Má človek skutočnú slobodu voľby v myšlienkach a činoch, alebo mu všetky scenáre píše podvedomie? Čo víťazí: vôľa alebo systém hodnôt?

Nikto nebude tvrdiť, že každá udalosť, ktorá sa stane v súčasnosti, má jednu alebo viac príčin v minulosti. Na druhej strane máme pocit, že môžeme konať ľubovoľne, ako sa nám zachce. Na križovatke týchto dvoch vnemov vzniká hlavná otázka: ak má konanie príčinu, znamená to, že správanie je nimi predurčené a pocit slobodnej vôle sa v tomto prípade ukazuje ako ilúzia?

Urobme si mentálny experiment. Človek je nútený spáchať nemorálny čin tak, že si priloží revolver k spánku. Ak si váži svoj život, nemá na výber, však? Sloboda predpokladá alternatívu – možnosť urobiť niečo iné ako jediným spôsobom.

Môžete namietať, že náš hrdina sa stále môže rozhodnúť prijať smrteľný výsledok. Takáto voľba je možná, ale vyžaduje si veľmi dobré dôvody. Inými slovami, voľba by bola určená hodnotami, ktorými sa hrdina riadi.

Môžeme sa rozhodnúť v rámci svojho hodnotového systému, ale nie sme slobodní vo výbere samotného systému. A v tom spočíva zaujímavý psychologický paradox. Na slobodnú voľbu potrebujeme alternatívy. Čo však máme robiť, ak nám ich náš hodnotový systém odopiera?

Ľudské vedomie si môžeme predstaviť ako film, ktorý vnútorne sledujeme. Vo vnútri vedomia vidíme hotový film, ktorý pre nás pripravil tím režisérov, scenáristov a kameramanov. Nemáme predstavu o procese nakrúcania, o rozpočte filmu ani o obsadení postáv.

Ako môže pomôcť psychoterapia? Tým, že klient spozná sám seba, naučí sa rozpoznávať svoje potreby

Môžeme sa pozerať doľava alebo doprava, počúvať hudbu alebo sa rozprávať so susedom. V tejto metafore bude film odkazovať na našu vedomú skúsenosť a tvorba filmu na našu nevedomú skúsenosť.

Rozhodnutia, ktoré robíme, sú v mnohých prípadoch vynútené, pretože ich dôvody ležia mimo našej schopnosti rozpoznať ich.

V psychologickom jazyku sa to nazýva “zladenie sa s vlastným modelom sveta”. Takto napríklad funguje prenos rodinných scenárov z generácie na generáciu. Nevedomé emócie súvisiace so vzťahmi medzi príbuznými vytvárajú napätie, ktoré vedie k vyhýbaniu sa určitým témam. Predpokladajme, že sex je zakázaný. O akomkoľvek vzťahu sa diskutuje tak, ako keby medzi účastníkmi existovali city, ale žiadny fyzický kontakt. Pre niekoho, kto žije v takomto systéme, bude ťažké rozpoznať svoje sexuálne potreby. A je pravdepodobné, že tieto neuspokojené potreby ho budú tlačiť k veciam, ktoré bude považovať za odsúdeniahodné.

Ako môže pomôcť psychoterapia? Že klient spozná sám seba, naučí sa rozpoznať svoje potreby, rozpozná represívnu povahu svojich irelevantných obranných mechanizmov.

Metaforicky to znamená, že sa bude môcť presťahovať do inej miestnosti a prestať sledovať thrillery, ktoré ho desia. Inými slovami, bude sa môcť posunúť k uvedomeniu si toho, čo určuje jeho rozhodnutia.