Zmysel robí veľa vecí znesiteľnými

Bojazlivý akrobat je mŕtvy akrobat

„Len mi nepovedzte, že by som mal vedieť kto som. Pred tou otázkou unikám už roky a nemám chuť sa ňou zapodievať a rýpať sa v sebe, nikam to nevedie, iba ma to rozhodí. Ja len potrebujem vyriešiť, prečo sa mi nedarí, keď sa snažím robiť veci správne.“ Jedným dychom zo seba dostane muž pred štyridsiatkou, ktorý sa rozhodol vyskúšať „zázraky koučovania“ a ocitol sa u mňa v kresle na úvodnej debate.

Dôverne poznám takéto rozpoloženie. Niektorí ľudia sa boja dotknúť vlastných hodnôt, presvedčení, potrieb a cieľov a z nich vybudovať zdravý sebaobraz a zmysel vlastného života. Neveria, že by to bolo postačujúce. Neveria, že to dokážu. Neveria svojej nádeji, lebo sú ovplyvnení mediálnym cynizmom.

Sme skonštruovaní tak, že potrebujeme k svojmu životu tvorivosť, úspechy, pocit naplnenia a zmysel. A hoci hľadáme skratky, ako si niektoré veci uľahčiť, pri niektorých otázkach to nie je možné. Sú totiž také nástojčivé, že neprestanú dobiedzať, pokým si ich nezodpovieme. Aj keď by sme sa zubami nechtami bránili nadviazať kontakt so svojím vlastným vnútrom, ono si nájde spôsob, ako nám dať vedieť, že chce našu pozornosť.

Ostrý obraz hmlistej zmysluplnosti nám je nanič

Niekedy sa naše snaženie po pátraní v sebe samých podobá očakávaniam voziť sa na lúke na eskalátore. Postaviť sa tam dá, lenže aký by to malo zmysel?

Antoine de Saint-Exupéry vo svojej Citadele vraví, že zmyslom života je stať sa sám sebou. Aké jednoduché a zložité zároveň. Začať sa dá prosto – cez pochopenie samého seba. To nám pomáha zamerať ohnisko svojho vedomia na vlastné vnútro, kde nájdeme všetky potrebné indície na odpovede určujúce naše smerovanie.

Neraz vo svojej praxi zažijem, že sa človek bojí prísť sám na to, čo môže pre seba urobiť. Odo mňa očakáva, že mu poviem, čo má robiť, aby nemusel byť konfrontovaný so zodpovednosťou voči sebe. Keď sa mu veci nepodaria, budem na vine ja. S tým nemám problém, len to človeku nijako nepomôže. Bez prevzatia zodpovednosti za to, čo robím, prečo to robím a ako sa pri tom cítim nie je možná cesta objavovania vlastnej zmysluplnosti. Na počiatku toho celého snaženia je naše uvedomenie si, že existovať znamená vytvoriť si vlastnú existenciu – samostatne, sami za seba, nie podľa očakávaní tých druhých.

Zmysel života sa nevyrába ani nevymýšľa

„Človeka možno obrať o všetko okrem jedinej veci: poslednej z ľudských slobôd – možnosti vybrať si za daných okolností vlastný prístup, vybrať si svoju vlastnú cestu.“ Sú to slová Viktora Frankla, psychiatra a človeka, ktorý prežil holokaust. Vo vyhladzovacích táboroch zažil neuveriteľné hrôzy a všimol si to, že ľudia reagovali na svoju situáciu rôzne. Niektorí sa vzdali nádeje a vrhali sa do drôtov nabitých elektrinou, iní sa stali agresívnymi a pomáhali strážam pri udržiavaní poriadku. A predsa si mnohí väzni vybrali inú cestu. Navonok sa stiahli do seba, do akéhosi intenzívnejšieho vnútorného života. Unikali z hrôzy daného okamihu do radosti v minulosti a nádeje v budúcnosti. Spomínal, ako aj v tej najväčšej hrôze vybiehali väzni zo svojich barakov len preto, aby uvideli západ slnka, v úžase hľadeli na oblohu a opájali sa jej krásou. Ešte aj v sitiuáciách, keď bola smrť blízko, život hrozný a budúcnosť sa zdala beznádejná, si stále udržiavali jednu oblasť svojho života, nad ktorou mohli cítiť nejakú kontrolu: boli to ich myšlienky a pocity. Viktor Frankl dospel k záveru, že bez ohľadu na scenár, človek nikdy nestráca schopnosť a slobodu vybrať si svoju odpoveď – svoju reakciu.

Zbavovať sa všetkého, čo nie sme

U niektorých ľudí počujem zúfanie, že nedokážu životu úplne a zreteľne rozumieť. Navzdory tomu môže byť ich život plný a krásny. Lebo to, čo je pre naše žitie dôležité, je budovať vo vnútri v sebe pevný stred, v ktorom sa svet odráža jedinečným a nenapodobiteľným spôsobom – práve preto, že každý z nás má podľa Frankla „vlastné poslanie alebo misiu; každý musí vykonať konkrétnu úlohu, ktorá požaduje splnenie. V tomto nemôže byť nahradený a jeho život  sa nemôže zopakovať. Takže úloha človeka je rovnako unikátna ako je jeho príležitosť ju implementovať.“

Michelangelo videl svoje sochy už v surovom kameni a hovorieval, že jeho úlohou je len odsekať prebytočný materiál a oslobodiť krásu skrytú v kameni. Táto metafora mi evokuje duchovné pochopenie seba samého. Pozrieť sa úprimne na seba, odokryť význam bolestných skúseností a všetkého nažitého tak, aby nás to pustilo odstrániť „zbytočnosti“ a to, čo nie sme. Vtedy nájdeme a uvoľníme svoje autentické ja, ktoré je pripravené dopomôcť nám k integrite.

V podstate sa nepotrebujeme pýtať, čo je zmyslom nášho života, stačí byť zodpovední voči sebe a tomu, že máme v sebe jednu zásadnú „zložku“ pre zmysluplný život, a tou je uplatnenie našich silných stránok na podporu konania dobra… v službe niečomu, čo nás presahuje.

„Tragédiou moderného človeka nie je ani tak to, že vie stále menej a menej o zmysle života, ale že ho stále menej zaujíma.“ – Václav Havel

Keď si predstavíme, ako sme ako ľudia prepojení, tak nám to dá obraz ohromného kolesa, kde každý z nás predstavuje jeden lúč. A hoci sú všetky lúče dôležité na to, aby sa koleso nerozpadlo, ani dva z nich nie sú rovnaké. Obruč kolesa predstavuje náš život v spoločenstve, rodine, naše vzťahy, ale spoločný stred, kde sa lúče spájajú, to je miesto, kde sa kumuluje ľudská zmysluplnosť.

„Zvykli sme si na ilúziu, ktorú nám ponúka spoločnosť: že zmysel spočíva v zameraní na samého seba – sebadôveru, sebarozvoj, sebazdokonaľovanie – ‚to, čo chcem ja‘, ‚nechaj ma robiť si, čo chcem ja‘, ‚urobím to po svojom‘. Ale múdra literatúra tisícročnej histórie opakovane potvrdzuje realitu, že najväčšie sebauspokojenie a sebazdokonaľovanie spočíva v našej schopnosti natiahnuť ruky a pomôcť iným. Zmysel spočíva v prínose, v žití pre niečo vyššie než pre seba samého“, napísal Stephen Covey vo svojich prevratných 7 návykoch.

Guru pozitívnej psychológie M. Seligman to potvrdzuje: „Zmysluplný život je život prepojený s niečím väčším, než sme my – a čím väčšie to niečo je, tým zmysluplnejší je náš život.“