímať s väčším záujmom. Ako poctivý psychoanalytik začal analyzovať sám seba, svoje chybné úkony a zistil, že ak metódou voľných asociácií poctivo sledoval prúd svojich myšlienok, ak bez cenzúry rozmýšľal nad tým, čo ho doviedlo k danej chybe, takmer vždy našiel koreň veci. A vždy šlo o nejakú vytesnenú vec, ktorú nechcel pustiť do vedomia, resp. ktorej sa podvedome bránil. Na základe svojich pozorovaní píše: „dospel som k výsledku, že jednotlivý prípad zlyhania jednej psychickej funkcie sa dá objasniť spôsobom, ktorý ďaleko presahuje obvyklé zhodnocovanie tohto javu.“ Teda, že nejde len o to, že máme slabú pamäť na mená, len tak nám to vypadlo, sme roztržití a podobne.

Čo sú to teda tie chybné úkony?

Ide o omyly, ktoré sa nám stávajú v bežných každodenných situáciách a nie sú spôsobené len nepozornosťou alebo zlyhaním pamäti. Môže ísť napríklad o zabúdanie mien, cudzích slov, sledov slov, prerieknutie, falošné spomienky, chybné čítanie či prepisovanie, zabúdanie dojmov, predsavzatí, prehmatnutia a podobne.Vo svojej knihe uvádza Freud množstvo príkladov z vlastného života alebo života ľudí, ktorí sa odvážili podrobiť svoje omyly jeho analýze.

Tak napríklad k už spomínanému zabúdaniu mien Freud píše: „Okrem jednoduchého zabúdania vlastných mien sa vyskytuje tiež zabúdanie, ktoré je motivované vytesnením.“ Na inom mieste sa zase dočítame: „Zabudnutie mena môže byť aj nevedomý spôsob prejavenia hnevu voči danej osobe.“ Tak sa nám môže stať, že si zrazu nevieme vybaviť meno niekoho, koho poznáme celé roky, s kým sme sa včera stretli. S úsmevom si napríklad spomínam, ako si jeden môj kamarát notoricky nevedel zapamätať meno môjho manžela. Ktovie, čo mu v tom bránilo…

Freud spomína, ako sa s jedným známym rozprával o letovisku, ktoré obidvaja dobre poznali. Freudov známy hovorí o hostinci, ktorý sa tu nachádza. Freud je presvedčený, že nič také tam nie je, vôbec si naň nespomína. Nakoniec zistí, že hostinec tam naozaj je. Po hlbšom skúmaní príde k poznaniu, že mu názov hostinca pripomínal meno kolegu, voči ktorému mal komplexy, preto úplne vytesnil, že takýto hostinec existuje. Sebakriticky tak prichádza k uvedomeniu: „Tak mojím myslením prúdi stále ,vzťahovanie na seba´, o ktorom obyčajne neviem, ktoré sa mi však prezrádza zabudnutím mien. Akoby som bol stále nútený porovnávať všetko, čo počujem o druhých ľuďoch s vlastnou osobou, akoby sa moje osobné komplexy prebúdzali pri každej správe o druhých.“

Alebo milý prípad prerieknutia, kedy jedna dáma druhej chváli nový klobúk slovami: „Tento nový, roztomilý klobúk ste si sama spackala (aufgepatzt, namiesto ozdobila – aufgeputzt)?“ Úprimný názor vyrazil na povrch napriek snahe o kontrolu a slušnú pochvalu.

Zaujímavým spôsobom sa chyby objavujú aj v spomienkach. Stáva sa, že si z detstva pamätáme niečo úplne nepodstatné – napr. ako lížeme zmrzlinu a kvapne nám na tričko. Detailne si pamätáme okamih, ktorý sa zdá byť úplne nepodstatný, kým fakty, dôležité informácie, ktoré by s týmto okamihom mohli súvisieť, si nevieme vybaviť. Freud to vysvetľuje tak, že tieto indiferentné spomienky môžu asociačne poukazovať na niečo, spájať sa s niečím, čo je oveľa dôležitejšie. Je to možno ale niečo nepríjemné, zahanbujúce alebo traumatické. Nevedome sa takým spomienkam chceme vyhnúť, nedarí sa nám to ale úplne. Pamätáme si niečo, čo s tým súvisí, ale emocionálne nás to až tak nezaťažuje. Znamená to teda, že aj to, čo si uchováme v pamäti, si niekedy vyberáme akosi podvedome, tendenčne, často s chybami – či už priestorovými alebo časovými.

Naša nevedomá túžba či odpor môžu vyjsť nenápadne na povrch aj pri zdanlivo náhodnom konaní. Keď meškáme, prípadne rovno zabudneme prísť na rande alebo zabudneme podpísať šek. Freud si napríklad všimol, že pacienti, ktorí si niečo zabudli v jeho ordinácii, zvyčajne boli spokojní. Nevedome tak naznačovali, že chcú prísť znova alebo že sa nevedia odtrhnúť od svojho doktora.

O všetkých týchto chybách, ktoré sa bežne vyskytujú v živote každého človeka, napísal Freud knihu Psychopatológia každodenného života. Je to zaujímavá a aj celkom zábavná kniha. Môže byť inšpiratívnym čítaním pre tých, ktorí sa radi zamyslia nad tým, čo im ide hlavou a prečo ich niekedy ústa, nohy či ruky neposlúchajú.

Na záver ešte malá rada. Ak by ste si niekedy podobné prerieknutie všimli u druhých ľudí a v hlave by vám skrsla myšlienka pobaviť spoločnosť pátraním po príčine, dajte si pozor. Sám autor totiž upozorňuje: „Väčšinou nie je príliš vhodné zdieľať analýzy, pretože vedú, tak ako analýzy vyššie uvedené, vždy k záležitostiam intímnym a pre analyzovaného trápnym.“ Bude teda lepšie, keď si radšej budeme každý všímať svoje vlastné chyby. Môžeme sa z nich o sebe všeličo dozvedieť.

Mobily a sociálne siete so sebou priniesli celý rad nových vzorcov správania a mnohokrát ešte nedokážeme presne predpokladať ich účinok na ľudskú psychiku. Rozchod cez sms či cez mobilnú aplikáciu sa môže na prvý pohľad zdať ako dobrá voľba ak nechceme čeliť nepríjemnostiam tvárou v tvár, no na druhej strane nenecháva priestor pre vysvetlenie. V Škótsku nedávno vznikla nová aplikácia, ktorá umožňuje vysvetlenía vybrať z dlhého zoznamu a jednoduchým gestom prsta ukončiť vzťah.

Aplikácia
Urýchľovač rozchodov má názov Binder. Aplikácia ponúka pre inšpiráciu zoznam dôvodov, ktoré posiela rozchádzajúci sa partner či partnerka. Po ich navolení pošle na mobil prijímateľa sms správu s navolenými dôvodmi a konštatovaním, že práve dostal košom. Aplikáciu vytvoril škótsky pivovar Tennent’s, ktorý má v rámci rôznych reklamných kampaní za sebou viacero pokusov o vytvorenie vtipnej aplikácie. Je možno otázne, akú bude mať odozvu vo verejnosti.

Uľahčenie
Rozchody vedia byť veľmi nepríjemné, a preto mnohí ľudia hľadajú spôsoby ako si celý proces uľahčiť. Žiaľ, druhá strana ho môže pociťovať o to intenzívnejšie. Zvlášť ak je správa o rozchode pre prijímateľa prekvapujúca, môže byť jej spracovanie veľmi náročné a bolestivé. Je samozrejmé, že pri hľadaní partnera či partnerky občas dôjde k chybe a rozchod partnerov je nevyhnutný. Práve kvôli sile emócii, ktoré sú jeho nevyhnutnou súčasťou je však potrebná vzájomná prítomnosť oboch partnerov. Rozchod bolí, no akokoľvek je nepríjemný, urobí menej škody ak sa deje tvárou v tvár, než keď sa deje na diaľku. Rozchod bez vysvetlenia totiž človeka núti pochybovať sám o sebe, čo sa neskôr môže prejaviť v napr. nízkom sebavedomí.

Či už sa človek rozhodne pre rozchod cez sms alebo cez internet, alebo povie pravdu rovno do očí, môže to človekom poriadne zamávať. V oboch prípadoch dochádza k silnému prehodnocovaniu toho, kým sme. Je preto užitočnejšie sa o rozchode rozprávať, než sa utopiť vo vlastných myšlienkach. Hovoriť o tom, čo v zaniknutom vzťahu fungovalo a čo nie môže byť veľmi užitočné pre obe strany, najmä ak si to dokážu povedať priamo partneri.

Snaha rozchod uľahčiť sa nemusí vyplácať. Neuzavreté témy medzi partnermi a nedostatok spätnej väzby môže nechávať oboch partnerov dlhodobo zranených. V konečnom dôsledku je tak rozchod na diaľku skôr príťažou, než pomocou.

O tom ako sa vysporiadať s rozchodom sme písali tu.

Pôvodný článok o aplikácii Binder si môžete prečítať tu.

Introvert je často vnímaný ako divný, mimoriadne plachý alebo ustráchaný človek. Je však introverzia niečo, za čo sa treba hanbiť? V článku vysvetľujeme, kto je introvert, aké majú povahové vlastnosti a ako žiť vo vzťahu s takýmto človekom.

Introvert: vlastnosti

Introvertný človek sa cíti najlepšie vo svojej vlastnej spoločnosti. Nerád sa zúčastňuje na veľkých zhromaždeniach ľudí a tak isto nerád komunikuje na verejnosti. Vyhýba sa hlasným večierkom, uprednostňuje také formy trávenia voľného času ako čítanie kníh, záhradníctvo alebo prechádzky lesom. Takéto aktivity umožňujú introvertovi oddýchnuť si a znovu nabrať silu konať.

Introvert je veľmi citlivý na rôzne druhy intenzívnych podnetov, najmä na zvuk a svetlo. Spravidla je v medziľudských vzťahoch zdržanlivý – hovorí málo, zriedka sa usmieva a zdráha sa podeliť o svoje emócie alebo skúsenosti. Introverti zvyčajne nemajú veľa priateľov. Majú však dlhodobé vzťahy, ktoré sú založené na silnom emocionálnom zväzku a dôvere.

Introvert má aj napriek týmto vlastnostiam veľa pozitívnych výhod. V prvom rade je to empatická osoba, ktorá dokáže pozorne počúvať ostatných. Málokedy hovorí, no zvyčajne komunikuje opatrne a vyhýba sa unáhleným záverom.

Introvertná osoba má zvyčajne vlastnosti ako: presnosť, pedantnosť, empatia, zdržanlivosť, dobrá organizácia, vytrvalosť, citlivosť, dobromyseľnosť, lojalita, pravdivosť, schopnosť pozorne počúvať, schopnosti logického myslenia, perfekcionizmus a zodpovednosť.

Introvert vo vzťahu

Introvertná povaha nie je prekážkou vstupu do vzťahov. Introvert môže byť dobrým, oddaným, milujúcim, verným a dôveryhodným partnerom. Je schopný nadviazať uspokojivé vzťahy nielen s ostatnými introvertmi, ale aj s ľuďmi s extrovertnou osobnosťou, to znamená, že sa medzi ľuďmi cítia dobre, sú spoločenskí a aktívni.

Extrovert by sa mal pokúsiť prijať introverta takého, aký je. V prvom rade by sa nemalo očakávať, že bude ochotný zúčastňovať sa na udalostiach či dlhých rozhovorov. Stojí za to nechať ho tráviť veľa voľného času osamote, napríklad čítaním kníh, prechádzkou alebo počúvaním hudby.

Introvert je tiež menej náchylný na privlastňovanie si inej osoby vo vzťahu a obmedzovanie jej slobody. Môže si naplánovať svoj vlastný čas a nemusí ho tráviť neustále so svojím partnerom.

Práca s introvertom

Introvertný človek nie je odsúdený na nezamestnanosť. Zamestnávatelia dnes oceňujú pozitívne vlastnosti introverta, ako je presnosť, pedantnosť, zodpovednosť a empatia. Funguje to skvele pri práci, ktorá si nevyžaduje časté zmluvy s inými ľuďmi. Nebude sa cítiť pohodlne na pozíciách, ktoré zahŕňajú vystupovanie na verejnosti.

Príklady pracovísk pre introverta sú: knihovník, copywriter, spisovateľ, publicista, vedec, lekársky analytik, zamestnanec zákazníckeho servisu, lekárnik, manažér, IT špecialista, grafický dizajnér, editor, lesník alebo elektrikár. Ako vidíte SVET POTREBUJE INTROVERTOV.

Zdroj