„Filip, veď Ty si šikovný a inteligentný chlapec.“ – zahlásila učiteľka a zapísala mi do žiackej rovno dve paťky. Už v šiestom ročníku som v tom videl určitý nesúlad. Nešlo mi do hlavy ako môže tvrdiť, že som inteligentný a zároveň mi dať hodnotenie, ktorým mi dala najavo presný opak. „Mohol by si to ďaleko dotiahnúť keby si sa viac snažil a nebol taký lenivý.“ – dodala.

Škola ma podobne ako väčšinu mojich rovesníkov vôbec nezaujímala. Oveľa zaujímavejšie boli počítačové hry, prekladanie titulkov k Pirátom z karibiku, hokejbal, internet, gitara a moje pesničkárske a básničkárske pokusy. Na škole bolo najzaujímavejšie jej okolie, ktoré sme so spolužiakom mali vďaka blicovaniu dokonale preskúmané. Testovali sme hlučnosť petárd, účinky slzného plynu a svoju fyzickú zdatnosť. Najväčšou výzvou školského dňa bolo uchovať v tajnosti nenapísanú domácu úlohu. Chcelo to talent pre improvizáciu a schopnosť dobre ukryť prázdne strany zošita pred zrakmi učiteľov a bonzákov. Keď sa mi podarilo rozosmiať učiteľa a ním aj celú triedu, bol to dobrý deň.

V ten deň som mal smolu. Môj talent na improvizáciu škaredo zlyhal a umelecké diela v zošite sa tiež nestretli s pochopením. Na ostatných hodinách som si veci dokázal zariadiť. Ak sa dala domáca úloha opísať za 10 minút v škole, nebol dôvod nad ňou tráviť polhodinu doma. Ak som si už dlho nezabudol zošit doma (samozrejme aj s domácou úlohou), bol čas vytiahnuť tento starý trik. Kde-tu to schytala stará učebnica z ktorej strany vypadávali „úplne samé”.

Nechápte ma zle, keď bolo treba podať výkon, bodoval som. V deň keď bolo treba odovzdať krátku esej alebo 5-strofovú báseň som cez prestávky vyrobil sedem básní pre svojich lenivých spolužiakov, päť korún za kus.

Svoje známky som väčšinou dokázal ku koncu polroka „zbiť“ na prijateľný stupeň. Keby som sa však viacej snažil, mohlo to byť aj lepšie – ako zvykli dodať učiteľky pred zakrúžkovaním známky. Bol som však podľa nich príliš lenivý a to by sa muselo najprv zmeniť. To čo mi nevadilo som však nemal dôvod meniť, a tak som tú školu zvládol aj s označením „lenivec“. Neunúval som sa podávať výkony, ktoré sa budú mojim učiteľom páčiť.

Podľa kritérii, ktoré mi dávala škola som bol lenivec s nevyužitým potenciálom. Nebol som s týmto označením spokojný a kdesi v sebe som cítil, že mi vôbec nesedí. Nevedel som pomenovať prečo. Pod vplyvom tohto označenia som svet vnímal ako miesto, kde je oceňované najmä to, do čoho sa mi nechce. Vyvolávalo to vo mne predstavu, že všetko užitočné je nuda a človek sa do toho musí nútiť. A práve preto som sa intuitívne snažil si veci za každú cenu uľahčiť. Iní to chápali ako lenivosť, pre mňa to bola efektivita.

S odstupom času si za týmito spôsobmi stojím. Škola ma neustále tlačila do vecí, ktoré boli mimo mojich záujmov. Svojim spôsobom som sa tak najviac naučil rebéliou voči tomu čo odomňa vyžadovala. Vďaka tomu som v sebe vyvinul schopnosť venovať jej iba toľko energie, koľko bolo potrebné. Naučil som sa hľadať kreatívne spôsoby ako prácu zefektívniť. Neboli síce vždy čestné (z toho som našťastie vyrásol), ale naučili ma riešiť problémy kreatívne. A to, čo ma baví, si stále dokážem užiť. Dnes nepíšem básničky za 5 korún, no dokážem sa plnou silou oprieť do vecí, v ktorých sa cítim byť užitočný. Stále som chorobne zvedavý, čítam články zo všetkých možných vedeckých aj nevedeckých oblastí a vo voľnom čase sa učím programovať. Viem zabrať keď treba a keď som unavený, tak si doprajem oddych.

Vlastne mala moja učiteľka pravdu. Keby som sa viac snažil, dotiahol by som to ďaleko. No ťahal by som zlým smerom. Vďaka svojej „lenivosti“ som však dokázal odhaliť, kam svoju snahu nasmerovať, aby bola efektívna.

Nemyslím si že školy zabíjajú potenciál svojich žiakov. Často však zlyhávajú v tom, aby im pomohli odhaliť ich talent. Práve schopnosť odhaliť talent je podľa Alexandra Havarda jednou z kľúčových vlastností dobrého lídra*. Pri triede o veľkosti 30 žiakov a tlaku na didaktiku zo strany školy majú u mňa rešpekt všetci učitelia, ktorí to pri svojich žiakoch dokázali. Práve oni totiž pochopili, že lenivosť nie je iba odporom k škole, ale je priestorom pre hľadanie potenciálu.

 

* Havard má trochu netradičný pohľad na líderstvo. Nie je chápané iba v manažerskom zmysle. Hovorí, že byť lídrami sme povolaní všetci, keďže všetci dokážeme ísť príkladom