Už ste nejakú otázku začali slovami “čo ak”? Ako pokračovala? “Čo ak ma vyhodia z práce?” “Čo ak ochoriem?” “Čo ak sa zrúti lietadlo, ktorým letím?”

“Čo ak…?” otázky sa pýtajú, čo sa bude diať/čo budeme robiť, ak dôjde k nejakej, väčšinou negatívnej, udalosti. Ich spoločným znakom je, že v sebe nesú určitú formu strachu, či nedefinovateľnej úzkosti. Ďalším spoločným znakom je to, že sa zaoberajú udalosťami, ku ktorým ešte nedošlo a ku ktorým dôjsť vôbec nemusí (a pravdepodobne ani nedôjde). Nevedomky si položíme otázku a prehliadka katastrofických predstáv môže začať.

Prečo si teda tieto, k ničomu (dobrému) nevedúce, otázky kladieme? Ťažká otázka. Myslím si, že nie je ničím nezvyčajným, ak nám napadnú samé, bez toho, aby sme nad nimi chceli premýšľať. Iní ľudia zas vysvetľujú, že tieto katastrofické scenáre si vytvárajú preto, aby ich dokázali lepšie zvládnuť, keď sa udejú a aby ich nezaskočili nepripravených.

Zbytočná príprava
Ako som však naznačila už vyššie, väčšina týchto katastrofálnych predzvestí sa nikdy nestane. A tým, že na ne myslíme, že sa na ne (zbytočne) pripravujeme a že sa nimi stresujeme, vlastne plytváme energiou… Tým pádom nie len, že sa dostávame do napätia, ale tiež míňame energiu, ktorú by sme mohli využiť lepším a produktívnejším spôsobom.

Ale čo ak sa to predsa len stane?!
Mohli by ste mi oponovať tým, že niekedy sa naše neblahé predstavy predsa len naplnia. A mali by ste pravdu. Život je nepredvídateľný a prináša aj nepríjemné udalosti. Je však zbytočné zaťažovať sa tým dopredu, pretože riešenie aj tak nevymyslíme.  Situácia sa môže odohrať v toľkých rôznych podobách a formách, že skutočne priliehavé riešenie dokážeme vymyslieť až vtedy, keď to bude aktuálne. Problémy preto riešme až vtedy, keď sa stanú.

Tak isto je možné, že hoci sa udalosť stane, stane sa v období, kedy pre nás už viac nebude predstavovať takú obrovskú záťaž. Prípadne, že ju dokážeme vyriešiť a zvládnuť bez akýchkoľvek väčších ťažkostí a my si povieme, že sme sa dopredu obávali zbytočne. Stretli ste sa s tým už? Čo tak predstava maturity pri nástupe na strednú školu? Neúnosná hrozba. No nakoniec ste ju pravdepodobne (možno aj bez problémov) zvládli.

Dokonca si dokážem predstaviť aj to, že nás strach z toho, čo by sa mohlo stať ochromí natoľko, že tým, že sa budeme sústrediť len naň, si obávanú situáciu sami privodíme. Nie však ezoterickou silou myšlienok, ani ničím podobným. Jednoducho tým, že namiesto toho, aby sme svedomito plnili svoje pracovné povinnosti, míňame všetku energiu na náš strach a stres a na prácu nám neostane kapacita. A tak s nami šéf prestane byť spokojný a skutočne môže nabrať dojem, že niekto iný by našu prácu vykonával lepšie. A my dostaneme výpoveď, ktorej sme sa tak strašne báli.

V čom všetkom nám “Čo ak” zabránili?
Skúste sa sami seba spýtať, v čom všetkom vám otázky začínajúce sa týmito slovami zabránili. Kvôli “Čo ak sa stratím?” a “Čo ak sa zrúti lietadlo?” sme nešli na skvelú dovolenku. Kvôli “Čo ak to nevyjde?” a “Čo ak zlyhám?” sme neskúsili niečo, po čom sme túžili. “Čo ak to nebudem vedieť” a “Čo ak mi to nepôjde” nám zabránili v tom, aby sme prijali zaujímavú prácu, či nastúpili do školy…

A toto je ďalšia obrovská pasca týchto otázok a obáv. Môžu nám brániť v rozlete a radosti zo života. Ustráchaný človek si neverí, pochybuje o sebe a o svete, a tak neprijíma výzvy a ochudobňuje sa o nové skúsenosti či zážitky.

…a čo ak sa to nestane?
Čo teda robiť, keď sa “čo ak…?” otázka objaví? Namiesto nekonečného kolotoča negatívnych myšlienok a obáv skúste niečo iné. Skúste sa spýtať “A čo ak sa to nestane?” a rozvinúť predstavu toho, ako bude situácia vyzerať bez akýchkoľvek dramatických zvratov. Pretože to je tá najpravdepodobnejšia verzia.

Katastrofický scenár skúste čo najviac vyhrotiť
Že to je na vás príliš málo akčné? Máme tu aj akčnejšiu možnosť. Skúste svoj katastrofický scenár čo najviac vyhrotiť. “Čo ak nestihnem autobus? Neprídem načas do práce. Šéf sa nahnevá. Vyhodí ma. Dá mi zlé referencie. Už nikdy si nenájdem žiadnu prácu. Budem celý život nezamestnaná. Partner ma kvôli tomu opustí a vyhodí z bytu. Nebudem mať kde bývať…” Tak to vidíte. Kvôli hlúpemu autobusu sa zo mňa práve stal bezdomovec. Absurdné však? A práve to je cieľom. Priviesť situáciu, ktorá v nás vyvoláva obavy do takého absurda, že tomu sami nebudeme môcť uveriť a že sa tomu, pri troche šťastia aj zasmejeme a pochopíme, že také zlé to vlastne snáď nebude a že zmeškaný autobus nemusí znamenať žiadny kolosálny životný prevrat.

Mnohé strašiaky vyzerajú v budúcnosti oveľa väčšie než sú v skutočnosti. Preto by sme sa nemali strachovať a znervózňovať vecami, ktoré (možno) prídu, ale sústrediť sa na to, čo sa deje teraz.

Samozrejme, hore popísané možnosti, ktoré majú pomáhať obavy plynúce z týchto otázok zahnať, sú len príkladom toho, čo napríklad môžete skúsiť. Nie sú však ani stopercentným, ani jediným návodom, ktorý vás týchto strachov zbaví. Pokiaľ však máte pocit, že váš život je rôznymi obavami sprevádzaný viac, než je pre vás únosné, môžete zvážiť návštevu psychiatra, psychológa, či terapeuta, ktorý vám môže pomôcť vystúpiť z bludného kruhu obáv a úzkosti.

“Vedeli ste že…” na záver
Existuje aj ochorenie, ktoré sa vyznačuje práve nadmerným prežívaním takýchto obáv a úzkostí. Nazýva sa generalizovaná úzkostná porucha. Ľudia, ktorí ňou trpia, prežívajú nekontrolovateľné záchvaty strachu a obáv. Tie sa najčastejšie týkajú bežných životných situácií, ako napríklad zamestnania, zdravotného stavu či rodiny.