V sile hrdosti: aké výhody prináša rola obete

Vyskúšať si rolu obete, obviňovať všetkých naokolo za naše problémy, niekedy cítime zvláštnu hrdosť. Ako sa tento pocit prejavuje v komunikácii s ostatnými a čo hovorí?

Ľudia sa často snažia urobiť druhých šťastnými, venovať im svoj čas, peniaze, pocity. Ale neobťažujú sa objasniť, či toto všetko ostatní potrebujú. Niekedy musíte počuť: „Obetoval som pre teba toľko, ale ty nie…“ Zoznam týchto „nie“ môže byť nekonečný. A vždy v takýchto tvrdeniach je hrdosť, vyvyšovanie vlastného utrpenia v mene dobra či radosti iných. A potom sa obeť, pre seba nepozorovateľne, zmení na agresora.

Hneď si ujasnime, že tento text nie je o násilí. Máme na mysli bezpečné každodenné situácie, v ktorých niekedy nekonáme priamo, ale snažíme sa presadiť pomocou manipulácií. A robíme to, samozrejme, nevedome. Preto pojem „obeť“ nepoukazuje na životné postavenie človeka ako celok, ale na rolu, z ktorej – opäť nevedome – častejšie komunikuje s ostatnými.

ČO TO JE

Osoba, ktorá má tendenciu interagovať s ostatnými z role obete, často preberá povinnosti, ktoré od neho nikto nežiadal, hrdinsky prekonáva ťažkosti. Nikoho nežiada o pomoc, ale čaká, kým všetci naokolo sami uhádnu, koľko úsilia vynakladá na konanie dobra.

Akoby mu jeho okolie malo čítať myšlienky, šéfovia sú povinní za jeho prácu platiť nemalé peniaze, pretože on pokorne nesie svoj kríž a robí prácu za iných.

Človek, ktorý si pravidelne skúša imidž obete, sa zdá, že robí niečo pre druhých aj bez ich túžby, má právo požadovať dodržiavanie svojich vlastných pravidiel. To vyjadruje jeho hrdosť, akúsi chorobnú márnivosť.

PREČO SA TO DEJE

Prečo vôbec priamo nepožiadame o to, čo chceme? Túžba po bezpodmienečnej láske k dieťaťu je celkom prirodzená. Všetci chceme byť milovaní takí, akí sme. No ak sa v detstve naučíme lásku si zarábať, nedostávajte ju od rodičov len tak, bez akýchkoľvek podmienok, je vysoko pravdepodobné, že si tento zvyk prenesieme aj do dospelosti.

Potom riskujeme, že do akejkoľvek komunikácie vstúpime z pozície obete: niečo dáme a na oplátku budeme požadovať lásku a úctu.

Zároveň často sami nerozumieme svojim túžbam a ašpiráciám, nevieme hovoriť o pocitoch, priamo a taktne naznačovať svoje hranice. A tým narúšame hranice iných. Výsledkom je, že obetavosť začína vyzerať ako arogancia. Prehnané očakávania, nijako nevyslovené, vedú k nevôli, ktorá následne vracia človeka do role obete.

AKO SA TO PREJAVUJE

Analyzujme takéto transformácie na príkladoch.

Príbeh č. 1

„Môj manžel ma nemiluje,“ hovorí klientka. Podľa jej názoru si ju manžel nevšíma, nevenuje jej pozornosť, nepodporuje ju na ceste k cieľom. Toto všetko musí urobiť pre ňu, pretože ona robí to isté pre neho. Ukazuje sa teda, že jej láska a starostlivosť nie sú bezpodmienečné, sú ako pôžička, ktorú rozdáva a čaká, kým sa jej vrátia vynaložené peniaze.

Takto sa prejavuje typické prežívanie role obete v sile pýchy.

Dostať sa z tejto situácie nie je ľahké, pretože musíme priznať: naše činy sú našou voľbou. Manžel nie je povinný zmeniť sa len preto, že ja chcem. Jeho právom je nereagovať na obetu. Ale máme na výber, či to prijmeme alebo nie.

Príbeh č. 2

„Neviem sa nájsť, nie som spokojný so svojím súčasným stavom,“ hovorí klient. Takéto vety počúvam často. Ľuďom chýbajú (podľa ich názoru) peniaze, talent, podpora, vplyvní príbuzní, či „kto ma potrebuje samého s dieťaťom“.

Ale v skutočnosti človek jednoducho prenáša zodpovednosť na iných a čaká na odmenu, ktorú mu nikto nesľúbil.

Ale aby ste zmenili svet okolo seba, musíte zmeniť seba. Choďte na kurzy, začnite aktívnejšie pracovať, nainštalujte si do telefónu aspoň zoznamovaciu aplikáciu. To znamená, začnite konať a prestaňte čakať, kým vás niekto zachráni.

ČO VO VÝSLEDKU

Problém je, že ľudia, ktorí sú v úlohe „obete“, z tejto roly čerpajú určité výhody. Tieto bonusy – empatia od druhých, cítiť sa ako dobrý človek – nevedú k šťastiu, no na chvíľu vám uľavia.

Ak sme zvyknutí na interakciu so svetom z pozície obete, je pre nás mimoriadne ťažké priznať, že medzi našimi pocitmi je aj hrdosť.

Zatiaľ čo uznanie je jediný spôsob, ako si uvedomiť, že v tomto svete sa rozhodujeme sami a že dobro nemožno konať proti našej vôli. A tiež – ak niečo potrebujete od druhých, musíte sa opýtať, a nie požadovať, odvolávajúc sa na svoje predchádzajúce nepozvané obete. Tým všetkým začneme pociťovať hrdosť a navždy sa s pýchou rozlúčiť.