Poznáte to. Máte vystúpiť a prezentovať pred ľuďmi, zaleje vás pot a vy začnete koktať? Alebo sa bojíte, že niečo popletiete a tak sa zablokujete, že nedokážete urobiť ani krok? Alebo sa snažíte dosiahnuť uspokojenie pri partnerovi/partnerke a už ste to aj vzdali, lebo to nejde? Alebo vás zahrnie stres z toho, čo sa môže stať v budúcnosti a nakoniec si nedokážete užiť danú chvíľu, ak situácia nastane? Alebo máte z niečoho fóbiu? Ako prekonať strach a úzkosť?

PARADOXNÁ INTENCIA

Nemusíme byť žiadni veľkí neurotici, aby sa nám takéto veci stávali. Verte, vyskúšala som to tiež ? Technika, ktorú vám predstavím pomáha aj pri bežných veciach. Aj keď táto technika len ťažko pomôže osobám, ktoré trpia existenciálnym vákuom, iné fóbie a strachy vie vyliečiť efektívne. Tie sa totiž nedajú prekonať len bežným filozofickým pochopením typu: ,,veď hej, viem, nemám sa čoho báť, veď všetko je v poriadku, ten pavúk je malý, nič mi nespraví, atď.“ Niekedy sa niektoré prejavy strachu, či stresu zhoršia a „nedajú nám spávať“. Dobrou správou je, že ich vieme poraziť, ak zvolíme túto logoterapeutickú techniku. Volá sa paradoxná intencia alebo ináč paradoxný zámer. Aj keď je táto terapia krátkodobá, vie pomôcť dlhodobo, čo je v protiklade s tým, čo mylne tvrdí freudovská psychológia (Emil A. Gutheil). Účinnosť tejto techniky funguje bez ohľadu na pôvod choroby (Edith Weisskopf-Joelson). Pomáha aj pri obsedantno-kompulzívnych poruchách (nutkavé myšlienky, opakovať určitý druh správania napr. 100x kontrolovať, či sú dvere zamknuté).

Všetky takéto strachy z toho, čo sa stane, či nestane, sa v logoterapii (psychológia zaoberajúca sa zmyslom života) označujú ako anticipačná (predbežná) úzkosť. Želanie je totiž otcom myšlienky a strach je matkou obávanej úzkosti. Strach naozaj priťahuje to, čoho sa človek obáva. Ide o hyperreflexiu. Viktor Frankl, zakladateľ logoterapie uvádza viacero príkladov z praxe, kedy ľudia prekonali svoju úzkosť, či strach pomocou techniky paradoxnej intencie. Na záver vysvetlím, prečo je tomu tak.

Bol istý lekár, ktorý mal strach z toho, že sa bude veľmi potiť, ak bude musieť vystúpiť pred druhými ľuďmi. Tento strach ho trápil štyri roky. Po jedinom sedení bol schopný zbaviť sa tejto úzkosti tým, že si povedal: „Predtým som vypotil len liter, ale teraz musím vypotiť aspoň 10 litrov!“ ?. Alebo príbeh účtovníka, ktorý prišiel k Dr. Eve Kozderovej už na pokraji síl a s myšlienkou sebavraždy.  Trpel totiž pisárskym kŕčom (kŕč svalov pri písaní) a jeho rukopis sa nedal čítať. V dnešnej dobe si poviete, nič moc, ale pred niekoľkými desiatkami rokov, mu písanie pomáhalo zarobiť si na každodenný chlieb. Lekárka mu poradila, aby sa vedome snažil čmárať. Jeho spôsob myslenia sa obrátil a on už ďalší deň začínal s myšlienkou: ,,Teraz ľuďom ukážem, ako viem čmárať!“ Nedokázal to. Vyliečil sa do 48 hodín. Iný Franklov kolega z laryngologického oddelenia viedenskej nemocnice, mal najzávažnejší prípad koktania, s akým sa kedy v praxi stretol. Dospelý muž celý život neprestal koktať, až na jednu výnimku. Keď mal 12 rokov, viezol sa načierno električkou. A čo sa nestalo? Ups! Revízor! Ostal tak v šoku, že chcel aspoň vyvolať súcit u revízora a ukázať sa ako úbohý koktajúci chlapec, aby nedostal pokutu. A čo? Nedarilo sa mu to. Vtedy použil paradoxnú intenciu.

Náš tip: Čo je iracionálny strach a ako ho prekonať?

HYPERTENCIA

Druhým pólom hyperreflexie je hypertencia. Ide o prehnanú túžbu o naplnenie určitého želania. Želanie, ktoré si človek praje nasilu, znemožňuje jeho naplnenie. Typickým príkladom je strach z nespavosti, keď sa človek tak sústredí na to, že chce zaspať, až sa mu to nedarí. Podľa techniky paradoxnej intencie by sa mal snažiť ostať bdelý čo najviac a oslobodiť sa od danej myšlienky. Podobne je to aj pri poruche s*xuálnych neuróz. Čím viac sa muž snaží prejaviť svoju s*xuálnu potenciu, alebo žena dosiahnuť orgazmus, tým menej sú schopní v tom uspieť. Pôžitok by mal byť sprievodným javom, nie cieľom samotným. Cieľom by malo byť úprimné oddanie sa a odovzdanie partnerovi/partnerke.

Metóda paradoxnej intencie pozostáva z obrátenia pacientovho naladenia, pretože vymení strach za paradoxné želanie. Pri takomto zmýšľaní sa úzkosť dáva na ústup. Takáto schopnosť je vlastná len človeku. Ide o odpútanie sa od seba samého, ktoré je obsiahnuté v zmysle pre humor. Vystihujúci je výrok  Gordona W. Allporta, ktorý povedal“ ,,neurotik, ktorý sa naučí zasmiať sa nad sebou, je na ceste k zvládnutiu seba samého a možno aj k svojmu vyliečeniu.“

Totižto, ak človek neustále myslí na to, čo sa môže stať v strachu, dáva moc týmto myšlienkam ubližovať mu, to vyvoláva spätný tlak a syndróm sa posilňuje. Keď pacient prestane so svojimi utkvelými predstavami bojovať, ale naopak ich zosmiešni tak, že sa na ne začne dívať s iróniou (aplikovaním paradoxnej intencie), bludný kruh sa pretrhne, symptóm sa začne oslabovať a dostáva sa do pozadia.

Skúste vyskúšať paradoxnú intenciu dnes, zajtra, či najbližšie, keď sa stretnete so situáciou, z ktorej máte obavy. Dajte nám vedieť v komentári, ako ste ju prekonali.

Viac sa dočítate v knihe od Viktora Frankla.

Otázku, čo je zmyslom života, si istotne položil už nie jeden z nás. Často sa snažíme vykonštruovať si nejaký abstraktný zmysel života, ktorý nejak nedokážeme sledovať a mať pod kontrolou. Ak však chceme zistiť, ako to s ním je, je dobré opýtať sa na to niekoho, kto je schopný posudzovať naše ľudské podmienky s múdrosťou a súcitom. Viktora E. Frankla. 

Jeho kniha Hľadanie zmyslu života je múdrosťou samou o sebe. Kto nepozná Viktora Frankla, tak ide o jedného zo zakladateľov existenciálnej terapie a logoterapie, kľúčového smeru psychológie, ktorý sa zaoberá presne týmito otázkami. O koncentračných táboroch sme sa mohli dočítať a dopočuť naozaj veľa. O rôznych príbehoch, ktoré nám ukazujú v pravde ťažké obdobie pár rokov dozadu tiež. Nikto z nich, však nehovorí takým spôsobom ako Frankl, kladúc tak základy logoterapie, prihovárajúc sa ľuďom v každej životnej situácii a dobe. Predstavte si, že existenciálne vákuum (strata zmyslu života) zasahuje podľa jeho výskumu 60% amerických a 25% európskych študentov. Ako potom môžu nájsť zmysel života tí, ktorým život “nadelil zopár faciek”, starší osamelí ľudia, ľudia postihnutí neštastím, nevyliečiteľnou chorobou, ťažkým údelom, alebo aj bežní smrteľníci s bežnými problémami? Frankl je jedným z odborníkov, ktorému po hrôzach a koncentračných táboroch, ostal v rukách už len holý život, a preto mu nemôžeme odoprieť múdrosť a spôsob, akým hovorí o zmysle života. 

Zmysel života sa nedá vyformulovať. Fakt, že zmysel života je vytváraný našou konkrétnou a špecifickou odpoveďou na okolnosti v danej situácii, nás môže veľmi oslobodiť. Človek by nemal hľadať niečo abstraktné, čo by nazval svojím zmyslom života. Každý človek má vo svojom živote konkrétne povolanie alebo úlohu, ktorú by mal vykonať a ktorá si žiada naplnenie. Život kladie otázky a my odpovedáme. Životu môžme odpovedať len tak, že budeme žiť zodpovedne. Zodpovedne za svoj život.

Frankl tvrdí, že ak má život zmysel, musí mať zmysel aj utrpenie a smrť. Viem, často sa nám tomu nechce veriť. Dotojevskij povedal: ,,Bojím sa len jedného. Nebyť hodný svojho utrpenia.” Poviete si, blázon? To je však to, čo aj Frankl opisuje v svojej knihe, hovoriach o osobných skúsenostiach okom odborníka, ako nikto iný. Spôsob, akým niektorí ľudia niesli svoje utrpenie v táboroch, bolo odrazom ich vnútorného víťazstva – slobody ducha. Tú, človeku nemôžu nikdy vziať. Každý človek však musí sám prísť na to, aký zmysel má pre neho utrpenie, či ťažká situácia, a prijať zodpovednosť, ktorú si jeho odpoveď vyžaduje. Ak v tom bude úspešný, bude jeho osobnosť rásť ďalej. Počuli ste už o chlapíkovi menom Nick Vujicic, ktorý sa narodil bez všetkých štyroch končatín a nepriek tomuto chodí povzbudzovať mladých a iných ľudí plný optimizmu a nádeje? Ale taktiež o ďalších ľuďoch, o ktorých nemusí svet vedieť, ale ktorí napriek ťažkému údelu hovoria životu “ÁNO”? Krásnym príkladom na Slovensku je aj nezisková organizácia Plamienok, ktorá sa stará o nevyliečiteľne choré deti. Na svojej stránke na sociálnej sieti často uvádza svedectvá ľudí a rodín, ktoré sú predmetom ich záujmu. Pýtame sa, ako môžu nachádzať silu a nádej rodičia, príbuzní takýchto detí?

To, čo Frankl opisuje ako najzákladnejšiu potrebu, ktorú máme a ktorú zažíval on, ako väzeň koncentračného tábora je absolútna zmena v postoji k životu. Hovorí: ,,Potrebovali sme sa prestať pýtať na zmysel života a miesto toho sa pozrieť na seba ako na človeka, ktorému život dáva otázky – a to každý deň a každú hodinu. Za slzy sme sa nemuseli hanbiť, pretože boli svedkom toho, že človek má najväčšiu odvahu, odvahu trpieť.” Beznádejnosť zápasu nikdy neuberá na jeho dôstojnosti a zmysluplnosti. Podľa jeho slov, tí, medzi nimi aj on, ktorí žili v koncentračných táboroch, si pamätajú ľudí, ktorí utešovali ostatných a rozdali aj svoj posledný kúsok chleba. Bolo ich síce málo, no dávali dostatočný dôkaz o tom, že človeku možno vziať všetko okrem jednej veci – ľudskej slobody, možnosti zvoliť si postoj za akýchkoľvek okolnosti, nech sa deje čokoľvek, zvoliť si vlastnú cestu. Cestu zmyslu života. Ak to dokázali ľudia v takýchto beznádejných situáciách, o čo viac, či menej my? Totižto, ak človek náhle stratí nádej a odvahu, môže to mať aj smrteľný účinok.

V teoretickej rovine logoterapie, môžeme zmysel života objaviť troma spôsobmi:

1. vykonávaním nejakej práce, či skutkov,
2. zažívaním niečoho alebo vzťahom s iným človekom,
3. postojom, ktorý zaujmeme voči ťažkej situácii.

Ako povedal Nietzsche: ,,Ten, kto má dôvod na život, vydrží takmer všetko.” 

Ak si chcete prehĺbiť poznatky o tejto téme, odporúčame náš článok o tom, ako zmeniť svoj život k lepšiemu.

Rozhodli sme sa, že si spolu so snúbencom uvaríme večeru. Vlastne, bol to on, ktorý sa ponúkol, že ju pripraví. Ako tak varil, všimla som si, že omáčka, ktorú robil, bola nejaká riedka. Vyskočila som na neho, on vybuchol a priznal sa, že to preto, lebo do nej dal všetky vajíčka, ktoré som mu dala. Spustila sa menšia hádka. Poviete si hlúposť. No ale nie je to niekedy tak, že práve každodenné nevyriešené hlúposti sa nazbierajú a vytvárajú emocionálnu bariéru medzi ľuďmi? Dlhé mlčanie, ako keby sa nič nestalo? V momente, keď sme sa nepohodli, mi povedal: ,,Prepáč.“ Vôbec som nemala dojem, že by mu to bolo ľúto. A pritom možno aj bolo. Povedala som mu: „Nechaj si to svoje prepáč, vôbec nechápeš, prečo som sa nahnevala. Zas si vybuchol a začal si sa obraňovať. Vôbec si nepriznal, že si spravil chybu. Tvoje prepáč mi nestačí.“ Nestačilo, lebo nehovoril mojím jazykom odpustenia. Nezdalo sa mi to úprimné.

Mnohí si môžu myslieť, že ospravedlnenie je prejavom slabosti, a ani sa nezamýšľajú nad tým, ako vnútorne osobnostne zrejú, ak pracujú na tom, aby sa vedeli druhému ospravedlniť. Myslieť si, že hocijaký vzťah, či manželský, partnerský, kamarátsky, rodinný, môže existovať bez ospravedlnenia a odpustenia je veľké klamstvo. Neláskavé slová, premlčané ukrivdenia, odsunuté rozhovory potrebné na vyjasnenie si vecí, zatváranie si očí pred skutočnosťou – rôzne emocionálne bariéry – tie nezmiznú sami od seba.

Spôsob, akým sa učíme hovoriť „prepáč“, často preberieme od svojich rodičov, či toho, ako nás vedú k tomu, aby sme sa ospravedlnili: „Nemala si sotiť svojho brata. Choď mu povedať prepáč.“ A malá Evka príde a povie bratovi „prepáč“. A keď Evka vyrastie, a stane sa, že sa má ospravedlniť, povie „prepáč, nechcela som to urobiť“. A napríklad jej manžel potrebuje počuť viac, ako obyčajné „prepáč“. A necíti, žeby to bolo Evke ľúto. A nechápe prečo, a živí v sebe pocit neodpustenia, krivdy. „Tej Eve to nie je vôbec ľúto. Vôbec si ma neváži natoľko, aby dala veci do poriadku, ak urobí chybu.“

Ako existuje 5 jazykov lásky a mnohí ste o nich už počuli, existuje aj 5 jazykov odpustenia – 5 spôsobov, ako hovoriť k ľuďom a partnerovi tak, aby rozumeli, že nám to je naozaj ľúto.

1. „Prepáč, je mi to ľúto. Asi som ťa sklamal/a. Nedal som si pozor. Mrzí ma to.“ Tento jazyk odpustenia je emocionálny a podstatou je dať najavo, že ste niekoho urazili svojím správaním, či slovami. Človek, ktorý hovorí týmto jazykom potrebuje počuť odpoveď na otázku „Uvedomuješ si, že si mi tým ublížil?“ Môžeme ho nazvať aj jazyk vyjadrenia ľútosti.
2. „Urobil/a som chybu. Viem, že je to kvôli tomu, že….“ Osoba, ktorá sa ospravedlňuje prevezme zodpovednosť a vysvetlí, prečo jeho konanie nebolo správne. Druhá osoba potrebuje počuť, že si uvedomujete, že vaše správanie nebolo správne a priznáte si chybu a zdôvodníte ju.
3. „Čo by som pre teba mohol/mohla urobiť?“ Človeku, ktorý hovorí týmto jazykom ide o nápravu škody. Potrebuje počuť, vidieť, cítiť, že ho ešte milujete, aj keď ste mu ublížili. Po vašom správaní, či slovách sa tak vôbec necíti. Keby ste ho/ju milovali, isto by ste takto nekonali. Ako dať veci do poriadku? Skúste to jedným z jeho/jej primárnych jazykov lásky – bude to fyzický dotyk, dar, skutok služby, prejav pozornosti, či slová uistenia?
4. „Už sa to viac nebude opakovať. Zaslúžiš si oveľa viac. Musím s tým prestať. “ Ten, kto hovorí týmto jazykom odpustenia potrebuje vo vás vidieť úprimnú túžbu zmeniť svoje správanie. Mohli by ste danej osobe povedať, čo spravíte preto, aby sa táto situácia už viac neopakovala a stanoviť si kroky, ako na to.

A posledným 5. jazykom je úprimná prosba o odpustenie. Osoba, ktorá hovorí týmto jazykom odpustenia potrebuje, aby ste ju o odpustenie požiadali. Vtedy je ochotná vám odpustiť.

Ak dokážete požiadať o odpustenie, urobíte prvý krok na ceste v procese vyrovnania sa s bolesťou a obnovenia láskyplného vzťahu. Naučiť sa rozprávať tým správnym jazykom odpustenia je nesmierne dôležité. Nezabúdajte však, že odpustenie nás nepripraví o pamäť, ani neodstráni všetky následky pochybenia, a nie stále dokáže pod sekundou vybudovať vzájomnú dôveru, hlavne ak ide o vážne veci. Ak si chcete prečítať viac o procese odpustenia, tak tu.

Užitočnou príručkou, ako budovať vzťah je kniha „To keby sme vedeli …. pred svadbou!“ , taktiež od G. Chapmana. Dokáže vám ponúknuť podnety na zamyslenie do vzťahu a neuveriteľne vás posunie v sebapoznaní a vytváraní zrelého vzťahu.

Ak chcete objaviť svoj jazyk odpustenia položte si tieto otázky:

• Kedy ste sa naposledy ospravedlnili? Akým spôsobom ste to urobili či povedali?
• Kedy sa vám naposledy niekto ospravedlnil a ako? Mali ste dojem, že to bolo úprimné?
• Ako by teda vyzeralo vo vašich očiach úprimné ospravedlnenie?
• Potrebujete sa za niečo ospravedlniť? Tak prečo to neurobiť hneď?

Naše uzmierenie so snúbencom nedalo na seba dlho čakať, keďže sa veci snažíme riešiť hneď, ako to je možné, aby sme nenechali „zapadnúť slnko nad naším hnevom“. Každý sme sa navzájom ospravedlnili za podiel viny na celej situácii, a to spôsobom, akým to druhý potrebuje počuť. Tak, aby sme dali jeden druhému najavo, že je nám to úprimne ľúto. Aj Gary Chapman rozprával o svojom prekonávaní a boji s tým, aby sa začal ospravedlňovať. Vôbec mu to nebolo vlastné. Myslel si, že muži sa nemusia ospravedlňovať. Veď aj od jeho oca nepočul často, aby sa ospravedlňoval, či už svojej manželke alebo deťom. Nikdy sa ani nezamýšľal nad tým, že by mal niekedy mať dôvod, za čo sa ospravedlniť. Veď svoju manželku miloval. A predsa narazila kosa na kameň. Odkedy začal objavovať silu a jazyky odpustenia, zažíva nový rozmer vzťahu. Nebojte sa preto ani vy objaviť jazyk odpustenia, ktorým hovorí váš partner/ka, príbuzný/á, kamarát/ka hovorí!

A ešte raz malá pomôcka: 5 jazykov odpustenia v kocke!

1. Prepáč.
2. Beriem za to zodpovednosť.
3. Ako to dám do poriadku?
4. Chcem sa zmeniť.
5. Odpustíš mi?

Viete už teraz povedať, akými jazykmi odpustenia hovoria ľudia v príkladoch v článku?

A máme to tu! Praktické naplnenie návykov 1 a 2. Už ste získali predstavu o tom, aké silné sú vaše proaktívne svaly? ? ? Aj o tom, čo je viac-menej vaše osobné poslanie? Ak nie nevadí, ale je nevyhnutné sa k týmto návykom vrátiť a neustále vracať. Na konci článku sa dozviete a pochopíte prečo.

Už viete, že od detstva sme začali písať, či skôr niekto iný, začal písať náš životný scenár. Ak však viem, že sa mi nepáči, je to prvý krok smerom k zmene! Môžem ho zmeniť! Ako? Pravou hemisférou mozgu. A čo je v nej? No predsa, predstavivosť, svedomie, slobodná vôľa a uvedomenie si seba samého. Návyk 1 nám hovorí: ,,Vy ste tvorca“. Návyk 2 ,,Napíšte si scenár“ a návyk 3: „Hrajte a žite ho!“ Je totiž druhým fyzickým zrodom, ktorý dokážeme napĺňať len našou slobodnou vôľou a s očami uprenými na naše hodnoty a osobné poslanie. A to každý deň, od najmenších vecí po najväčšie. Albert E. N. Gray, autor knihy The Common Denominator of Success (Spoločný menovateľ úspechu) skúmal, čo je kľúčom úspešných ľudí. Zistil, že nie vždy sa úspešným ľuďom robí všetko s ľahkosťou. Ale dokážu sa premôcť, a aj svoju občasnú nechuť podriadiť svojmu vyššiemu cieľu, a tak konať na základe prvého zrodu (návyk 2). Keď vám niekto sľúbi, že pre vás urobí niečo, čo je pre vás veľmi, ale veľmi dôležité a nedodrží to, čo spravíte? Asi sa naštvete, čo? Tak skúste dať záväzok a sľúbiť v prvom rade sebe, že budete konať v súlade s tým, čo je pre vás dôležité. Nesklamte samých seba. Na konci púte by ste mohli byť na seba riadne naštvaní.

Pamätáte si na Viedeň s mapou Budapešti? Či na správnu džungľu? Totižto, často sa môžeme dostať do zajatia riadenia. Toto urobím o 9tej, toto o 11.30, potom iné, a tento urobí za mňa túto činnosť a podobne. Len logicky pomocou ľavej mozgovej hemisféry si usporiadame všetko, čo na nás doľahne počas dňa, týždňa, či mesiaca. Kríza, problém, rýchle riešenie. A čo keď sa ženiem po uliciach s mapou iného mesta? Vedenie je však o niečom inom. Tam vedie pravá strana mozgu a podnecuje nás, pýtať sa samých seba na základné otázky o zmysle života. Ak už som v správnom meste so správnou mapu, všetko záleží len od riadenia. Ale ak som sa najprv nenaviedol/a do správneho mesta, márne budem ísť po hlavnej, a sem tam odbočím do vedľajších ulíc, aby som našiel/a to, čo je mojím poslaním. Bude to márne.

Zväčša je to tak. Ak jedna vec nefunguje, snažíme sa update-ovať druhú tak, aby bola lepšia ako tá prvá. A tretia lepšia ako druhá. Tak to bolo aj v oblasti plánovania času a života, čo bolo sprevádzané radikálnym spoločenským a osobným pokrokom. Ku ktorej generácii plánovania času patríte vy? Píšete si poznámky, kontrolné zoznamy, to-do-listy? Snažíte sa dať všetkému, čo vás zaujme, svoj čas? Tak to ste ešte v plienkach plánovania času – pri 1. generácii. Máte svoj plánovací diár, kalendár, snažíte sa naplánovať si dopredu všetky udalosti a činnosti? Trochu lepšie ako prvá generácia, ale stále sme dosť za opicami – pri 2. generácii. Alebo máte už určené dlhodobé a krátkodobé ciele, plánujete si veci denne a snažíte sa byť zodpovední a dochvíľni? Síce je to pekne, ale nezdá sa vám to niekedy kontraproduktívne? Nemáte dojem, že veci máte tak naplánované, že niekedy nemáte priestor na rozvíjanie vzťahov, spontánne momenty a svoje potreby? Ešte sme stále pri 3. generácii. Akokoľvek vznešene môže znieť, že druhí ocenia, že ste zodpovední a plníte si svoje úlohy, môžete sa cítiť vyčerpaní a nenaplnení radosťou. Máme tu však 4. generáciu plánovania času! Tá tvrdí, že už len samotné pomenovanie – riadenie času- je nesprávne. Hlavnou úlohou nie je riadiť čas, ale seba samých. A rozširovať kruh vplyvu. Dôležitejšie, ako sa zameriavať na veci a čas, je sústrediť sa na udržiavanie a zlepšovanie vzťahov a na dosahovanie výsledkov.

Prvá generácia nemá s prioritami nič spoločné. Krátkodobý úspech, cesta najmenšieho odporu. Ináč povedané, plávame po prúde rieky. Pri druhej generácii ide o čosi väčšiu kontrolu s plánovaním, avšak bez priorít. Tretia je na tom lepšie, pretože si uvedomuje priority, avšak z pohľadu riadenia. Spomínate si na mesto a mapu? Ľudia tretej generácie nedávajú to, čo robia do kontextu so svojím poslaním, cieľmi, princípmi. Môže sa stať, že sú tak rozplánovaní, že majú chuť z toho utiecť. Pretože najprv sa správne nenaviedli a začali hneď riadiť.

Totižto, v zásade využívame čas jedným zo štyroch spôsobov. Pozrite si maticu plánovania času. Ako vidíte, je rozdelená podľa dvoch faktorov – naliehavosti a dôležitosti. Teraz sa zahráme hádanku. Opíšem vám situáciu niektorých ľudí a ako vyzerá ich život. Odborne povedané: Aké výsledky dosahujú. Skúste potom uhádnuť, do ktorých kvadrantov títo ľudia investujú čas. A kde ste sa našli vy?

Niektorých ľudí doslova „plieskajú“ problémy od rána do večera. Ak si nájdu čas uniknúť od práce, scrollujú sociálne siete, zažívajú veľa stresu, riadia krízovo v zmysle – ak horí, hasím –  a často končia s dobre známym burnout syndrómom (syndrómom vyhorenia). Správna odpoveď je: 90% venujú kvadrantu I a 10% času kompenzujú únikom do kvadrantu IV. Iní ľudia zas trávia mnoho času naliehavými záležitosťami, ktoré často vychádzajú z očakávaní druhých. Riadia krízovo, dokážu sa zamerať len na krátkodobé veci, myslia si, že ciele a plány sú zbytočné a často sa cítia ako obeť. A ani ich vzťahy za nich nestoja. Správna odpoveď? – Kvadrant III a s ním nedôležité veci, ktoré sa nám snažia vtesnať do života. A potom sú tu tí, ktorí vedú v podstate nezodpovedný život, aj v bežných veciach sú závislí od druhých, často prepúšťaní z práce a podobne? Áno, títo ľudia prevažne investujú do kvadrantu IV. Ostáva kvadrant II, kľúč k všetkým siedmym návykom. Efektívni ľudia zmenšujú kvadrant I tým, že väčšinu času investujú do kvadrantu II. Jednoducho povedané: Ak venujem čas svojmu vzťahu, nemusím ho na poslednú chvíľu zachraňovať. Ak chodím pravidelne cvičiť, nemusím sa báť, kým to so mnou bude najhoršie. Ak si veci pripravím, nemusím hasiť oheň. Takéto osoby venujú, a chcú si nachádzať čas na budovanie vzťahov, písanie osobného poslania, dlhodobé plánovanie, cvičenie, prípravu a podobne. Sústreďujú sa na príležitosti, nie riešenie problémov. Tieto veci nie sú naliehavé, a pre to na ne častokrát môžeme zabúdať. Sú však nesmierne dôležité!  

Je však tak ľahké skĺznuť do iných kvadrantov! Okuliare naliehavosti musíme zložiť a nasadiť si okuliare dôležitosti. ? ? . Činnosti z kvadrantu I, nemôžeme ignorovať, ale keď budeme investovať do kvadrantu II – prevencie a prípravy, budú sa sami postupne zmenšovať. Ale aké ťažké je niekedy povedať „nie“ činnostiam v kvadrantoch III a IV, že? Ak by sa vám to nedarilo, spýtajte sa samých seba tieto otázky. Bol/a som schopný/á určiť si svoje priority? Mám v sebe túžbu si tieto priority usporiadať? Mám dostatok disciplíny konať tak, ako som sám sebe sľúbil/a? Ak nie, šup ho naspäť k návyku 2. Ak máme dostatočne osvojený návyk 2 nebude nám robiť taký veľký problém povedať nedôležitým veciam NIE s úsmevom na tvári :). Dokonca v nás bude horieť spaľujúce ÁNO pre niečo oveľa významnejšie!

Prečo by sa nám malo dariť, a mali by sme byť šťastní a spokojní, ak sa zameriame na kvadrant II? Kvadrant II sa riadi veľmi dôležitými kritériami. Ide ruke v ruke s naším poslaním, tým, čo v hĺbke našej duše chceme pre náš život – riadi sa súdržnosťou. Aj vy ste boli, či ste názoru, že úspech v jednej oblasti vykompenzuje neúspech v iných oblastiach života? Lepšia je rovnováha. A nezabúdajte, že podstatou, nie je priradiť priority tomu, čo je v našom pláne, ale naplánovať, čo je pre nás prioritné! A to v kontexte týždňa, denných a týždenných priorít. Kvadrant II nezabúda ani na ľudský rozmer. Časový plán si niekedy vyžaduje, aby sme ho podriadili ľuďom, a to je aj jeho úlohou. Vytvárať možnosti, realizovať stretnutia, ktoré sú dôležitejšie, ako nejaký práve nedodržaný plán. Ak by ste boli sklamaní, pýtajte sa samých seba: Je toto sklamanie odrazom mojich hodnôt, alebo skôr odraz toho, čo odo mňa  očakávajú druhí? Ľudia sú dôležitejší ako veci, a to tento nástroj riadenia času štvrtej generácie rešpektuje. Človek zameraný na princípy sa zaoberá efektívnosťou stretnutí s ľuďmi. Pri veciach môžeme rozmýšľať aj o tom, ako ich zvládnuť účinnejšie z hľadiska investovaného času. Avšak primárne sa zameriavame na medziľudské vzťahy, až druhotne na čas. Diár je náš pomocník, nie pán. Noste ho však stále so sebou a nezabudnite si vyhradiť aj priestor na poznámky. Čo keď práve počas cesty autobusom vám skrsne myšlienka ako doplniť svoje osobné poslanie? Majte dôležité informácie stále po ruke.

Diárov je mnoho, mali by však zohľadniť kľúčové aktivity. Ponúkame vám návrh na diár, cieľom však je pochopiť princíp, nie konkrétny postup. Ten sa môže líšiť.

1. Životné úlohy a role – spíšte si zoznam rolí, ktoré zastávate a úlohy s tým spojené (rodič, partner, profesia, člen spolku, …)
2. Ciele – určte si zámer, či prioritu týždňa, prípadne dňa. Ideálne je, ak by súviseli s kvadrantom II a s dlhodobými cieľmi.
3. Plánovanie – určite si naň čas, a stále sa zamerajte na kontext celého týždňa. Ak si chcete zlepšiť kondičku, vyčleňte si hodinku 3-4x do týždňa. Ak chcete zlepšiť vzťahy v rodine, vyhraďte si na to čas. Buďte k dispozícii a skúste si nájsť na ňu čas, aj keď práve tlačí niečo z kvadrantu III, či ak máte chuť uniknúť do kvadrantu IV. Ako nachádzať priestor pre plánovanie činností z kvadrantu II nám pomôže návyk 7 s názvom Ostrite pílu.
4. Denné úpravy – ak si plánujete v kontexte týždňa, mali by ste mať čas, aj na neočakávané udalosti, prípadný presun schôdzok, upevňovanie vzťahov a podobne. Denné úpravy už nie sú cieľom, ale zmysluplnou reakciou na možné udalosti.

Viete si predstaviť ten posun a vplyv na váš život, ak sa začnete sústreďovať na kvadrant II? Čím viac budú vaše týždenné plány prepojené s vaším osobným poslaním, tým budete efektívnejší a spokojnejší.

Ako začať?

• Skúste si vybrať oblasť, ktorú zanedbávate. Aká činnosť, ktorú práve nerobíte by výrazne ovplyvnila váš život?
• Spravte si test a sledujte, kam venujete svoj čas. Ktorý kvadrant živíte? Následky sme si už opísali v príkladoch.
• Učte sa delegovať. Neriaďte ľudí, ale veďte. (Návyk 4). Nerobte z nich poslíčkov, ale správcov. Zamerajte sa na výsledky, nie na postup. Dôverujte ľuďom. Dôvera je najvyššia forma ľudskej motivácie. Chce však trpezlivosť, avšak z dlhodobého hľadiska sa oplatí určite viac a učí spoluzodpovednosti.
• Naplánujte si najbližší týždeň a na konci ho zhodnoťte. Ako vystihoval vaše najhlbšie hodnoty?
• Dajte si záväzok plánovať po týždňoch a pravidelne.
• Nezabudnite na pomocníka. Diár, ktorý umožňuje plánovať podľa 4.generácie riadenia času. Nechceme byť predsa sto rokov za opicami. ? ? ?

Aj vám sa často stáva, že nestíhate, ste zaneprázdnení, máte kopu aktivít, povinností, ktoré je treba spraviť? Spoznávate sa v tomto opise? Často sa nám môže stať, že sa ocitneme v takejto pasci aktivít. Byť zaneprázdnený však neznamená nutne byť efektívny. Ľudia sa často dostanú do takéhoto kolobehu života a osídiel činností, avšak keď sú starší zisťujú, že víťazstvá, ktoré dosiahli vlastne pre nich nič neznamenajú, a zistia, že často ich získali aj na úkor iných vecí, ktoré sú pre nich omnoho cennejšie. Peniaze na úkor času s deťmi, ktoré už vyrástli. Kariéra na úkor vzťahov v rodine a s priateľmi. Pravidlá na úkor pohody a porozumenia. Nemusí to byť práve váš životný vzorec, ale je práve na vás, aký vzorec si sami vytvoríte. Prečo čakať na starobu, aby sme si uvedomili, že sme spravili blbosť? Začnime teraz. A to s myšlienkou na koniec!

To ako sa správame, a ako sa budeme správať zajtra, či o rok, môžeme posudzovať v kontexte celku a podľa toho, čo je pre nás v živote najdôležitejšie. Ide o to, že ak náš životný rebrík, po ktorom „lezieme“, nie je opretý o správnu stenu, môžeme byť veľmi výkonní, naozaj veľmi, aj v očiach druhých ľudí, či dokonca svojich vlastných, ale neznamená to, že sme skutočne efektívni. Tak poďme po stopách vašich hodnôt! Skúste si pre túto predstavu vyhradiť čas, ale pokojne sa vráťte ku nej aj neskôr, ak budete mať viac času a pokoja Akokoľvek čudné sa vám môže zdať toto cvičenie, verte, že pomocou neho dorazíte do cieľa.

Predstavte si, že ste na pohrebe milovanej osoby. Na pohrebe sa stretnú rôzne skupiny ľudí. Veľa z nich plače, je smutných, kvôli odchodu tejto osoby, ale zároveň radostných, že mohlo túto osobu poznať. Stretne sa tam rodina, priatelia, kolegovia z práce, i ľudia zo skupiny, v ktorej pôsobil ako dobrovoľník na podporu mladých v ťažkostiach. Podídete bližšie k rakve a zrazu zistíte, že ste to vy. Čo by ste chceli, aby jednotlivé skupiny povedali v príhovore o vás? Nechajte si pokojne na to čas, napíšte si to. Ak to máte, prečítajte si to znovu. Ich slová budú vašou vlastnou definíciou úspechu. Odzrkadľuje a smeruje váš terajší život k tomu, aby to ľudia raz o vás mali dôvod povedať?

Aj návyk číslo 2 je založený na princípe a vzniká dvakrát. Prvý zrod vzniká nezávisle od toho, či si to uvedomujete, alebo nie (Návyk 2). My sme druhým zrodom (Návyk 3). Na základe jedinečnej schopnosti sebauvedomia dokážeme skúmať prvý zrod a napísať si vlastný scenár. Ak preberieme zodpovednosť za tento zrod v našej mysli, môžeme začať rozširovať náš kruh vplyvu. Ak ho necháme, tak môžeme žiť ďalej bez svojej účasti, čím umožňujeme druhým ľuďom a okolnostiam mimo nášho kruhu vplyvu, aby vo výraznej miere formovali náš život. A tak sa ľahko môže stať, že padneme do toho, že žijeme reaktívne podľa scenárov, ktoré sme si nenapísali my sami, ale naša rodina, kolegovia, okolie, a pod. Návyk 1 hovorí ,,Ty si tvorca“ a a Návyk 2 je prvým zrodom. Pre niektorých môže byť ťažké začať pracovať na vlastnom scenári, a často sa nám to môže nedariť kvôli tomu, že naše správanie vychádza z našej závislosti od druhých ľudí, z našej túžby po uznaní, láske, majetku, užitočnosti, po pocite, že na nás niekomu záleží. Ak odhalíte svoje hodnoty a pomenujete ich, môžete každý deň svojho života nastaviť tak, aby ste zmysluplne naplňovali predstavu, ktorú máte o svojom živote. Ak si myslíte, že to je príliš náročné a nechcete na tom pracovať, tak si počkajte na starobu. Vtedy si to príde ako „facka“, a času bude oveľa menej na to, aby ste s tým niečo spravili.

Viete si odpovedať na otázku, čo je vedenie a čo riadenie? Ak na vás šéf alebo okolie tlačí, aby ste robili stále viac a viac, je to riadenie alebo vedenie? Fráza „Buď ticho, veď napredujeme!“ vám napovie veľa o tom, čo sa niekedy deje, ak je dôležité tempo, a nie smer. Riadenie nemôže fungovať bez toho, aby najprv prebehlo vedenie. Návyk 2 je založený na princípoch osobného vedenia. Návyk 3 bude hovoriť o riadení. Čiže, ako ste určite postrehli, riadenie je o efektivite stúpania po rebríku úspechu, vedenie však určuje, či je rebrík opretý o správnu stenu. Efektivita nie je len o tom, či prežijeme, a aké množstvo úsilia vynaložíme, ale či ho vynakladáme aj v správnej džungli. Prečo je to tak ťažké niekedy? Pretože sme v zajatí paradigmy riadenia. Bežíme za cieľmi predtým, ako sme si určili hodnoty. Trváme neoblomne na pravidlách vo vzťahoch a v rodinách, bez toho, aby sme si určili, či nám skôr záleží na porozumení, alebo na tom, byť na vlastnom ostrovčeku pravidiel sám. Je veľmi jednoduché padnúť do pasce nepodstatných vecí.

Prepisovanie scenára je záležitosťou osobného vedenia. Naša predstavivosť a svedomie nám pomôžu aj na základe vyššie uvedeného cvičenia porozumieť našim najhlbším hodnotám. Keď začnem každý deň jasnou predstavou o nich, keď ich budem mať na zreteli počas rozhodovania sa pri ťažkých úlohách, dokážem na životné udalosti reagovať nezávisle od emócií. Takto si môžeme vytvoriť svoje osobné poslanie, či krédo, ktoré by malo byť východiskom pre náš život a usmerniť nás v každodenných rozhodnutiach, aj pod vplyvom emócií. Kľúčom k zmene je pevné presvedčenie o tom, kto sme, čo chceme a aké sú naše hodnoty.

V našom smerovaní nás hlboko ovplyvňujú okuliare, cez ktoré vnímame svet. Naše centrum života. Centrum našej istoty, životného smerovania, múdrosti (náš pohľad na život) a sily (schopnosti vykonať naše rozhodnutia a zbaviť sa zlých zakorenených návykov). U ľudí, ktorých centrum je založené na ľuďoch a veciach, ktoré neustále podliehajú zmenám, bude istota veľmi labilná. Ak je naším centrom rodina, peniaze, práca, hovorí to o našej silnej emočnej závislosti. Ak sú naším centrom pôžitky, bude nás hnať túžba po stále vyššom stupni zábavy, a nikdy nebudeme mať dosť. Existuje viacero alternatívnych centier, ktoré nám neprinesú trvalé uspokojenie, aj napriek tomu, že môžu mať značne akýkoľvek nezištný zámer. Správnym kľúčom sú princípy. Tie neumierajú. Nepodliehajú zmenám a ako jediné nám prinášajú posilnenie všetkých 4 chrániacich faktorov – istoty, smerovanie, múdrosti a sily. V Coveyho knihe môžete ľahko nájsť popis väčšiny alternatívnych centier, ktoré vám pomôžu rozoznať to vaše a zahrať na citlivú strunu.

Nenechajme sa však zmiasť hľadaním abstraktného zmyslu v našom kruhu záujmu. Vlastné ciele sú obrazom najhlbších hodnôt nášho poslania. Ak by sme nekonali, znamenalo by to prenechať svoje vlastné poslanie a zmysel okolnostiam, alebo niekomu inému. Zmysel života je totiž v našom vnútri. Vždy ak máme ťažkosti, vráťme sa s myšlienkou na koniec.

Predstavte si, že váš život je veľkomesto. Napríklad taká Viedeň. Do vienka vám pri vstupe do života – mesta, nadelili mapu. Vy sa prechádzate, žijete svoj život v tomto veľkomeste. Vtom si uvedomíte, že by bolo fajn pozrieť sa na tú mapu, ktorú vám dali, aby ste sa vedeli v svojom meste orientovať a nasmerovať. Otvoríte ju a snažíte sa pomaly a neisto pohybovať prostredníctvom nej. Cítite, že to nie je „ono“. A vtom si všimnete, že v rukách máte omylom mapu Budapešti. Čo teraz?

Už mnohí z vás určite počuli o knihe 7 návykov skutočne efektívnych ľudí. Názov môže znieť akokoľvek motivačne a jednoducho ako recept na šálkový koláč, avšak Stephen R. Covey v nej poukazuje na princípy ľudského fungovania a na prirodzené zákony, ktorými sa dostáva do hĺbky našej osobnosti. Totižto, mnoho motivačných kníh sa môže zdať veľmi umelých, pretože nám podsúva nesprávne mapy. Presne tak. Ste vo Viedni a riadite sa mapou Budapešti. S. R. Covey hovorí o 2 základných typoch máp, ktoré každý máme. Mapy reality (mapy toho, aké veci skutočne sú) a mapy hodnôt (aké by veci mali byť). Podľa týchto vecí vnímame skutočnosti každý svojím spôsobom. Či už ich vnímame presne, to si vôbec neuvedomujeme. Z týchto našich máp potom vychádza aj naše konanie a postoje. Ak môžete, pozrite sa na túto optickú ilúziu. Niekto môže vidieť mladú, niekto starú ženu. A takto je to aj s našimi postojmi. Závisia od uhla pohľadu. Totižto svet nikto nevidíme taký, ako naozaj je, ale vidíme ho taký, ako naň hľadíme.

Takýto prístup „zvnútra von“ je procesom a dokonca môžeme tvrdiť neustálym procesom obnovy, založeným na prirodzených princípoch, ktoré riadia rast a vývoj človeka. Aj keď už S. R. Covey uverejnil knihu o 8.návyku, my vám postupne predstavíme jeho 7 návykov. Návyk je osvojený princíp a model správania. Ide o zmenu zmýšľania. Nie sú to lacné návyky. Naopak sú komplexným súborom, ktorý vám privedie k osobnému rastu a efektivite aj pri rozvíjaní vzťahov. Ako povedal Thomas Paine: ,,To, čo získame príliš ľahko, si veľmi neceníme. Vzácnosť určuje hodnotu všetkého“. Preto potrebujeme postupne objavovať aj tieto návyky a takto aj svoju osobnosť.

Prvými troma návykmi, ktoré Covey predstavuje dosiahnete svoje osobné súkromné víťazstvo, ďalšie tri predstavujú verejné víťazstvo a 7. návyk poukazuje na súlad týchto šiestich návykov. V tomto článku sa sústredíme na 1. návyk s názvom Buďte proaktívni. Ak chcete byť vo svojom živote šťastnejší, sústreďte sa na tento návyk. Každý máme svaly proaktivity. Niektorí väčšie, iní menšie. Dobrou správou je, že môžeme zapracovať, aby boli väčšie

Byť proaktívny neznamená skákať z jednej činnosti do druhej a nezastaviť sa. Byť proaktívny znamená to, že si uvedomujeme vlastnú zodpovednosť za to, že veci za dejú. Naše proaktívne svaly potrebujú, aby sme my zodpovedne konali a určovali, čo sa s naším životom stane. Potrebujeme ich, aby sme boli v živote istejší. Závisíme od nich. To, ako sa rozhodneme, určuje kam náš život povedie. Znovu si predstavte, že ste vo Viedni – vo svojom živote. Veziete sa na parádnom koči poháňanom koňmi. Sú však tak divé, že vás uháňajú po celom meste, z jednej strany na druhú. Uzdy sa vám vyšmykli z rúk, a vy neviete vaše kone usmerniť. Akonáhle ich chytíte do ruky, udávate smer. Udávate, kam chcete, aby ste smerovali. Tak to je aj s proaktivitou. Ak budete iba čakať, na to, čo sa stane, potom budú udalosti určovať váš život. Tejto voľbe bude zodpovedať miera vášho osobného rastu a to, aké príležitosti sa vám budú ponúkať – držíte uzdy, udávate smer, ak ich pustíte, kone budú hnať kade sa im zachce.

Vzácne knihy a poznatky nám zanechal aj Viktor E. Frankl, zakladateľ logoterapie (nemajú nič s logami :D) – psychológie zmyslu života. Sám si prešiel situáciami na hranici života a smrti. Jednou z jeho najznámejších téz je tá o slobode voľby. Znamená to, že sami si môžeme vybrať medzi podnetom (to, čo spôsobí našu situáciu) a odozvou (našou reakciou na situáciu). Ako ľudia máme zodpovednosť t. j. schopnosť zvoliť si vlastnú odozvu na situáciu, a našej základnej identite a charakteru to nemusí ublížiť. Najťažšie situácie sú skúškou ohňom, ktorá formuje náš charakter, rozvíja naše vnútorné sily a prináša slobodu pre zvládnutie budúcich ťažkých situácií a inšpiruje druhých, aby sa vydali rovnakou cestou. Poviete si, aké naivné? Verte mi, ľahké to nemal ani on. Základy logoterapie vznikli totiž v koncentračnom tábore.

Ak si mýlime pozitívne myslenie s proaktivitou, musíme si ujasniť, prečo to nie je jedno a to isté. Proaktivitou si nezatvárame oči pred realitou súčasných okolností a možnou budúcnosťou. Pozitívnym myslením áno. Proaktivita znamená vnímať skutočnosť, že v je v našich silách vybrať si pozitívnu odozvu na tieto okolnosti. Znamená to načúvať vlastnému jazyku. Počujete niekedy ľudí hovoriť frázy typu: ,,Som proste taký.“ ,,Musím to urobiť.“ ,,Nič s tým nemôžem urobiť.“ ,,Kiež by.“ a podobne? Vážny problém reaktívneho jazyka je, že sa stáva samo napĺňajúcim sa proroctvom. Proaktívni ľudia hovoria: ,,Dám prednosť.“ ,,Budem.“ ,,Môžeme zvoliť iný prístup. Aké máme možnosti?“

Podobne to je aj s láskou. Kto verí, že je to len pocit? Hlavný znak toho, že zmýšľate reaktívne. Covey ponúka krásny príbeh zo svojho života. V rámci svojej prednášky za ním prišiel jeden muž a povedal mu: ,,Stephen, to je pekné, čo hovoríte. Ale každý situácia je iná. Viete mám manželku a tri deti. Už to nie je to čo bývalo. Myslím, že ju už nemilujem, a asi ani ona ma nemiluje.“ Covey mu odpovedal: ,,Chcete povedať, že sa vytratil ten pocit?“ ,,Áno. Čo by ste mi poradil?“ ,,Milujte ju.“ „Ale veď som vám povedal, že ten pocit sa vytratil.“ Takto si to odbíjali ešte zopárkrát, až Covey povedal: ,,Vieš, priateľu, milovať niekoho je činnosť, sloveso. Láska nie je „ten pocit“. Láska je plodom toho, že milujeme. Tak ju milujte. Obetujte sa. Skúste sa vžiť do jej pocitov. Stojte pri nej. Pomáhajte jej. Vážte si ju. Chcete to urobiť?“ Totižto áno. Láska je sloveso. Iba reaktívni ľudia z nej spravili pocit. Pretože ich riadia pocity. Hollywoodske filmy nám tiež ponúkajú scenáre plné pocitov. Avšak nie skutočnosti a lásky. Láska sú činy, prinášanie obety, dávanie seba. Ak chcete spoznať lásku, sledujte tých, ktorí sa obetujú pre druhých. Rodičov, ktorí sa obetujú pre svoje deti. Partnerov, manželov. Láska vzniká láskyplnými činmi. Láska je hodnotou a proaktívni ľudia podriaďujú svoje pocity hodnotám, nie naopak.

Teraz si predstavte dva kruhy, jeden je v druhom (taký mini terč). Vnútorný kruh predstavuje kruh vplyvu (patria tu veci, ktoré viete ovplyvniť). Je veľký natoľko, nakoľko sú veľké vaše proaktívne svaly. Vonkajší kruh je kruh záujmu (patria tu veci, ktoré reálne nevieme ovplyvniť – pracovné problémy, zdravie, atómová vojna, deti,..). Proaktívni ľudia sa sústreďujú viac na kruh vplyvu, reaktívni na kruh záujmu. Preto sú plní obvinení, výčitiek a podobne. Čím väčšiu pozornosť tomuto kruhu venujú, tým väčšiu moc im dávajú. Nezraňujú nás totiž druhí, a ani naše vlastné chyby. Skôr nás zraňuje naša vlastná odozva na situáciu. Ak zistíme, ktorému kruhu venujeme väčšiu pozornosť, čas a energiu, napovie nám to veľa o našom stupni proaktivity. Totižto kedykoľvek si myslíme, že problém je „mimo nás“, už samotná táto myšlienka je problémom. Takto mu dávame moc, aby nás ovládal. Myslíme si, že to, čo je mimo nás sa musí zmeniť skôr, než sa budeme môcť zmeniť my. Ak chceme, aby nastala zmena, potrebujeme zmeniť náš prístup ,,zvonka dovnútra“ na „zvnútra von“.

Všetky problémy a situácie, s ktorými sa stretneme v živote dokážeme rozdeliť do 3 kategórií: priamej kontroly (problémy, ktoré súvisia s naším správaním), nepriamej kontroly (súvisiace so správaním druhých ľudí) a žiadnej kontroly (naša minulosť alebo súčasná situácia). Problémy priamej kontroly vyriešime tak, že budeme pracovať na návykoch 1, 2 a 3. Ide o tzv. súkromné víťazstvá. Problémy nepriamej kontroly riešime tak, že zapracujeme na návykoch 4, 5 a 6. Ide o tzv. verejné víťazstvá. Ak nad problémami nemáme žiadnu kontrolu, skúsme prevziať zodpovednosť za náš vlastný úsmev a pokorne akceptovať tieto problémy. Nedajme im moc, aby nás ovládali. Spomeňte si na Frankla. Je v našej moci ovplyvniť našu odozvu (reakciu) na situácie (ak zmeníme čas vzorca, zmeníme aj jeho výsledok ;-))

Ako začať s proaktivitou a rozvíjaním prvého návyku? Postupujte týmito krokmi:

1. Po celý deň načúvajte vlastnému jazyku a jazyku ľudí vo vašom okolí. Ako často používate frázy typu ,,keby len“, „nemôžem“, „musím“,…?
2. Rozpoznajte situáciu, kedy ste na základe predchádzajúcej skúsenosti konali reaktívne. Posúďte ju z hľadiska svojho kruhu vplyvu, ako reagovať proaktívne. Dajte si záväzok, že budete uplatňovať svoju slobodu voľby (podnet –odozva).
3. Vyberte si problém, ktorý vás trápi. K akému typu kontroly patrí? Zvážte krok v kruhu vplyvu a urobte tento krok.
4. Spravte si tento 30dňový test proaktivity. Sledujte, čo sa zmení vo vašom kruhu vplyvu. Veľa odhodlania a vytrvalosti!

Vyskúšajte tento proaktívny prístup aj vo svojom manželstve, rodine, zamestnaní. Prestaňte sa zaoberať slabosťami druhých. Neobhajujte ani svoje slabosti. Nebojte sa priznať si chybu, skúste ju napraviť a poučte sa z nej – okamžite. Neobviňujte druhých. Zaoberajte sa skôr vecami, ktoré dokážete ovplyvniť. Pracujte na sebe a na tom, kým môžete byť. Získate tým silný charakter, ktorý vás bude posúvať vyváženou cestou k vyššej efektívnosti vášho života a tým aj väčšiemu šťastiu a spokojnosti. Ak nespoznáme a neodhalíme ako my vnímame seba samého a druhých, nikdy nebudeme vedieť pochopiť to, ako druhí vnímajú seba a svoj život.

Poznáte to určite. Váš partner/ka je znova taký/á tvrdohlavý/á. Za každú cenu musí mať pravdu. Aspoň raz za čas by si mohol/la priznať chybu. Niekedy má pravdu, ale tentoraz vážne nie. Hádky a neporozumenie, ktoré z toho následne vzniká vás úplne vyčerpáva, oslabuje váš vzťah, namiesto toho, aby ste spolu pracovali na jeho budovaní. Podobne to je niekedy aj s vašimi rodičmi, kamarátmi, či známymi. Je vám z toho niekedy naozaj úplne „nanič“ a osoby, ktoré sú vám blízke, sa v danom momente stávajú vzdialenejšími. Niekedy ste naopak vy ten/tá, ktorý/á si nechce uznať chybu. Viete si spomenúť, kedy a akú ste naposledy spravili chybu? Ak si neviete rýchlo odpovedať, s ešte väčšou naliehavosťou by ste mali čítať ďalej.

Aj keď sa tomu chcete akokoľvek vyhnúť, je to nemožné. V určitých momentoch, situáciách budete vy ten/tá, ktorý/á sa zmýli. A to je v poriadku. Nie sme totiž (našťastie) dokonalí. Niekedy sú naše chyby pre nás „ťažšie stráviteľné“ a preto namiesto toho, aby sme im čelili, ešte viac „pritvrdíme“ a trváme si na svojom. Prečo je tomu vlastne tak?

Psychológovia tento jav nazývajú kognitívna disonancia alebo kognitívny nesúlad, či nezhoda. Táto vzniká v momente, keď na nás dolieha stres pri strete dvoch protichodných myšlienok, presvedčení, názorov, či postojov. Jednoduchšie vysvetlené: Dajme tomu, že si o sebe myslíte, že ste milá a čestná osoba, ktorá chce každému dobre. V situácii, keď vám váš/vaša partner/ka, či kamarát/ka povie, že namiesto toho, aby ste jej/jemu pomohli vtedy, keď to naozaj potreboval/a, ste ostali doma alebo ste uprednostnili inú aktivitu, jej/jemu určite odvrknete, že tomu tak nie je a spustí sa lavína tisíc a jedna výhovoriek. Predpokladajme, že išlo naozaj o situáciu, keď ste doma ostať nemuseli a nemuseli ste uprednostniť ani inú aktivitu. Proste sa vám nechcelo. Na to, aby ste sa vyrovnali s týmto „obvinením“ popriete svoju chybu a budete trvať na tom, že ste si potrebovali ten deň oddýchnuť po ťažkej práci, že ste mali iné dôležitejšie veci, že ste nikomu tým neublížili, že to nie je vaša chyba, že naozaj iné povinnosti tlačili a podobne. Druhým príkladom môže byť menšia nehoda na aute. Stojíte na križovatke, kde sa veľmi ťažko vychádza, a namiesto toho, aby ste počkali trošku dlhšie, „šmyknete“ to na hlavnú. Druhý vodič vám však nedá prednosť a jemne narazí do zadného blatníka. Vašou reakciou na nehodu bude pravdepodobne výhovorka, že aj keď ste mali dať prednosť, križovatka je naozaj nepríjemná a nedá sa na nej čakať „donekonečna“ a vlastne aj druhý vodič vás mohol vidieť. V podstate, chybou vo vašej mysli bude druhý vodič, blbá križovatka, či nedostatok času. Určite nie vy.

Kognitívna disonancia je to, čo prežívame, keď je naša predstava o nás samých (self-koncept) – „Som múdry/a, milá/á, čestný/á, rešpektujúci/a, milujúci/a, altruistický/á, …“ –  narušená, či ohrozená niečím, čo sme urobili a nebolo to veľmi múdre, ani milé, či vykonané z lásky, keď sme urobili niečo, čo zranilo druhú osobu, niečo čo nám vyvracia našu predstavu o tom, že sme takí, akí sme verili, že sme. To tvrdí spoluautor knihy „Chyby, ktoré niekto spravil (Ale nie ja)“, Carol Tavris (v angličtine „Mistakes Were Made (But Not by Me)“).

Kognitívna disonancia ohrozuje naše vnímanie nás samých a my máme silné nutkanie sa ho zbaviť. Často si vyberáme cestu ospravedlňovania našich chýb.

Ak načrieme do sociálnej psychológie, stretneme sa s menom Leon Festinger. Tento americký sociálny psychológ, známy teóriou kognitívnej disonancie a teóriou sociálneho porovnávania zorganizoval určitý experiment. V rámci neho nechal študentov vykonať extrémne náročné a namáhavé úlohy. Iným študentom však napriek rozporu s tým, čo prežívali, povedal, že úlohy, ktoré dostali, mali opísať svojim rovesníkom ako veľmi zaujímavé, čím chcel porovnať ich reakcie, vyvolané protichodnými postojmi v nich samých. Niektorým bola sľúbená odmena 1$, iným 20$ (v danej dobe nemalá čiastka). Zistil, že tí študenti, ktorým bolo za lož sľúbených 20$ mali nižšiu mieru kognitívnej disonancie. Čo z toho vyplýva? V našich vzťahoch sme motivovaní našimi hodnotami (odmenami). Ak náš/a partner/ka, kamarát/ka, blízky človek pre nás predstavuje vysokú hodnotu, má veľkú cenu v našich očiach, vieme sa lepšie vyrovnávať s kognitívnou disonanciou v nás a vieme s ňou pracovať.

Keď si vieme uznať svoje chyby, musíme akceptovať túto disonanciu, aj keď je nepríjemná. Na druhej strane však štúdia European Journal of Social Psychology ukázala, že u ľudí, ktorí sa odmietali ospravedlniť a uznať si chybu, viedol tento akt k väčšiemu sebavedomiu a zvýšenému pocitu moci a kontroly. Ak chcete stáť na svojom poli sám/a bez osôb, ktoré milujete, toto je jasná cesta, ako sa tam dostať. Ľudia, ktorí si často odmietajú priznať chybu, by potrebovali popracovať na vyššej miere empatie a na svojom obrannom správaní.

Tyler Okimoto, spoluautor štúdie, tvrdí, že určitým spôsobom, ospravedlnenie dáva moc tomu, komu sa ospravedlňujeme. Napríklad, ak sa niekto ospravedlní manželovi/manželke za svoje chybné správanie dáva jej možnosť a moc nad tým rozhodnúť sa, či toto ospravedlnenie príjme a odpustí, alebo prežívanie hanby zvýši urazením sa. Ak si chybu neuznáme, objaví sa v nás totiž krátkodobý nárast prežívania osobnej moci a kontroly, avšak z dlhodobého hľadiska klesneme v očiach tých, na ktorých nám záleží. A čo to urobí s našimi vzťahmi?

Akýkoľvek hlboký vzťah je totiž zväzkom dôvery. A tá utrpí pri opakovanom odmietaní uznať si chybu najviac. Konflikt sa môže ešte viac prehĺbiť a priepasť vo vzťahu rozšíriť až do rozmerov, že ju ťažko preskočíme „len tak“. Ak opakovane odmietame uznať si svoje chyby, sme podľa psychológov menej otvorení voči konštruktívnej kritike. Je pravda, že často máme tendenciu robiť veci „po starom“, aj keď sú nám na dosah nové cesty, ktoré sú lepšie a múdrejšie. Máme tendenciu pridržiavať sa aj našich prekonaných názorov, len preto, že sme im my verili. A ľudia v našom okolí sa môžu z nás aj zblázniť

Iná štúdia, Standfordských výskumníkov Carola Dwecka a Kariny Schumann ukázala, že svoje chyby si uznáme radšej vtedy ak vieme, že máme moc zmeniť svoje správanie. Ľahšie sa to číta, ako koná, čiže poďme na to. Ako sa naučíme objavovať svoje chyby a vedieť si ich priznať?

Prvým krokom je rozpoznanie kognitívnej disonancie v našom živote. Vaša myseľ sa bude snažiť zachovať váš zmysel pre identitu, a to vám pomôže rozoznať, že momentálne s kognitívnou disonanciou zápasíte. Zvyčajne sa prejavuje ako zmätok, stres, rozpaky alebo vina. Ak sa objavia, neznamená to automaticky, že ste chybu urobili vy, ale môžu slúžiť ako také „pripomienky“ a nabádania k tomu, aby ste skúsili danú situáciu preskúmať aj nestrannej perspektívy a objektívne sa snažili odpovedať si na otázku, či ste na vine.

Podobne sa snažte rozoznať aj svoje bežné výhovorky a racionalizácie. Premýšľajte o situáciách, keď ste spravili chybu a neuznali ste si ju. Aké ste sa z toho „vyhovorili“? Ako ste sa snažili ospravedlniť seba samého z toho, čo sa stalo? Pamätajte na to, ako ste sa cítili, keď ste sa snažili zracionalizovať svoje chybné správanie, a to vám bude „ukazovateľom“ pri najbližšej kognitívnej disonancii.

„Nezabudnime tiež nikdy na to“, radí Tyler Okimoto, „že nám samým je odpustené mnohokrát viac, ako si myslíme. Vlastnosti ako čestnosť, úprimnosť a pokora vás robia ľudskejšími. Ak odmietame priznať si svoje chyby, je to jasným znakom našej zníženej sebadôvery. Ak je všetkým jasné, že ste sa chyby dopustili, vaše popieranie a výhovorky ukazujú ľuďom slabosť vašej osobnosti, a nie silu.“

Voľne inšpirované článkom Why It’s So Hard to Admit You’re Wrong

Why It’s So Hard to Admit You’re Wrong

Or maybe you cope by justifying your mistake. The psychologist Leon Festinger suggested the theory of cognitive dissonance in the 1950s when he studied a small religious group that believed a flying saucer would rescue its members from an apocalypse on Dec. 20, 1954.

V tomto článku znovu načrieme do knihy Ericha Fromma, ktorá hovorí o Umení milovať. Láskou je pretkaný celý náš život a len ťažko by niekto vedel oponovať názoru, že bez lásky dokážeme naozaj žiť.

Existuje viacero druhov lásky, či už láska partnerská, rodičovská, bratská, či sebaláska. Ak chceme dosiahnuť uspokojenie v individuálnej láske, nemôžeme ju dosiahnuť bez schopnosti milovať svojho blížneho. Bez odvahy. Bez viery. Bez disciplíny a bez pokory. Tieto schopnosti sú však v niektorých kultúrach zriedkavé. Tam, kde sa partneri neradi pokoria a uznajú si chybu. Tam, kde viera vo vzťah „navždy“ stratila svoju hodnotu. V kultúrach, v ktorých zriedkakedy nájdeme  v ľuďoch prítomné tieto schopnosti, len málokedy nájdeme ľudí, ktorí sú schopní dosiahnuť schopnosti milovať. Častokrát nachádzame dvoch „zamilovaných“ ľudí, ktorí necítia „lásku“ k nikomu inému. Mnohokrát je tento jav na začiatku vzťahu úplne normálny, ak však pár zotrváva v takomto zovretí dlhší čas, nie je to úplne okej. Zážitok jednoty, ktorý prežívajú je v skutočnosti sebeckosťou à deux, čo znamená sebeckosťou vo dvojici. Tento druh pseudo-lásky patrí k jednej z viacerých foriem rozkladu lásky v modernej spoločnosti. Podobne je to aj s láskou ako „tímovou prácou“ – „my dvaja“ ako tím, ktorý spolupracuje, aby nám bolo dobre. Či už je dobre aj ostatným, to nás nezaujíma. O skúsenosti s odcudzenou obchodnou osobnosťou 20. storočia sa môžete viac dočítať v „The Interpersonal Theory of Psychiatry“ od neopsychoanalytického autora Harry Stack Sullivana. Podobne rozpráva aj o pseudo-forme „bratskej lásky“, ktorú nahradila neosobná slušnosť.

Samozrejme všetci sme trochu „narcisti“, trochu egoisti, keďže pozeráme na svet optikou, ktorá je skreslená práve touto našou narcistickou orientáciou. Uvedieme jednoduchý príklad z praxe – Práve mám 30 minút času kým čakáme na stretnutie s kamarátmi. Rozhodnem sa vyplniť ho nákupom vecí, ktoré potrebujem a ťahám tam so sebou aj svojho partnera/partnerku, zatiaľ čo on/ona by si radšej ostal/a čítal v aute noviny, či odpovedať na e-maily. Keďže ja práve touto aktivitou ušetrím čas, myslím si, že aj môj partner/ka týmto ušetrí čas.

Tak aké základné elementy by mala mať láska, aby bola tým, čo Fromm opisuje ako skutočné „umenie“ milovať z hĺbky svojho bytia? V prvom rade je láske aktívna. Nie je to niečo, do čoho sa len tak „padne“ a „zotrváva sa v tom“. Láska má predovšetkým aktívny charakter – charakter dávania, nie len prijímania.  Preto k jej základným elementom patrí:

1. Starostlivosť – Ak milujem svojho partnera/partnerku, aktívne sa o neho starám, zaujímam. Chcem pre neho/ňu dobro a chcem mu/jej umožniť pracovať aj na veciach, ktoré ho/ju tešia. Kde chýba aktívna starostlivosť, chýba aj láska.
2. Zodpovednosť – Ako matka odpovedá na fyzické potreby dieťaťa a je schopná odpovedať aj na jeho emocionálne potreby, tak to je aj vo vzťahu dvoch ľudí. Vo vzťahu medzi dospelými ide hlavne o to, že ak milujem, som pripravený/á odpovedať hlavne na psychické potreby môjho partnera/partnerky. Odporúčam v tomto smere knihu o 5 jazykoch lásky.
3. Rešpekt – Svojho partnera/partnerku nezneužívam na uspokojenie svojich potrieb (či už s*xuálnych alebo psychologických), ale naopak. Rešpektujem, že druhá osoba má rásť a rozvinúť sa taká, aká je. Rešpektujem jeho/jej výnimočnosť. Ak ľudia majú problém uznať rešpekt (často to vidíme aj u „puberťákov“, ale aj u dospelých), súvisí to s tým, že ešte sami nedosiahli vlastnú nezávislosť (nie len ekonomickú, ale skôr vnútornú, ktorá je následkom osobnostnej integrity človeka). Jednoduchšie povedané, ak sa cítim nedocenene, nevážim si dostatočne vlastnú osobnosť a nie som úplne okej so svojimi prednosťami, ale aj slabými stránkami, kompenzujem si to na druhých osobách. Niektorí by to nazvali aj „ten/tá si niečo dokazuje“.
4. Poznanie – existuje jeden zúfalý spôsob ako niektorí ľudia chcú úplne spoznať druhú osobu – a to je moc nad ňou, kedy sa osoba mení na majetok, vec (vídať pri nepríjemných životných situáciách, ako je týranie a podobne). Človek je však vo svojej ľudskej podstate nevyspytateľným tajomstvom, zázrakom, a to pre seba, a aj pre ostatných. Totižto, ani vo všetkej snahe, sami seba úplne nepoznáme. Často sme prekvapení zo svojich reakcií, čudujeme sa, prečo sme niečo nespravili tak alebo onak. Preto úplne poznanie môžeme nachádzať iba v akte lásky. V neobmedzenom objavovaní výnimočnosti nášho partnera/partnerky. Už aj malé deti chcú všetko úplne poznať (chcú poznať tajomstvo hračiek, rozoberajú ich, objavujú), o čo viac my dospelí ľudia túžime po poznaní a láske. Keďže nie sme vecami, nie je možné nás prestať „objavovať“, ako keď dieťa rozoberie hračku, vie čo je vo vnútri a ide preč, lebo to mu stačí.

Netreba však zabúdať, že v našom živote sa každý nachádza na rôznych schodíkoch, ktoré predstavujú osobnostný vývin jednotlivca. Aj schopnosť milovať ako akt dávania závisí na tejto osobnej zrelosti. S týmto úzko súvisí téma objektov lásky. Počuli ste už niekoho hovoriť: ,,Milujem svoju rodinu, ale čo ma po cudzích“? Práve takáto fráza môže naznačovať základnú neschopnosť milovať.  Podľa Williama Jamesa, neexistuje tzv. „deľba práce“ – „deľba lásky“.

Láska nie je v prvom rade len vzťahom ku konkrétnej osobe, ale je to postoj, orientácia povahy. Ak milujem len jednu osobu (sebeckosť à deux), a k ostatným sa správam ľahostajne, nepríjemne, opovrhujúco, moja láska nie je naozajstnou láskou. Je len symbiotickým alebo rozšíreným egoizmom (so symbiózou sa stretávame aj pri malých bábätkách do 3-4 mesiacov, kedy dieťa nerozlišuje medzi sebou a matkou. U dospelých však ide o určitý druh egoizmu).

Zapamätajme si, že predpoklad nášho života, nášho šťastia, rastu a slobody je zakorenený len v našej schopnosti milovať. Ak naozaj milujem, milujem všetkých, milujem svet, milujem život. Ak môžem niekomu inému povedať „milujem ťa“, musím byť schopný/á povedať „v tebe milujem všetkých, cez teba milujem svet a cez teba milujem aj seba. Ak je láska povahovou črtou, nebude sa vyskytovať, iba v našom vzťahu k rodine a k priateľom, ale aj vo vzťahu s našimi kolegami, ľuďmi, s ktorými prídem do kontaktu.

Facebookové statusy dokážu odhaliť narcizmus či nízku sebaúctu.

Totižto, ľudia zvyknú písať na Facebook statusy o všeličom. Aj o tom, že si boli práve zabehať, zacvičiť, taktiež o svojich diétach, či úspechoch. Práve takíto ľudia sú podľa novej štúdie, ktorá bola realizovaná pod vedením psychologičky Tary Marhall náchylní na to, aby sa stali narcistickými osobnosťami. Chválenie sa úspechmi má totiž obyčajne sklon priťahovať pozornosť facebookových priateľov.

Tara Marshal hovorí: ,,Aj keď naše výsledky ukazujú, že narcistické vychvaľovanie sa, sa daným osobám oplatí (pretože takýmto spôsobom dostanú viac likeov a komentov pri aktualizácii ich statusu), môže sa ľahko stať, že facebookoví priatelia veľmi kultivovaným spôsobom týchto ľudí podporujú. V skutočnosti sa im však takéto egoistické vystatovanie sa úspechmi nemusí páčiť. Lepšie povedomie ľudí o tom, ako ich statusy môžu pôsobiť na ich priateľov, by mohlo ľuďom pomôcť, vyhýbať sa na Facebooku témam, ktoré skôr naštvú, ako pobavia.“

V štúdii sa taktiež ukázalo, že ľudia, ktorí často uverejňujú statusy o ich aktuálnom romantickom partnerovi, majú tendenciu mať nižšiu sebaúctu.

Ľudia, ktorí sú viac starostliví a svedomití, majú tendenciu písať viac statusov o svojich deťoch.

Štúdia taktiež odhalila rozdiely medzi osobnosťou a používaním statusu.

„….extroverti častejšie uverejňujú statusy o ich spoločenských aktivitách a každodennom živote, ktoré používajú ako prostriedok na komunikáciu a spojenie s druhými. Ľudia, ktorí sú otvorenejší a úprimnejší majú tendenciu písať o intelektuálnych témach, ktoré sú v súlade s používaním Facebooku ako nástroja na zdieľanie informácií.“

Tieto závery boli zisťované zo vzorky 555 používateľov tejto sociálnej siete.

Psychologička Marshall taktiež tvrdí: „Možno je pre niektorých malým prekvapením, že Facebook dokáže odhaliť naše osobnostné črty. Avšak dôležité je rozumieť, prečo ľudia určité statusy píšu a prečo si určité témy vyberajú. Uverejňovanie statusov má za následok „odmeňovanie“ rôznym počtom likeov, či komentov od všetkých nás – používateľov. Ľudia, ktorí dostanú viac likeov a komentov majú tendenciu zakúšať výhody sociálnej inklúzie (prijatia), zatiaľ čo tí, ktorí nedostanú žiadne, sa môžu cítiť odsunutí, či vytesňovaní zo spoločnosti.“

Táto štúdia bola publikovaná v roku 2015 v časopise Personality and Individual Differences.

Viac sa o danej téme dočítate na stránke PsyBlog

What Your Facebook Posts Say About Your Personality – PsyBlog

Facebook updates can reveal narcissism and low self-esteem. People habitually posting to Facebook about exercise, diets and accomplishments are more likely to be narcissists, a new study finds. And bragging about accomplishments does tend to attract more attention from friends.

Stres. Stres. Stres. Ráno. Na Obed. Večer. V práci. V osobnom živote. Tam nás dobieha a berie nám energiu, ktorú tak potrebujeme, aby sme sa zamerali na aktivity, ktoré sa s nami naháňajú v čase.

Z The Willpower Instict sa môžeme dozvedieť, že vo výskume, ktorý realizovala APA (American Psychological Association) sa zistilo, že práve najviac využívané stratégie pri zvládaní stresu sú vysoko neúčinné (!). Iba 16% ľudí bolo schopných využiť stratégie, ktoré im pomohli stres naozaj zredukovať. Iná štúdia zas ukázala, že ženy sú viac náchylnejšie jesť čokoládu, keď sa cítia v úzkosti alebo sú sklamané. Avšak jediné čo sa zmení po využití tejto stratégie je nárast prežívania viny.

Tak pusťme sa do toho a začnime s tým, kde stres vzniká. V našom mozgu. Pomocou rôznych metód dokážeme vytrénovať našu myseľ tak, aby redukovala stres, keď to budeme potrebovať. Samozrejme, nie všetci máme kopu času na tréningy a kadejaké psychologické sedenia. Čižeeeeeeee. Je to jasné. Potrebujeme niečo ííízi, avšak potvrdené výskumami. Totižto ak váš mozog nechce hrať fér, ani my nebudeme Tak ako na to? Hmmm, zradou. Je čas zastaviť odpovede nášho mozgu na stres a využiť fyziológiu nášho tela na jeho „okabátenie“ a upokojenie. Tak poďme si zahrať neurologický bejzbal!

1. Zovrite svoje tvárové svaly a znovu ich uvoľnite

Komunikácia medzi vaším mozgom a vaším telom je obojstranná. Takže, ak nemôžete prinútiť svoj mozog upokojiť telo, použite svoje telo na upokojenie mozgu. Totižto šedá hmota v mozgu „sa rada zostresuje“ a vaše svaly sa následne stiahnu. Potom vaše napäté svaly pošlú naspäť signál vášmu mozgu, aby potvrdili, že ste naozaj vystresovaný/á. Toto puto musíme prelomiť.

Zatnite svoje tvárové svalstvo a potom ho uvoľnite. Teraz vaše telo pošle mozgu správu: ,,Už nie som viac v strese. A ani ty nemusíš byť.“ Alex Kort v svojej knihe tvrdí: ,,Na to, aby ste svojmu mozgu pripomenuli, aby uvoľnil svalstvo, niekedy pomáha zovrieť ich ako prvé. Nadýchnite sa a natiahnite napnuté svalstvo na pár minút. Po pár minútach vydýchnite a uvoľnite sa. Najdôležitejšie je, aby sa uvoľnilo vaše tvárové svalstvo, pretože má najväčší vplyv na emócie. Avšak aj uvoľnenie rúk, pozadia a brucha sú dôležité.“

Ak okolo vás pobehuje váš parner/ka a vy sa necítite na to, aby ste sa teraz tvárili, ako keby ste mali zápchu poproste ho, aby vám dal masáž. Toto tiež funguje. Vás to zbaví stresu a navyše sa navzájom zblížite

A čo ak nepomáha zatínanie a uvoľňovanie našich tvárových svalov? Prejdite k bodu 2.

2. Spomaľte a hlboko dýchajte

Hlavový nerv, nazývaný aj blúdivý je jedným z kľúčových emocionálnych ciest vo vašom tele. Tento nerv posiela signály dole do vášho srdca a naspäť hore do mozgu, čím hraje rozhodujúcu rolu pri regulovaní Fight-alebo-flight systéme (bojuj-alebo-uteč systém). Priama stimulácia blúdivého nervu by mohla vyriešiť všetky naše zásadné problémy! Jediný problém je, že si to vyžaduje skalpel a mnoho času pri štúdiu medicíny. Čiže ostaneme pri tom „okabátení“ To ako dýchame, výrazne ovplyvňuje to, ako blúdivý nerv funguje. V podstate, je to jeden z najrýchlejších spôsobov, ako zmeniť to, ako sa momentálne cítime.

Dýchanie ovplyvňuje mozog cez signály, ktoré blúdivý nerv vysiela. Je súčasťou parasympatického nervového systému, ktorý je opakom sympatického nervového systému. Ten je kontrolovaný inštinktom bojuj-alebo-uteč. Čiže spomaľte, zhlboka dýchajte a to by vás malo upokojiť.

Pomocné cvičenie: Pomaly sa nadychujte cez nos a medzitým pomaly počítajte do 6, alebo aj do 8. Potom sa zastavte na pár sekúnd, ak budete cítiť, že ste úplne nadýchnutí a následne pomaly vydychujte cez nos, počítaním do 6 alebo 8.

Ešte poznámočka: Potrebujete opačný efekt? Viac energie? Dýchajte rýchlo. Rýchle dýchanie deaktivuje parasymatický a aktivuje symapatický nervový systém. Ak ste úzkostní, či vystrašení, dýchajte rýchlo. Ale je tiež pravdou, že rýchlym dýchaním si budete svoje emócie viac uvedomovať. To vás môže ešte viac znervózniť – avšak aj viac nadchnúť a nakopnúť. Niekedy to je fajn. Skús vtedy krátke a plytké dýchanie počas 20-30 sekúnd.

Stále nič? Poďme na trik číslo 3. Hlavu do umývadla aaaaaa…….

3. Ošpliechajte si tvár so studenou vodou.

Studená voda na vašej tvári taktiež „zamáva“ vaším blúdivým nervom a spomalí pulz. Váš mozog cíti, že váš pulz klesá a povie si: ,,Super, už sa nemusíme viac stresovať!“ (Ach, ten náš naivný mozog :D)

Ak ešte ste stále vystresovaní, neuroveda nám ponúka ešte jeden trik.

4. Zapnite si hudbu a trošku si zatancujte

Hudba ovplyvňuje to, ako sa máte, však? Zabojujte proti zlej nálade počúvaním hudby, ktorú máte radi. Znie to príliš jednoducho? Tak čítajte ďalej. Vaša obľúbená pieseň dá „do poriadku“ oblasti vášho limbického systému, vrátane hypokampu, anterior cingulate cortex a nucleus accumbens. Vytváranie hudby má ešte mocnejší efekt. A nie, nemusíte tancovať. Ale je to taký malý bonus k tomu

Čiže, váš mozog je totálne zbláznený a v stave pokoja, že by ste mohli pokojne „zamachrovať“ aj pred Gándhím. Tak ešte raz si to zhrnieme:

1. Zovrite a uvoľnite tvárové svalstvo (Ak používate botox, jednoducho preskočte k ďalšiemu tipu ;-))
2. Spomaľte a zhlboka dýchajte (Papierové loďky vo vani vám môžu byť dobrými pomocníkmi pri tomto cviku).
3. Ošpliechajte si tvár studenou vodou (Prebudí, upokojí a navyše umyje šálku v dreze. To je ale účinnosť!)
4. Počúvaj hudbu a zatancuj si. (Ak to na vás príde na ulici, možno roztancujete ak okoloidúcich Ak keď muž vo videu by si isto zaslúžil väčšie publikum ).