Ako hovoriť o smrti a ako pomôcť priateľovi, ktorému zomrela blízka osoba

“Kamarátovi zomrela manželka, čo mu mám povedať?” “Kamarátke zomrel otec, ako jej mám pomôcť?” tieto a podobné otázky mi položilo už niekoľko ľudí.

Smrť je v našej spoločnosti tabu. Hovorí sa o nej ťažko. A ešte ťažšie, keď jej prítomnosť bezprostredne ťaží nás alebo niekoho z našich blízkych. Ako teda hovoriť s niekým kto aktuálne prekonáva stratu blízkej osoby?

Niekedy sa zdá, akoby sme sa priateľovi, ktorý sa ocitol v tejto situácii zrazu báli pozrieť do očí. Nie preto, že by sme mu nechceli pomôcť. Práve naopak. Pomôcť chceme, ale nevieme, ako máme reagovať. Čo chce počuť? Čo nechce počuť? Čo mu máme povedať? Čo sa máme spýtať?

Je celkom normálne, ak sme z tejto situácie nervózni či zmätení. Predsa len, táto téma je nepríjemná a stále zahalená akýmsi rúškom tajomstva. Na začiatok je dôležité nadýchnuť sa a uvedomiť si, že nech povieme či spravíme čokoľvek, zosnulého medzi živých nevrátime. A to dobre vie aj osoba, ktorá prežíva túto stratu. Zázraky od nás nečaká. Tým zo seba snímeme bremeno neprimeraných a priveľkých očakávaní a môžeme ponúknuť to, čo skutočne môžeme dať.

A čo teda môžeme dať? Vlastne sa to môže líšiť človek od človeka. Každý z nás vie na takúto situáciu reagovať inak a tak isto každý pozostalý potrebuje niečo iné. Niekomu trvá vyrovnávanie sa so stratou kratšie, niekomu dlhšie. Niekto potrebuje rozptýlenie a odreagovanie, iný potrebuje byť sám. Ďalší cíti silnú potrebu rozprávať sa o tom, iný zas byť ticho, ale s niekým blízkym po boku.

Za najdôležitejšie zo všetkého považujem to, aby sme človeka netlačili do aktivity, o ktorej si myslíme, že by mu mohla pomôcť bez toho, aby sme si overili, či to preňho bude naozaj užitočné a únosné. Môže sa nám zdať, že sa potrebuje rozptýliť a prísť na iné myšlienky. On to však môže vnímať úplne inak. Na naplánovanú akciu s nami síce pôjde, no bude sa trápiť ešte viac, než keby sa s vami porozprával v kľude doma, prípadne keby ste spolu zašli na cintorín. Potreby smútiacich sa nám často môžu zdať nepochopiteľné, no skúsme ich rešpektovať. To je vlastne to najviac, čo im môžeme ponúknuť. A čo ďalej?

Buďte úprimný

Aj napriek vašej snahe byť statočný vo vás situácia vyvoláva rozpaky? Nemusíte sa báť byť úprimný a priznať to. Vetou ako napríklad “Počul som o tvojej mame/o tom, že ti zomrela mama. Je mi to ľúto… Neviem, čo ti mám povedať, ale rád by som ti pomohol. Čo pre teba môžem urobiť?” vyjadríme našu sústrasť, záujem a zároveň dáme tejto osobe možnosť vyjadriť svoje potreby.

Nič nevnucujte

Ale ako prísť na to, čo tento človek vlastne chce a potrebuje? Ťažká otázka, jednoduchá odpoveď. Spýtame sa ho. To najjednoduchšie, čo môžeme urobiť je, že sa spýtame, či a ako môžeme pomôcť. Dajme najavo našu účasť a ochotu pomôcť. Akceptujme však to, že daná osoba našu pomoc nebude chcieť využiť. Tak isto je normálne, ak momentálne nebude vedieť, čo vlastne chce. Či byť sám, alebo s niekým, či o veci hovoriť, alebo nehovoriť.

Nezľahčujte situáciu

Proces smútenia nemá predpísanú formu a ako som písala vyššie, každý sa so stratou vyrovnáva trochu inak a potrebuje k tomu niečo iné. Ak však existuje niečo, čomu by ste sa mali vyvarovať, určite je to zľahčovanie situácie. Vety ako “to bude dobré” sem nepatria. Taktiež, ak si nie ste istý, že s danou osobou zdieľate náboženské presvedčenie a jeho hĺbku, vyvarujte sa výrokom o božej vôli a o tom, že zosnulý je už na lepšom mieste. Vlastne, vyvarujte sa im aj ak vyznanie zdieľate. Pokiaľ však s podobnými myšlienkami príde samotný pozostalý, neignorujte ich.

Ustojte plač a emócie

Pozerať sa na to, ako niekto plače je ťažké a nepríjemné. Nezastavujme však prežívanie trpiaceho tým, že mu povieme, aby neplakal. Prišiel o niekoho blízkeho. Má právo plakať. A okrem toho, naše “neplač” slzy aj tak nezastaví. Človek však naberie pocit, že jeho plač a negatívne pocity sú pre nás nežiadúce a tak so svojim trápením ostane radšej sám a nebude nás otravovať. A o to nám nejde. Hoci je to ťažké, naučme sa s ním plač zdieľať. Oveľa užitočnejšie než snaha zastaviť ho, bude, keď ostaneme pri blízkom sedieť, povieme mu, nech kľudne plače, ak to potrebuje, potvrdíme mu, že to, ako sa cíti, je v danej situácii normálne, či keď ho objímeme a pohladíme.

Buďte trpezliví

Je prirodzené, že proces smútenia nebude ukončený zo dňa na deň. A že môže trvať dlhú dobu. Hoci naberieme pocit, že “už to trvá nejako dlho” a že “po takej dlhej dobe by už mal byť niekde inde”, netlačme smútiaceho do niečoho, na čo ešte nie je pripravený. Buďme tam preňho. Dovoľme mu prežívať veci tak, ako ich prežíva a buďme voči jeho pocitom trpezliví – hoci to niekedy môže byť náročné. Tak isto netlačme človeka do toho, “aby sa teraz pozeral do budúcnosti” – môže sa stať, že po ťažkej strate vlastne žiadnu nevidí a hlavne, potrebuje sa vyrovnať s prítomnosťou. Budúcnosť má čas.

Zvedavosť udržte na uzde

Smrť, ako je hrôzostrašná, tak je aj zaujímavá. Môže sa preto stať, že budeme zvedaví na určité detaily sprevádzajúce odchod zosnulého. Udržme však svoju zvedavosť na uzde. Táto situácia je o pozostalom, nie o nás. Opätovné vysvetľovanie detailov môže byť pre človeka veľmi zraňujúce a nepríjemné. Ak bude chcieť, povie vám o tom aj sám.

Pomoc v praktických veciach

Okrem vyrovanania sa so stratou blízkej osoby sa pozostalí musia postarať o veľa vecí. Pohreb, kar, dedičské konanie a usporiadanie ďalších náležitostí sú ďalšie stresujúce okolnosti, s ktorými sa musí pozostalý popasovať a v ktorých môže privítať našu pomoc. Ak mu teda môžeme pomôcť aj v tejto oblasti, povedzme mu o tom, aby vedel, že v prípade potreby sa na nás môže obrátiť.

Pre osobu zasiahnutú stratou môže byť taktiež náročné vykonávať bežné denné činnosti. Urobiť nákup, navariť, najesť sa, či dokonca zaspať sa môže stať naoko neprekonateľným problémom. V prípade potreby preto môžete byť nápomocní aj v týchto aktivitách.

Samozrejme, na záver opäť upozorňujem na rozličnosť ľudí, ich správania a potrieb. Článok popisuje len niektoré všeobecné tipy, ktoré môžu poskytovať akéhosi malého sprievodcu v tom, ako hovoriť o smrti s pozostalým a ako mu môžete pomôcť a je možné, že iný odborník by sa na situáciu pozeral trochu inak. Tak isto, ako som písala vyššie, každý smútiaci potrebuje k vyrovnaniu sa so stratou niečo iné a iný čas. Vnímajte preto jeho potreby a rešpektujte ich. A to je vlastne základ všetkého.

Ak by ste sa chceli o vyrovnávaní sa so stratou blízkeho dozvedieť viac, čítajte v našom článku o prekonávaní straty blízkeho človeka.