Láska vo vašich vzťahoch prekvitne v momente, keď si uznáte chybu

Poznáte to určite. Váš partner/ka je znova taký/á tvrdohlavý/á. Za každú cenu musí mať pravdu. Aspoň raz za čas by si mohol/la priznať chybu. Niekedy má pravdu, ale tentoraz vážne nie. Hádky a neporozumenie, ktoré z toho následne vzniká vás úplne vyčerpáva, oslabuje váš vzťah, namiesto toho, aby ste spolu pracovali na jeho budovaní. Podobne to je niekedy aj s vašimi rodičmi, kamarátmi, či známymi. Je vám z toho niekedy naozaj úplne „nanič“ a osoby, ktoré sú vám blízke, sa v danom momente stávajú vzdialenejšími. Niekedy ste naopak vy ten/tá, ktorý/á si nechce uznať chybu. Viete si spomenúť, kedy a akú ste naposledy spravili chybu? Ak si neviete rýchlo odpovedať, s ešte väčšou naliehavosťou by ste mali čítať ďalej.

Aj keď sa tomu chcete akokoľvek vyhnúť, je to nemožné. V určitých momentoch, situáciách budete vy ten/tá, ktorý/á sa zmýli. A to je v poriadku. Nie sme totiž (našťastie) dokonalí. Niekedy sú naše chyby pre nás „ťažšie stráviteľné“ a preto namiesto toho, aby sme im čelili, ešte viac „pritvrdíme“ a trváme si na svojom. Prečo je tomu vlastne tak?

Psychológovia tento jav nazývajú kognitívna disonancia alebo kognitívny nesúlad, či nezhoda. Táto vzniká v momente, keď na nás dolieha stres pri strete dvoch protichodných myšlienok, presvedčení, názorov, či postojov. Jednoduchšie vysvetlené: Dajme tomu, že si o sebe myslíte, že ste milá a čestná osoba, ktorá chce každému dobre. V situácii, keď vám váš/vaša partner/ka, či kamarát/ka povie, že namiesto toho, aby ste jej/jemu pomohli vtedy, keď to naozaj potreboval/a, ste ostali doma alebo ste uprednostnili inú aktivitu, jej/jemu určite odvrknete, že tomu tak nie je a spustí sa lavína tisíc a jedna výhovoriek. Predpokladajme, že išlo naozaj o situáciu, keď ste doma ostať nemuseli a nemuseli ste uprednostniť ani inú aktivitu. Proste sa vám nechcelo. Na to, aby ste sa vyrovnali s týmto „obvinením“ popriete svoju chybu a budete trvať na tom, že ste si potrebovali ten deň oddýchnuť po ťažkej práci, že ste mali iné dôležitejšie veci, že ste nikomu tým neublížili, že to nie je vaša chyba, že naozaj iné povinnosti tlačili a podobne. Druhým príkladom môže byť menšia nehoda na aute. Stojíte na križovatke, kde sa veľmi ťažko vychádza, a namiesto toho, aby ste počkali trošku dlhšie, „šmyknete“ to na hlavnú. Druhý vodič vám však nedá prednosť a jemne narazí do zadného blatníka. Vašou reakciou na nehodu bude pravdepodobne výhovorka, že aj keď ste mali dať prednosť, križovatka je naozaj nepríjemná a nedá sa na nej čakať „donekonečna“ a vlastne aj druhý vodič vás mohol vidieť. V podstate, chybou vo vašej mysli bude druhý vodič, blbá križovatka, či nedostatok času. Určite nie vy.

Kognitívna disonancia je to, čo prežívame, keď je naša predstava o nás samých (self-koncept) – „Som múdry/a, milá/á, čestný/á, rešpektujúci/a, milujúci/a, altruistický/á, …“ –  narušená, či ohrozená niečím, čo sme urobili a nebolo to veľmi múdre, ani milé, či vykonané z lásky, keď sme urobili niečo, čo zranilo druhú osobu, niečo čo nám vyvracia našu predstavu o tom, že sme takí, akí sme verili, že sme. To tvrdí spoluautor knihy „Chyby, ktoré niekto spravil (Ale nie ja)“, Carol Tavris (v angličtine „Mistakes Were Made (But Not by Me)“).

Kognitívna disonancia ohrozuje naše vnímanie nás samých a my máme silné nutkanie sa ho zbaviť. Často si vyberáme cestu ospravedlňovania našich chýb.

Ak načrieme do sociálnej psychológie, stretneme sa s menom Leon Festinger. Tento americký sociálny psychológ, známy teóriou kognitívnej disonancie a teóriou sociálneho porovnávania zorganizoval určitý experiment. V rámci neho nechal študentov vykonať extrémne náročné a namáhavé úlohy. Iným študentom však napriek rozporu s tým, čo prežívali, povedal, že úlohy, ktoré dostali, mali opísať svojim rovesníkom ako veľmi zaujímavé, čím chcel porovnať ich reakcie, vyvolané protichodnými postojmi v nich samých. Niektorým bola sľúbená odmena 1$, iným 20$ (v danej dobe nemalá čiastka). Zistil, že tí študenti, ktorým bolo za lož sľúbených 20$ mali nižšiu mieru kognitívnej disonancie. Čo z toho vyplýva? V našich vzťahoch sme motivovaní našimi hodnotami (odmenami). Ak náš/a partner/ka, kamarát/ka, blízky človek pre nás predstavuje vysokú hodnotu, má veľkú cenu v našich očiach, vieme sa lepšie vyrovnávať s kognitívnou disonanciou v nás a vieme s ňou pracovať.

Keď si vieme uznať svoje chyby, musíme akceptovať túto disonanciu, aj keď je nepríjemná. Na druhej strane však štúdia European Journal of Social Psychology ukázala, že u ľudí, ktorí sa odmietali ospravedlniť a uznať si chybu, viedol tento akt k väčšiemu sebavedomiu a zvýšenému pocitu moci a kontroly. Ak chcete stáť na svojom poli sám/a bez osôb, ktoré milujete, toto je jasná cesta, ako sa tam dostať. Ľudia, ktorí si často odmietajú priznať chybu, by potrebovali popracovať na vyššej miere empatie a na svojom obrannom správaní.

Tyler Okimoto, spoluautor štúdie, tvrdí, že určitým spôsobom, ospravedlnenie dáva moc tomu, komu sa ospravedlňujeme. Napríklad, ak sa niekto ospravedlní manželovi/manželke za svoje chybné správanie dáva jej možnosť a moc nad tým rozhodnúť sa, či toto ospravedlnenie príjme a odpustí, alebo prežívanie hanby zvýši urazením sa. Ak si chybu neuznáme, objaví sa v nás totiž krátkodobý nárast prežívania osobnej moci a kontroly, avšak z dlhodobého hľadiska klesneme v očiach tých, na ktorých nám záleží. A čo to urobí s našimi vzťahmi?

Akýkoľvek hlboký vzťah je totiž zväzkom dôvery. A tá utrpí pri opakovanom odmietaní uznať si chybu najviac. Konflikt sa môže ešte viac prehĺbiť a priepasť vo vzťahu rozšíriť až do rozmerov, že ju ťažko preskočíme „len tak“. Ak opakovane odmietame uznať si svoje chyby, sme podľa psychológov menej otvorení voči konštruktívnej kritike. Je pravda, že často máme tendenciu robiť veci „po starom“, aj keď sú nám na dosah nové cesty, ktoré sú lepšie a múdrejšie. Máme tendenciu pridržiavať sa aj našich prekonaných názorov, len preto, že sme im my verili. A ľudia v našom okolí sa môžu z nás aj zblázniť 😀

Iná štúdia, Standfordských výskumníkov Carola Dwecka a Kariny Schumann ukázala, že svoje chyby si uznáme radšej vtedy ak vieme, že máme moc zmeniť svoje správanie. Ľahšie sa to číta, ako koná, čiže poďme na to. Ako sa naučíme objavovať svoje chyby a vedieť si ich priznať?

Prvým krokom je rozpoznanie kognitívnej disonancie v našom živote. Vaša myseľ sa bude snažiť zachovať váš zmysel pre identitu, a to vám pomôže rozoznať, že momentálne s kognitívnou disonanciou zápasíte. Zvyčajne sa prejavuje ako zmätok, stres, rozpaky alebo vina. Ak sa objavia, neznamená to automaticky, že ste chybu urobili vy, ale môžu slúžiť ako také „pripomienky“ a nabádania k tomu, aby ste skúsili danú situáciu preskúmať aj nestrannej perspektívy a objektívne sa snažili odpovedať si na otázku, či ste na vine.

Podobne sa snažte rozoznať aj svoje bežné výhovorky a racionalizácie. Premýšľajte o situáciách, keď ste spravili chybu a neuznali ste si ju. Aké ste sa z toho „vyhovorili“? Ako ste sa snažili ospravedlniť seba samého z toho, čo sa stalo? Pamätajte na to, ako ste sa cítili, keď ste sa snažili zracionalizovať svoje chybné správanie, a to vám bude „ukazovateľom“ pri najbližšej kognitívnej disonancii.

„Nezabudnime tiež nikdy na to“, radí Tyler Okimoto, „že nám samým je odpustené mnohokrát viac, ako si myslíme. Vlastnosti ako čestnosť, úprimnosť a pokora vás robia ľudskejšími. Ak odmietame priznať si svoje chyby, je to jasným znakom našej zníženej sebadôvery. Ak je všetkým jasné, že ste sa chyby dopustili, vaše popieranie a výhovorky ukazujú ľuďom slabosť vašej osobnosti, a nie silu.“

Voľne inšpirované článkom Why It’s So Hard to Admit You’re Wrong

Why It’s So Hard to Admit You’re Wrong

Or maybe you cope by justifying your mistake. The psychologist Leon Festinger suggested the theory of cognitive dissonance in the 1950s when he studied a small religious group that believed a flying saucer would rescue its members from an apocalypse on Dec. 20, 1954.