5 zaručených rád ako vyhrotiť akýkoľvek konflikt (plus bonusová lekárnička na záver)

Inšpirovaná Paľkom Watzlawickom a jeho Úvodom do nešťastia som sa rozhodla priniesť vám zopár rád z oblasti (ne)riešenia konfliktov. Pokiaľ sa vám napriek systematickej snahe stále nedarí zakončiť hádky a konflikty bežného života rozbitým riadom, privedením druhej strany (alebo aspoň seba) k slzám, či trvalému naštrbeniu vzťahov a dôvery, dnes je váš šťastný deň a tento článok vaša zlatá baňa!

(A pokiaľ nepoznáte knižku Úvod do nešťastia, odporúčam vám spoznať ju 😉 )

Tých odvážnejších z vás, ktorí by sa predsa len rozhodli vydať sa neistou a tŕnistou cestou zmieru (a opustiť tým ušľachtilý zámer priviesť seba i druhých do absolútneho zúfalstva), čaká na záver malý bonus – balíček prežitia (alebo lekárnička) pre konfliktné situácie a ako ich nevystupňovať do úplného pekla.

Ale späť do kotla – a k veci – pýtate sa ako na to? Takto:

1. Chcite vyhrať

Tento jediný bod by vlastne v našom výpočte úplne stačil, ale keďže som už v nadpise sľúbila päť rád, svoj sľub dodržím a rozviniem ho aj v nasledujúcich bodoch. Ak sa totiž rozhodneme vnímať konflikt ako súboj, ktorý chceme vyhrať (a druhú stranu ako súpera, ktorý musí prehrať), zaručene vytvoríme situáciu, z ktorej nikto nevyviazne spokojný. Zabudnite na to, čo ste sa naučili z tenisu a futbalu. Kto dá viac gólov a získa viac bodov, ten vyhral. V komunikácii medzi ľuďmi to tak nefunguje. Ak dvaja súťažia a zápasia, prehrávajú obaja. Spomeňte si na poslednú hádku, ktorú ste „vyhrali“ a dosiahli ňou to, čo ste „chceli.“ Ako ste sa po nej cítili? Užili ste si vytúžený výsledok? Tipujem, že krátky pocit uspokojenia z výhry vystriedalo nepríjemné dusno po hádke, možno i pocity viny, krivdy, veľmi pravdepodobne únava, či odmerané reakcie toho druhého, a možno aj úplné ukončenie kontaktu s danou osobou. Samozrejme, môžeme byť spokojní s tým, ako sme to tomu druhému „ukázali“ – pokiaľ nám ide o presadenie seba a nezáleží nám na tom ako sa ten druhý cíti. A možno nám na tom skutočne nezáleží a našim záujmom nie je rozvíjať ďalej vzťah s týmto človekom – v tom prípade je však na mieste otázka, prečo plytvať energiou a vlastným hnevom v hádke s niekým, na kom nám nezáleží. Ak tak totiž urobíme, kto vlastne vyhral a kto prehral?

2. Útočte

Pripravte si poriadnu zásobu urážok, nadávok a titulov, ktoré svojmu oponentovi uštedríte. „Ja že som… ? Tak ty si potom… !“ A nenechajte sa zahanbiť tým, že ostanete pri  prvoplánových vulgarizmoch. Nie, nie. Smelo pridajte niekoľko „ale“, „ty si taký/á…“ či „vždy“ alebo „nikdy.“ Ak už to nepôjde inak a budete sa musieť brániť tým, že poviete niečo o sebe alebo za seba, uistite sa, že to spravíte tak, aby všetka zodpovednosť za vaše konanie bola nasmerovaná von. „Ja za to nemôžem, ja predsa musím…“, „Všetko to robím kvôli tebe/nim…“, „Nemám na výber…“ a pod.

3. Nepočúvajte

Ak ste skutočne oddaný (oddaná) svojmu cieľu vyhrať, nemárnite čas počúvaním druhej strany. Máte predsa dosť práce s tým, aby ste počas toho, ako hovorí, premýšľali nad ďalším argumentom, prečo práve vy máte pravdu, a nad tým, ako tomu druhému ešte šťavnatejšie osvetliť, v čom sa mýli. To, čo potrebuje a rád by dosiahol on (ona), je predsa úplne vedľajšie – ide iba o to, aby čím skôr pristal na vaše podmienky a podriadil sa im. Veďte teda neochvejne svoj monológ vedľa jeho monológu a vo chvíli, keď sa vám podarí dosiahnuť, že prestane byť jasné o čom váš konflikt vlastne je, máte takmer vyhraté.

4. Tromfnite súpera

Ak ste sa držali doteraz uvedených odporúčaní, latka je isto už z úvodu nastavená pekne vysoko, s tým sa však bojovník ako vy nemôže uspokojiť.  Dbajte o to, aby ste ju neustále zvyšovali a zabezpečili si tak miesto na stupienku víťazov. Spomeňte si na všetky negatíve vlastnosti vášho súpera, na všetky krivdy, ktoré vám alebo aj druhým spôsobil, a v príhodnej chvíli ich vytiahnite z rukáva na svetlo sveta. Ak si spomeniete na klenot z dôb dávno minulých, ktorý si už nik okrem vás ani nepamätá, využite moment prekvapenia a ohúrte ním svojho oponenta. Šokujete ho tým, odzbrojíte a zožnete vytúžený úspech.

5. Majte posledné slovo

Ak by ani nič z vyššie uvedeného neviedlo k dostatočnej (ne)spokojnosti, nestrácajte nádej. Obrňte sa trpezlivosťou a vytrvalosťou. Za každú cenu majte posledné slovo. Aj húževnatejšieho súpera skôr či neskôr dostihne únava z neustáleho vyvracania vašich argumentov, objasňovania situácie a obhajovania sa. Ak už aj nebudete mať žiadne ďalšie tromfy, nezabudnite za každú ďalšiu vetu vášho súpera vsunúť „no vidíš“ alebo aspoň „veď preto“ či „no jasné“. Kreativite sa tu však medze nekladú.

Čo však v prípade, že vám z akéhokoľvek dôvodu na sebe alebo aj na tom druhom človeku záleží a spomínané techniky boja sa vám priečia alebo v nich už nechcete pokračovať?

Dozviete sa to v závere, v ktorom vám ponúkam sľúbený bonus pre tých, ktorí si vyberú menej násilnú a deštruktívnu cestu  – lekárnička pre vás, ktorí to so sebou a ľuďmi okolo seba myslíte dobre 😉

Prečo lekárnička? Pretože ide o prvú pomoc v prípade, že už sa nachádzate v konflikte. Inšpirácie k tomu aby k nim dochádzalo pokiaľ možno čo najmenej (vyhnúť sa im bohužiaľ, ale i našťastie, nedá) môžete načerpať z predošlých článkov o komunikácii – v rozprave o štyroch ušiach či o žirafom jazyku.

Čo teda robiť vo víre konfliktu?

Odíďte

Možno vám to znie až primitívne. Ale v momente, keď sú už emócie vo vysokých otáčkach, vysvetľovanie či logické argumenty vám budú platné asi ako hrach na stene. Navyše ak ste aj vy sami už poriadne rozrušení, vytočení alebo zúfalí, v mnohých prípadoch seba i druhých najlepšie ochránite tým, že zo situácie skrátka odídete. Zachyťte ten moment kedy už nemá zmysel pokračovať a prerušte dočasne kontakt. Samozrejme, aj to sa dá urobiť spôsobom viac či menej násilným. Ak však vecne a bez osočovania a obviňovania oznámite, že v danej chvíli sa potrebujete vzdialiť, dopriať si priestor, a k problému sa vrátite neskôr (keď vy i partner i celá záležitosť trošku vychladnú), ste na dobrej ceste k zrelému spôsobu riešenia konfliktu.

Kričať? Povolené!

Ak už ste neodhadli bod zlomu a vhodný čas na odrezanie sa zo situácie a ocitli ste sa v prestrelke, je možné, že vami lomcujú silné pocity – smútok, strach, hnev, rozhorčenie… A to je prirodzené. Je dosť možné, že vo svojich predstavách živíte ideál, podľa ktorého sa osoba, úspešne zvládajúca konfliktné situácie, podobá dokonale pokojnému jogínovi, ktorého nič nerozhodí a ktorý takmer šeptom a vyrovnaným hlasom „schová do vrecka“ každého oponenta. Zabudnite na to. Teda, ak za sebou skutočne nemáte roky jogínskej praxe 😉 Je jasné, že keď sme až po uši v emóciách, zvyšujeme hlas a často na partnera nakričíme. V skutočnosti to môže byť oveľa zdravšie ako v sebe ten nával dusiť a potláčať. Dajte si však záležať na tom, čo kričíte. Je rozdiel či zvýšeným hlasom zvoláte „Som taký nahnevaný, až idem vyskočiť z kože! Som veľmi rozčúlený a sklamaný! Toto som nečakal!“ alebo ak na niekoho ziapete čosi v štýle „Celkom si sa už zbláznil? To čo si o sebe myslíš? Najradšej by som s tebou vyrazila dvere!“ a pod. Verím, že ten rozdiel cítite 🙂

… po tom ako niečo urobíte

Nuž a napokon by som sa s vami na rozlúčku rada podelila o jeden z mojich obľúbených citátov, ktorého autorom je (ak sa nemýlim) psychológ Garry Landreth: „Nie je ani tak dôležité čo urobíte, ale to, čo urobíte po tom, ako niečo urobíte.“ Niekedy sa skrátka aj napriek najlepšiemu úmyslu a najúprimnejšej snahe dopustíme správania, z ktorého ostaneme smutní, sklamaní, alebo ktorým si vzájomne ublížime. To však patrí k životu, sme ľudia, atď. (doplňte ďalšie ľubovoľné klišé… 😉 ). Skrátka – nevyhneme sa tomu. Nevešajte ale hlavu ani keď veci vyzerajú beznádejne. Vždy je tu ešte šanca dať veci na pravú mieru, vypovedať čo nebolo vypovedané, odpustiť si, rozlúčiť sa dôstojne a pod. Vždy je tu ešte tá ďalšia vec, ktorú môžete povedať alebo urobiť po tom, ako ste už niečo urobili 😉

Veľa šťastia!