Šialene šťastný, mimoriadne šťastný, neuveriteľne šťastný – počúvame a nezamýšľame sa nad tým, či je možné tento stav objektívne zmerať. Psychológ sa delí o rôzne prístupy, ktoré vedci používajú.

SCHOPNOSŤ MERANIA

Moji študenti ma zmiatli. Povedali mi, že iný profesor povedal, že šťastie sa nedá zmerať. A to sa pre mňa stalo vážnym problémom: ak je to naozaj pravda, môžem byť považovaný za nezamestnaného. Výskumník nemôže študovať niečo, čo sa nedá zmerať.

Profesori, výskumníci a verejnosť však vôbec nepochybujú o tom, že depresiu, úzkosť a stres možno merať. Odmietajú však pripustiť, že aj šťastie je merateľné. A predsa je to možné.

PRÍSTUPY

Rôzne prístupy umožňujú vedcom merať tento pocit, ale nie je to jednoduché.

1. Biologické

Ak prídete do môjho laboratória a ja vám ponúknem nanuka, radšej odmietnite. Mraznička je totiž plná vzoriek slín a moču našich vysokoškolákov. Testujeme ich na biologické markery, ako sú hormóny a neurotransmitery, ktoré súvisia so šťastím.

Vedci zatiaľ dosiahli len malý pokrok pri identifikácii príznakov tohto stavu.

S istotou však vieme, že šťastie a depresia majú rôzne markery. Napríklad nízka hladina neurotransmitera serotonínu je znakom depresie, ale jeho vysoká hladina nie je znakom šťastia. Ukazuje sa, že depresia a šťastie nie sú dve protiľahlé časti toho istého kontinua, ale samostatné hodnoty.

2. Správanie

Výskumníci sa pokúsili zmerať úroveň šťastia podľa správania. Skúmali frekvenciu úsmevu, smiechu a pomoci druhým ľuďom v okolí. Štúdia emotikonov v textových správach viedla k záveru, že Havaj je najšťastnejší štát v USA a Louisiana najmenej šťastná. Analýza niekoľkých stoviek tweetov ukázala, že pondelky majú najnižšiu úroveň šťastia a že zmena hodín na letný čas robí ľudí šťastnejšími.

3. Na základe nepriamych znakov

Štúdia nepriamych znakov sa ukázala ako účinná pri posudzovaní rasizmu. Možno ich použiť na odhad reakčného času na pozitívne a negatívne prejavy. Tento prístup sa však ukázal ako neúčinný na meranie šťastia.

4. Spoliehanie sa na úsudok iných

Ako užitočný sa ukázal prístup, pri ktorom sa druhí pýtajú na hodnotenie toho, ako je človek šťastný. Napríklad rodičia alebo učitelia sú požiadaní, aby ohodnotili úroveň šťastia svojich detí.

5. Sebahodnotenie

Najbežnejšou metódou je sebahodnotenie. Ľudí sa pýtame na úroveň ich šťastia tak, že vyplnia formulár s mnohými otázkami. Niekedy ich požiadame, aby odpovedali len na jednu otázku. Tento prístup má však svoje úskalia.

Napríklad sa človeka opýtate: “Vzhľadom na svoje predchádzajúce skúsenosti ohodnoťte, ako ste šťastný”.
Odpovede respondentov sa pod vplyvom drobných udalostí líšia. Ak osoba nájde v blízkosti kopírky pár mincí, ktoré výskumníci zámerne položili, bude sa považovať za šťastnejšiu. Zdá sa, že mince nemôžu zmeniť hodnotenie niekoľkých desaťročí života. A predsa to tak je.