Žiť “tu a teraz”: prečo je to potrebné?

Často počúvame výzvu “žiť v prítomnosti”, “žiť tu a teraz”. Čo to však znamená? A čo nám to dáva?

Psychológovia a filozofi nás presviedčajú, že “tu a teraz” je dôležitým životným princípom. Byť prítomný v prítomnom okamihu, praktizovať všímavosť, byť v kontakte so sebou samým, s inými ľuďmi a svetom… Zatiaľ však často vidíme pravý opak: myšlienky blúdia v neznáme a činy sa vykonávajú “na autopilota”. Pravdepodobne ste sa už pristihli pri tom, že kĺžete očami po stránke, ale nerozumiete ani slovu z toho, čo čítate, alebo jete bez toho, aby ste jedlo ochutnali.

A hoci sa myšlienka žiť v prítomnosti zdá byť veľmi lákavá, nezdá sa, že je ľahké tento stav dosiahnuť, však?

“Vôbec nie,” namietla Gestalt terapeutka Galina Kamenecká. – Po prvé, tento stav zažívajú všetky deti a tie, ktoré mali akceptujúcich rodičov, si túto schopnosť zachovávajú po celý život. Po druhé, niekedy ju zažívame bez námahy, napríklad pri stretnutí s milovanou osobou alebo umeleckým dielom – tento zážitok rozpoznávame ako vzrušujúci pocit slobody, plnosti a celistvosti.”

Keď sa cítime dobre, snažíme sa tento zážitok reprodukovať. Niečo však stojí v ceste tomu, aby sme sa v tomto stave nachádzali nepretržite. Sú to nedokončené záležitosti z minulosti a pocity, ktoré nenašli odbyt.

PREČO JE TAKÉ ŤAŽKÉ ŽIŤ V PRÍTOMNOSTI

Každé “tu a teraz”, ako hovorí Galina Kamenecká, má súrodenca – “tam a vtedy”: “V minulosti určitá situácia vytvorila napätie, ktoré sa nedalo vyriešiť tam a vtedy. Napríklad dieťa sa cítilo urazené a nemohlo nájsť ochranu u svojich rodičov. Opakovane sa táto skúsenosť zakorenila a teraz sa dospelý človek cíti urazený a zároveň bezbranný”.

Preto nemôže deklarovať svoje záujmy: má na to prostriedky, ale akoby o tom nevedel, nemá kontakt so svojím dospelým ja. V priebehu psychoterapie sa modeluje situácia “tu a teraz”: terapeut ju vytvára svojím zapojením a prijatím klienta. A stáva sa zdrojom, ktorý klient potrebuje na to, aby si prostredníctvom nových skúseností dovolil rozpoznať a bez obáv vyjadriť pocity, nech sú akékoľvek (napr. hnev na rodičov).

Znamená to, že nemáme inú možnosť ako psychoterapiu, aby sme sa priblížili k prežívaniu prítomnosti?

“Je to účinný, ale nie jediný spôsob,” hovorí Galina Kamenecká. – Ak zistím, že medzi mnou a prežívaním mojej celistvosti je prekážka, urobím tým krok k obnoveniu kontaktu so sebou samým. Úprimne si poviem: mám ťažkosti a môžem ich riešiť rôznymi spôsobmi. Terapia, duchovné praktiky: joga, meditácia, modlitba, umenie, to všetko sú rôzne cesty k celistvejšiemu ja a živému vnímaniu prítomnosti.” Práve prítomnosť nám dáva možnosť voľby a konania.

KDE ZAČÍNA A KONČÍ PRÍTOMNOSŤ

Tieto hranice sú pohyblivé. Pred odchodom z domu sa nám zasekne zips na bunde a my ním nervózne trhneme – to je nepochybne prítomnosť. Ale výlet plánovaný na budúci mesiac a spomienka na nedávne rande tiež patria do prítomnosti.

“Súčasnosť je časový úsek, s ktorým pracujeme a ktorý môžeme ovplyvniť,” zdôrazňuje filozof Artemy Magun. – Existuje minulosť, ktorá je neodvolateľne stanovená, s ktorou nemôžeme nič urobiť. Zároveň však existuje celý rad nedokončených udalostí a prítomnosť sa na ne odvoláva”.

Pradedka nemôžeme vzkriesiť, ale môžeme napísať jeho príbeh, aby sa naňho nezabudlo, môžeme mať deti a odovzdať im spomienku naňho. “Prítomnosť je ten modus skutočnosti, v ktorom vyberáme možnosti minulosti a vrháme ich do budúcnosti ako úlohy, plány… a tiež obavy,” pokračuje filozof. – Napríklad si pamätáme, že bol holokaust, a dnes podnikáme kroky, aby sa neopakoval.

Čím je budúcnosť vzdialenejšia, tým menej závisí od nás

Ale blízka budúcnosť – náš pohľad na ňu – ovplyvňuje to, čo prežívame teraz. Keď sme zaujatí zaujímavou úlohou a vidíme perspektívy jej riešenia, stáva sa meradlom dnešného života.

Ukazuje sa, že prítomnosť má rôzne úrovne. Veľké projekty vytvárajú kontext, ktorý nám umožňuje plnšie prežívať udalosti odohrávajúce sa v danom okamihu. “Ak máme veľké meradlo, malé meradlá sa nám stávajú prístupnými,” poznamenáva filozof.

Platí to aj naopak: ak sa snažíme žiť len v danom okamihu, uniká nám. Známa výzva Carpe diem: “chop sa dňa”. – niekedy nevedie k rozšíreniu, ale k zúženiu obzoru. Artemij Magun nám hovorí, že už v starovekom Grécku epikurejská škola učila, že hedonista by mal byť askétom a vyhýbať sa pôžitkom, aby si ich viac vážil – inak sa premenia na utrpenie.

Pôžitok nemôže byť cieľom: vzniká len ako vedľajší efekt v procese realizácie väčších cieľov.

KEĎ SA VRÁTIME DO PRÍTOMNOSTI

Naše vnímanie času je podmienené nielen osobnou skúsenosťou, ale aj kultúrou. “Má tri hlavné typy: kultúru tela, pocitov a vedomia,” uvažuje Vladimír Baškakov, psychológ a tvorca metódy thanatoterapie. – Rusko je napriek svojej zemepisnej medzipolohe medzi Západom a Východom príliš blízko Západu s jeho prevahou intelektualizmu na to, aby si pre nás prax bytia “tu a teraz” zachovala svoj pôvodný význam.” Východ dbá na opakovanie, reprodukciu, kým Západ sa usiluje o dosiahnutie a prekonanie toho, čo sa už stalo.

Jednoduché pozorovanie ukazuje, že len málokedy sme v prítomnosti dobrovoľne,” pokračuje Vladimír Baškakov. – Častejšie nás do nej vrhajú extrémne alebo neštandardné situácie. Napríklad, keď vlak metra zastaví v tuneli, rušňovodič hovorí: “Prosím, zachovajte pokoj. Vlak čoskoro odíde.”

Odkiaľ sa berie úzkosť? “Je to mierny stupeň strachu, ktorý pramení z konfrontácie s prítomnosťou,” vysvetľuje psychológ. – Je to reakcia na nepredvídateľnosť a je to prirodzená vlastnosť prítomnosti. Fantázia a neurotické reakcie sú predvídateľné. Realita nie je. Nemôžeme s istotou povedať, kedy sa vlak rozbehne, a nevieme, čo robiť, ak niečo nepôjde podľa plánu.”

Pritom len prítomnosť nám umožňuje cítiť sa plne živými

A keďže jedna zo stránok prítomnosti – reprodukcia, opakovanie – je pre väčšinu vďaka kultúre a výchove uzavretá (nudná, nezaujímavá), o to príťažlivejšou sa stáva druhá stránka: náhlosť, extrémnosť. Boje a požiare zhromažďujú pozorovateľov.

“Prirodzená nepredvídateľnosť súčasnosti nás priťahuje, stáva sa veľmi zaujímavou, keď sa nás osobne netýka. Cítime sa pri nej živší,” upresňuje psychológ. Môžeme povedať, že sa dotýkame “teraz”, ale nie “tu” – pretože sa to nedeje nám. A tak túžba byť živý zostáva neuhasená.

Ale namiesto toho, aby sme sa ponorili do vlastnej prítomnosti, opäť sa vydávame hľadať silné zážitky, citové vzplanutia, ktoré nás na chvíľu vytrhnú z otupenosti. “Človek môže len ľutovať sviežosť pocitov a vnemov, ktoré sme všetci mali v detstve,” uvažuje Vladimír Baškakov. – Je to paradox, ale zašlé detstvo sa ukazuje ako najžiarivejší príklad prežívania “tu a teraz”.

AKO VÁM TELO MÔŽE POMÔCŤ CÍTIŤ SA V SPOJENÍ S REALITOU

Emocionalita je spojená s telesnosťou a strata schopnosti prežívať svoje emócie súvisí so zanedbávaním tela v našej kultúre. “Zvyčajne hovoríme o ‘vlastnení tela’ bez toho, aby sme si všimli, že ‘vlastnenie’ nie je vzťahom rovnocenných partnerov, ale pána a otroka,” pokračuje Vladimir Baškakov. – Telo vždy žije v prítomnosti. My však z neho ‘unikáme do hlavy’, čím sa izolujeme od pocitov”.

Prichádza však čas vzbury, keď telo – “otrok” odmietne poslúchať: začne ho bolieť. Bolesť je silný zážitok, ktorý nás nevyhnutne vracia do prítomnosti, do reality prítomného okamihu. Nie náhodou hovoríme “štípni ma”, keď sa chceme uistiť o reálnosti nejakého zážitku.

Ale bolesť je “potrebná” len preto, že sme necitliví na jemnejšie, subtílnejšie pocity.

“Hlavným znakom modernej civilizácie je kontrola,” hovorí psychológ. – Len čo si niečo všimneme, snažíme sa nad tým “niečím” prevziať kontrolu, začať to riadiť. Vo vzťahu k zážitku to znamená zničiť jeho prirodzenosť, spontánnosť.”

Často si totiž želáme, aby pocity prichádzali na požiadanie a vypínali sa v krátkom čase. “Zotrvanie v prítomnosti si však vyžaduje iné schopnosti – pozornosť a dôveru,” vysvetľuje Vladimir Baškakov. – Len za týchto podmienok môžeme zažiť skutočný kontakt, spoluprítomnosť so sebou samým a so svetom.”

Zdá sa, že nemáme inú cestu do prítomnosti, ako sa neustále pýtať: kde som, čo cítim, na čo myslím, čo cíti moje telo, čo sa so mnou práve deje?