Veľa detí rado chodí do školy, študuje a trávi čas s kamarátmi. Existujú aj deti, ktoré nemajú radi vzdelávací aspekt školského života, ale vo všeobecnosti sa im darí. Možno potrebujú len trochu povzbudenia a pomoci pri štúdiu. Sú však aj deti, ktoré majú zo školy hrôzu. Už len myšlienka ísť tam ich paralyzuje a vedie k mnohým zdravotným problémom. Môže to byť príznak sociálnej úzkostnej poruchy. Zistite viac o tom, čo je školská fóbia!

Hneď na úvod však treba spomenúť, že strach u školákov je komplexnejším problémom. A napríklad nemožno zamieňať školskú fóbiu so separačnou úzkosťou, i keď separačná úzkosť ako samostatný problém môže byť spúšťačom školskej fóbie.

ČO JE ŠKOLSKÁ FÓBIA?

Školská fóbia je úzkostná porucha patriaca do kategórie sociálnych fóbií, ktoré sú klasifikované ako neurotické poruchy. Hovorový termín pre túto poruchu u detí je školská neuróza. Tento pojem možno interpretovať ako úzkostnú poruchu prejavujúcu sa somatickými symptómami, a nielen školskou fóbiou.

Táto fóbia je charakterizovaná strachom z chodenia do školy alebo z určitých situácií, ktoré sa tam vyskytujú, ako sú sociálne interakcie s inými študentmi alebo rozprávanie pred triedou. Môže viesť k vyhýbavému správaniu, ako je záškoláctvo.

V závažných prípadoch môže mať školská fóbia významný vplyv na akademický výkon a sociálny rozvoj dieťaťa. Liečba školskej fóbie zvyčajne zahŕňa psychologické poradenstvo a behaviorálnu terapiu. V niektorých prípadoch môžu byť predpísané aj lieky. Pri správnej liečbe sa väčšina detí so školskou fóbiou nakoniec bude môcť vrátiť do školy a normálneho života.

PRÍČINY ŠKOLSKEJ FÓBIE

Príčiny školskej fóbie môžu byť veľmi rôznorodé. Môže ísť o komplikovaný problém, pri ktorom je na prvý pohľad veľmi ťažké určiť konkrétne dôvody. Niekedy sú to veľmi zložité veci a tvoria ich hlbšie problémy – pre dieťa aj pre tých v samotnej rodine.

Dieťa čerpá vzory z rodiny a ak nie sú zdravé a správne, vstrebe ich aj dieťa. Koniec koncov, iné porovnanie neexistuje. Deti pozorujú svoje najbližšie okolie a napodobňujú správanie svojich rodičov. Preto je často na pomoc dieťaťu so sociálnou úzkostnou poruchou potrebné prepracovať sa cez rodinné problémy, ktoré narastali a mali negatívny vplyv na dieťa a ostatných členov rodiny.

Aké sú však konkrétne dôvody, prečo dieťa začne trpieť školskou fóbiou?

Sociálna úzkosť dieťaťa

Školská fóbia môže byť dôsledkom sociálnej úzkosti. Táto úzkosť u detí vzniká už pred šiestym rokom života – hoci pod vplyvom rôznych udalostí v živote dieťaťa sa môže rozvinúť aj neskôr. Dieťa, ktoré trpí sociálnou úzkostnou poruchou, môže mať dobrý, až skvelý vzťah s rodinou a blízkymi, ktorých často vidí doma. Ľudia, ktorí sú mimo tohto vnútorného kruhu, však v dieťati vzbudzujú úzkosť a strach. Dieťa má znížené sociálne kompetencie, čím sa v tomto smere odlišuje od svojich rovesníkov.

Nové sociálne situácie, potreba rozprávať sa s niekým, tráviť čas s rovesníkmi alebo na miestach, kde je veľa iných ľudí, môžu spôsobiť plač dieťaťa, byť zdrojom obrovského stresu a nepríjemných somatických symptómov. Dieťa môže trpieť bolesťami brucha alebo hlavy, môže pociťovať dýchavičnosť, chvenie hlasu a rúk, sčervenanie alebo závraty.

Úzkosť z odlúčenia

Separačná úzkosť sa u detí rozvíja v ranom detstve a jej prejavy bývajú nezriedka dramatické, čo potvrdia skúsenosti mnohých rodičov. Môže sa začať prejavovať už v dvoch rokoch, hoci sa štatisticky najčastejšie vyskytuje práve vtedy, keď dieťa začne chodiť do škôlky alebo do školy. Dieťa sa nechce odlúčiť od rodičov, najčastejším strachom je vidina odlúčenia od matky.

Toto je viac než len obyčajná úzkosť. Je to silný, paralyzujúci strach z odlúčenia. Môže dokonca viesť k prepuknutiu veľmi silných, intenzívnych záchvatov paniky. Separačná úzkosť môže byť veľmi vážnym dôvodom, prečo sa u dieťaťa vyvinie školská fóbia. Škola alebo škôlka sa s deťmi bude spájať veľmi zle – so stresom, opustenosťou a množstvom negatívnych emócií.

Separačná úzkosť zas môže byť spôsobená rodičmi. Prílišná kontrola, nadmerná ochrana alebo boj s rôznymi úzkostnými poruchami.

Iné dôvody

Existuje množstvo ďalších príčin, prečo sa u dieťaťa rozvinie školská fóbia. Niekedy môže za jeho vývoj to, že sa dieťa v škole bojí. Škola sa mu môže začať javiť ako strašné miesto, kde chodí len za trest.

Na precvičovanie v domácom prostredí: Diktáty pre 2. ročník: Súhrnné opakovanie a precvičovanie pravopisných javov

Školská fóbia môže byť aj dôsledkom príliš vysokých nárokov kladených na dieťa. Ak je potrestaný za nižší študijný výkon, môže to spôsobiť množstvo problémov duševného zdravia, ako aj nízke sebavedomie. Požiadavky na dieťa musia byť reálne. Povzbudzujte svoje dieťa, aby rozvíjalo svoje záujmy a pomôžte mu, ak má problémy s učením.

Školská fóbia sa môže spustiť aj vtedy, keď má dieťa problémy v škole. Odmietajú ho rovesníci pre svoj výzor alebo postihnutie, je obeťou spoločenského prenasledovania či ostrakizácie.

PRÍZNAKY ŠKOLSKEJ FÓBIE

Školská fóbia je špecifická fóbia. To znamená, že úzkosť prichádza do popredia, keď dieťa musí ísť do školy. Stáva sa aj to, že strach zo školy začína u dieťaťa v nedeľu, pretože je vystresované a vydesené práve vidinou pondelka a nutnosti ísť do školy. V nedeľu sa preto môže sťažovať na rôzne neduhy, aby na druhý deň nemusel ísť do školy.

Akými príznakmi môže dieťa trpieť so školskou fóbiou?

• nočné mory
• nespavosť
• záchvaty paniky
• enormný nárast úzkosti a stresu pri samotnej myšlienke ísť do školy
• bolesti hlavy
• závraty
• bolesť brucha
• nevoľnosť
• dýchavičnosť
• mdloby
• hnačka
• svalové chvenie
• horúčka
• žiadna chuť do jedla
• nadmerná chuť do jedla – jedenie zo stresu

Somatické symptómy môžu byť veľmi vážne a závažné. Školská fóbia však nie je len o týchto typoch symptómov. Dieťa so školskou fóbiou sa môže v škole izolovať, nevie nadviazať kontakty s inými žiakmi alebo nevie viesť rozhovor.

LIEČBA ŠKOLSKEJ FÓBIE

Liečba školskej fóbie zvyčajne zahŕňa psychoterapiu zameranú na identifikáciu a zmenu chybných myšlienok a úsudkov pacienta, ako aj jeho správania a reakcií. V terapii sa využívajú aj relaxačné techniky, dychové cvičenia, relaxačné vizualizácie a Jacobsonov tréning svalovej relaxácie.

Terapia školskej fóbie by mala vždy brať ohľad na dieťa, rodinu a školu, často sa realizuje aj systémová terapia celej rodiny. Úloha rodiny je najdôležitejšia, no netreba podceňovať ani spoluprácu a pomoc zo strany školy.

Stojí za to upozorniť učiteľov na problémy dieťaťa. Nanovo vybudované sebavedomie môže otriasť chorobou či inými ťažkosťami, preto je dobré, ak rodina a škola dokážu dieťaťu poskytnúť neustálu podporu. Aj po skončení terapie je dobré, aby sa dieťa malo o svojich starostiach s kým porozprávať.

Stáva sa tiež, že v prípade dieťaťa s veľmi závažnými príznakmi školskej fóbie sa používa farmakoterapia. Jej účelom je pomôcť upokojiť symptómy na úroveň, pri ktorej je možné začať liečbu.

Zdroj

Zdroj

Najviac hovoríme o emóciách dieťaťa. Čo cíti, čo vidí a ako dieťa chápe určitú problematiku. Pocity najmladších sú veľmi dôležité, ovplyvňujú to, akí dospelí ľudia z nich vyrastú… ale nie je to jediné, na čo musíme pamätať, keď sa snažíme čo najlepšie vychovať novú generáciu. Veľmi dôležité sú vaše emócie – emócie rodičov, ktorí každý deň uvažujú o ceste k výchove, no často zabúdajú na seba a svoj psychický stav.

Každý z nás je niekedy nervózny

Deti a rodičia – každý z nás je niekedy unavený a podráždený, všetci potrebujeme čas pre seba a v každom z nás občas rastie hnev. Nečudo, že sa hneváme, keď dieťa odmieta zjesť starostlivo pripravené raňajky, alebo že sa nevieme ubrániť podráždeniu, keď po celodennom upratovaní večer opäť vidíte všade porozhadzované hračky.

Nie je to tak, že by vás rodičovstvo nerobilo šťastnými a vy sa nemôžete cítiť fantasticky. Ide o to, že sa bojíme tejto magickej vety „moje dieťa ma hnevá“. Chceme byť chápavými rodičmi, trpezlivými rodičmi, takými, ktorých pokoj dieťaťa nedokáže zničiť škodoradosťou či zlomyseľnosťou. Niekedy si chcete len tak sadnúť, dať si kávu a nahlas povedať, že „moje dieťa ma hnevá alebo rozčuľuje“. Dospelý človek predsa vie, že svoje dieťa milujete a štve vás, ako sa správa. Aj vy máte emócie a máte právo ich prejaviť.

Nepríjemné myšlienky začínajú, keď niečo chýba

Nejde o to, že by sme na konkrétne správanie našich detí pravidelne reagovali hnevom, niekedy sme chápavejší, inokedy menej. To môže byť dôkaz toho, že sa na bábätko úplne nehneváme. Nepríjemné myšlienky začínajú, keď máme nejaké nenaplnené potreby. Môže to byť niečo každodenné a bežné, napríklad potreba oddychu či hladu, nedostatok zábavy, ale aj niečo, čo nás už dlho trápi, nejaký sen, ktorý by sme si chceli splniť a na ktorý nemáme čas. Hnev sa stáva signálom, že nám niečo chýba, no nie vždy sa nám podarí pochopiť, čo sa pod tým signálom skrýva.

Hnev môže vzniknúť aj zo strachu, že sa dieťa niečo nikdy nenaučí, alebo z presvedčenia, že nikdy nedosiahneme cieľ alebo sa nepostaráme o svoje radosti. Nie vždy to musia byť presvedčenia, ktoré existujú v našej hlave. Okolo nás je množstvo ľudí, ktorí nás a naše činy komentujú, posudzujú a hádžu „predpovede“ na rôzne témy a niektorým občas začneme aj veriť.

Myšlienkou je priznať si, že určité pocity sú v nás a môžeme sa pokúsiť s tým niečo urobiť namiesto toho, aby sme čakali, kým nás ostatní prestanú rozčuľovať.

Zdroj

Vysoká škola je často považovaná za čas slobody a zábavy. Je v tom kus pravdy. Študentov čaká nové prostredie (často sťahovanie z domu do iného mesta) a iný spôsob učenia ako na strednej škole. Rôzne ťažkosti môžu spôsobiť, že sa mladí ľudia stiahnu do seba a dokonca upadnú do depresie namiesto toho, aby si užívali štúdium.

Môže to dostať každého…

Zdôrazňujeme to takmer v každom článku, ktorý sa zaoberá depresiou. Najprv to začne byť ťažké zo dňa na deň, ale sú to len maličkosti, takže ich ignorujeme – príliš veľa učenia, depresívna práca alebo rozchod s partnerom. Malé veci sa nemusia zdať veľmi dôležité. Nakoniec smútok konečne pominie a po semestri je konečne chvíľka na oddych.

Sme teda talentovaní študenti, pracovití zamestnanci a všetko, čo nás niekde bolí, liečime ako dočasnú migrénu. Hovoríme si, že to nakoniec prejde. A tak plynie ďalší deň, týždeň, mesiac. V takomto stave dokážeme fungovať dlho a problémy tak skrývame pod koberec. Veľa ľudí to robí ale problémy nezmiznú a je to stále ťažšie a ťažšie.

Problémy študentov

Veľa vysokoškolákov trpí úzkostnými a depresívnymi poruchami. Je to najmä preto, že najčastejšie je to prvýkrát, čo mnohí z nich musia fungovať sami bez rodičov. Tu treba zdôrazniť, že to, čo je pre niektorých normálne, môže byť pre iných príčinou veľkého stresu. Všetko závisí od toho, ako sme boli vychovávaní a s akými ťažkosťami sme sa doteraz museli potykať.

Niektorí psychológovia, ktorí skúmajú psychické stavy študentov, poznamenávajú, že veľmi často veľa mladých ľudí prekročí prah vysokej školy alebo inej univerzity v čase, keď ešte nie sú emocionálne zrelí.

Špeciálny čas vo vašom živote

Mnohí psychoterapeuti a psychológovia vnímajú čas štúdia ako jednu z najdôležitejších, nezávislých udalostí v živote – čas, v ktorom sa u človeka dejú veľké zmeny paralelné so zmenami vonkajšieho prostredia. Opúšťame svojich priateľov, rodinu, učiteľov – strácame istotu, ktorú sme dlhé roky cítili.

Zmeny sú často nepríjemné a takmer vždy ťažké. Preto často pochybujeme a nie sme si istí sami sebou. Na konci štúdia môžete mať aj obavy z budúcnosti. Študenti, ktorí sú najviac náchylní na depresiu, sú tí, ktorí majú nereálne ciele a žiadny záložný plán pre prípad zlyhania. Ťažkosti môžu nastať aj pri prechode zo študentských povinností do profesionálnej reality, pri zvládaní ťažkostí pri získavaní pozície.

Čoskoro sa začína akademický rok a s ním aj mnohé výzvy pre tých, ktorí sa budú musieť prvýkrát ocitnúť v realite vysokoškolského vzdelávania a pre tých, ktorí pokračujú alebo ukončia svoje dobrodružstvo s pravidelným vzdelávaním. Pamätajte si, že ak cítite potrebu podeliť sa o svoje problémy, sú okolo vás ľudia, ktorí vám radi pomôžu a vypočujú si vás.

Zdroj

Psychogénna bolesť, známa aj ako psychalgia, je forma somatoformnej poruchy. Medzi ich príznaky patrí bolesť brucha, hlavy alebo kožné vyrážky. Psychogénne bolesti sú podobné psychosomatickým bolestiam, ktoré sa objavujú v dôsledku emočných porúch. Ako upozorňujú pediatri, podstatou somatických bolestí u najmenších detí je ich psychika. Práve ona je zodpovedná za somatické poruchy bez zjavného dôvodu.

Somatoformné poruchy

Psychogénna bolesť je formou somatoformnej poruchy, ktorá je charakterizovaná pocitom dlhotrvajúcej a akútnej bolesti pri absencii objektívneho lekárskeho potvrdenia. Príčinou psychogénnej bolesti sú emocionálne a psychosociálne problémy. Nevysvetliteľné somatické bolesti sú diagnostikované ako poruchy a majú veľa spoločného s psychosomatickými poruchami. Symptómy psychogénnej bolesti u detí zahŕňajú:

• bolesť brucha,
• bolesť hlavy,
• žihľavka alebo kožná vyrážka
• zvýšenie krvného tlaku.

Ak sa dieťa sťažuje na podobné príznaky a rodičia spozorujú aj iné rušivé príznaky, často navštívia lekára. Potom sa po dôkladnom vyšetrení ukáže, že ich príčinou je psychika dieťaťa. Nie sú somatické, ale vyplývajú z emocionálnych problémov batoľaťa. Ich príčiny môžu byť:

• ťažkosti pri zvládaní emócií a zážitkov,
• ťažká situácia doma alebo v škôlke,
• emocionálne problémy s rovesníkmi, súrodencami alebo rodičmi.

Diagnóza psychogénnej bolesti si vyžaduje liečbu.

Pretrvávajúce psychogénne bolesti

Tieto bolesti sa často objavujú, keď chce dieťa upútať pozornosť, cíti sa osamelé a opustené. Riešením môže byť posilnenie väzieb dieťaťa s rodičmi. Keď vaše dieťa pociťuje psychogénnu bolesť a plače, stojí za to ho objať, pohladiť a ukázať mu podporu. Vďaka tomu batoľa prežíva menej úzkosti a cíti sa bezpečnejšie. Ak začne dieťa v náručí rodičov plakať ešte intenzívnejšie, musíte mu to dovoliť, pretože to paradoxne upokojí jeho emócie. Ak dieťa pociťuje psychogénne bolesti, vysvetlite mu, prečo má bolesti, čo spôsobuje jeho stav a aké kroky podniknete, aby ste mu pomohli. Keď sa objavia záchvaty bolesti, snažte sa udržať vaše dieťa rozptýlené od opakujúcich sa nepríjemností a súvisiacich ochorení. Môžete mu rozprávať zaujímavý príbeh, pozrieť si spoločné fotografie alebo mu prečítať rozprávku. Navyše, keď sa objavia psychosomatické bolesti, môžete bábätku zaspievať uspávanku alebo mu ponúknuť hranie v ktorom sa bude môcť uvoľniť.

Psychogénne bolesti negatívne ovplyvňujú emócie detí. Niektorí z nich sú letargickí, stiahnutí a majú zlú náladu. Iní sa môžu prehnane hnevať. Všetky tieto príznaky negatívnych emócií zhoršujú bolesť dieťaťa.

Zdroj

Hrdého rodiča môže vydesiť fakt, že jeho drobec sa práve naučil klamať a túto zručnosť bez hanby využíva. Na druhej strane, viete si predstaviť, žeby vaše dieťa hovorilo len pravdu? Samozrejme, nemali by ste zatvárať oči pred klamstvami, ktoré môžu niekomu ublížiť. Ako môžete zabrániť tomu, aby sa nevinné fantázie zmenili na sofistikované klamstvá? Je sa treba naozaj báť, keď dieťa klame?

Prirodzené obavy rodiča

Je pochopiteľné, že chceme, aby z našich detí vyrástli slušní, úprimní ľudia, ktorí nebudú mať problémy nadväzovať vzťahy s ostatnými. Nečudo, že prvé, čo i len malé klamstvá, ktoré vypadnú z úst detí, v nás vzbudzujú strach a začíname uvažovať, či sa naše dieťa nedostalo do „zlej“ spoločnosti a či nemá nejaké problémy.

Klamstvo a fantázia

Dieťa vidí svet inak ako dospelý človek a nemusí úplne pochopiť, v čom je vlastne lož iná ako pravda (dvojročné dieťa nemusí vidieť rozdiel medzi fikciou a realitou). Je to pre neho nový pojem, ktorý si osvojuje veľmi dlhým pozorovaním prostredia. Až deti vo veku 8-10 rokov si začínajú vedieť formulovať vlastné úsudky – poukazovať na to, čo je dobré a čo zlé, preto obviňovať malé dieťa z klamstva a požadovať od neho reflexiu a zlepšenie nemá zmysel.

Malé deti sa často hrajú a fungujú vo svete svojich predstáv. Tak sa stáva, že rozprávajú o niečom, čo sa stalo v hre, v ich predstavách a pre nás dospelých je to niekedy nepochopiteľné.

Prečo dieťa klame, resp. začne zámerne klamať?

Najčastejšie je to zo strachu pred rodičom, pred učiteľom alebo pred trestom. Keď si deti začnú spájať niektoré svoje neplechy budú sa chcieť vyhnúť povedaniu pravdy. Táto reakcia súvisí s úzkosťou – jedným z najzákladnejších ľudských inštinktov. Nikto z nás nemá rád, keď na neho niekto kričí alebo urážajú.

Aj deti začínajú klamať, keď sa cítia menejcenní ako ich rovesníci – majú totiž veľkú potrebu, aby ich okolie akceptovalo. Rodičia na túto potrebu často zabúdajú alebo ju ignorujú a hovoria svojim deťom, že bez ohľadu na to, čo si o nich iní ľudia myslia, nepotrebujú najmodernejší peračník, aby boli cool alebo nosili značkové oblečenie. Stojí za to vynaložiť malú námahu a postarať sa o to, aby naše dieťa bolo upravené a malo občas nový ruksak, oblečenie, topánky či školské potreby, vďaka ktorým sa bude cítiť rovnako dobre ako ostatné deti. Mladí ľudia chcú zapôsobiť na svojich kamarátov. Ak to nedokážu, je možné, že budú klamať, aby si zlepšili obraz v očiach iných detí.

Klamať začneme vtedy, keď si uvedomíme, že klamstvom možno dosiahnuť naše ciele.

Stojí za to dať dieťaťu signál (najmä ak ide o neškodnú lož), že si uvedomujeme, kedy hovorí pravdu a kedy klame. Priznanie viny, ako aj získaná schopnosť ospravedlniť sa, dodať silu, učia, že byť dobrý sa oplatí v zdravých vzťahoch s blízkymi.

Zdroj

Úzkosť je dôležitá emócia, ktorá dieťaťu pomáha byť opatrný. Je tiež potrebné pripomenúť, že niektoré obavy sú prirodzené a sprevádzajú každé dieťa v danom období vývoja. Ktoré detské úzkosti sú úplne normálne? Čoho by sa mali rodičia naopak obávať?

Bábätká sa boja cudzích ľudí. Keď má dieťa okolo 8-9 mesiacov, dokáže rozpoznať tváre ľudí, ktorých pozná. Preto nové tváre, či už opatrovateľka alebo dlho nevidená príbuzná, môžu na neho pôsobiť desivo.

Deti od 4 do 6 rokov majú veľmi bujnú fantáziu. Nie vždy však vedia povedať, čo je skutočné a čo nie. Strašidelné príšery, duchovia, čarodejnice, ktoré si predstavujú alebo o ktorých počuli v rozprávke alebo videli v televízii, sa zdajú byť skutočné. Boja sa toho, čo môže byť pod ich posteľou alebo v skrini. Niektorí sa boja temných a hrozných snov. Malé deti sa môžu báť aj hlasných zvukov, ako sú hromy a ohňostroje. V tomto období sa deti boja aj zvierat a zlých ľudí (lupiči, únoscovia, špióni). Majú strach z návštevy lekára, zubára, injekcie či nemocnice. Boja sa, že zostanú samé, stratia sa alebo že ich nikto nevyzdvihne zo škôlky či školy.

Predškoláci a dospievajúci môžu mať sociálnu úzkosť. Môžu pociťovať obavy z toho, ako vyzerajú alebo či zapadnú do skupiny. Tiež môžu pociťovať úzkosť alebo strach z verejných vystúpení, nástupu do novej školy, dôležitej skúšky alebo zápasu.

Staršie deti a tínedžeri sa obávajú skutočného nebezpečenstva. Keď majú deti 7 alebo viac rokov, príšery pod posteľou ich nedokážu vystrašiť, pretože vedia, že nie sú skutočné. V tomto veku sa niektoré deti začínajú báť vecí, ktoré sa môžu stať v skutočnom živote. Tiež pociťujú úzkosť z neúspechu a zlyhania v škole, nedostatku prijatia alebo kritiky zo strany ostatných. Boja sa hanby a výsmechu v prípade spoločenského vystavenia.

Väčšina detí zvláda svoju bežnú úzkosť vďaka jemnej podpore rodičov. Ako rastú, prekonávajú strach, ktorý mali, keď boli mladší.

Kedy sa oplatí navštíviť psychológa?

• Keď sú obavy dieťaťa veľmi silné, trvajú dlho alebo sú neadekvátne obdobiu vývoja.
• Keď úzkosť spôsobuje silné emocionálne reakcie, dieťa je neustále rozrušené alebo má časté záchvaty hnevu.
• Keď strachy bránia dieťaťu vykonávať rôzne činnosti, ktoré pre neho predtým neboli ťažké alebo mu boli príjemné. Keď dieťa kategoricky odmieta chodiť do škôlky či školy, nechce samo spať ani byť mimo domova.
• Keď úzkosť spôsobuje fyzické príznaky, ako je bolesť brucha, bolesť hlavy alebo búšenie srdca.

Niektoré deti to majú ťažšie a potrebujú viac pomoci pri zvládaní úzkosti. Ak sú vaše obavy veľmi silné alebo bránia vášmu dieťaťu vykonávať bežné činnosti, môže to byť príznakom úzkostnej poruchy.

Ako pomôcť dieťaťu, keď sa bojí?

Objatie a upokojujúci hlas sú najlepším spôsobom, ako znížiť úzkosť batoľaťa. Môžete povedať: „To je v poriadku. Si v bezpečí. Som tu s tebou”. Vďaka tomu bude vaše dieťa vedieť, že ste prítomní a pripravení ho chrániť. V tomto období je pre dieťa nevyhnutná upokojujúca prítomnosť rodiča, aby sa cítilo bezpečne. Ako vaše dieťa rastie, hovorte s ním a počúvajte ho. Buďte pokojní a láskaví. Pomôžte svojmu dieťaťu vyjadriť svoje pocity a povzbuďte ho, aby skúšalo nové veci. Keď malé dieťa spoznáva nových ľudí alebo miesta, držte ich v rukách, aby sa cítili bezpečne. Nechajte dieťa cítiť sa bezpečne a milované. Pomôžte svojmu dieťaťu pomaly čeliť jeho strachu. Spoločne napríklad skontrolujte, či sa pod posteľou nenachádzajú žiadne príšery. S vašou podporou by malo dieťa samé zistiť, že sa nie je čoho báť. Pomôžte mu cítiť sa odvážne. Zaujímajte sa o to, čo deti sledujú. Obsah v televízii alebo na internete je často veľmi desivý. Pomôžte svojmu dieťaťu vysporiadať sa s ťažkými situáciami a výzvami, ako je verejné vystupovanie a skúšky. Ukážte svojmu dieťaťu, že mu veríte.

Čoraz častejšie počuť názor, že v súčasnosti je úcta ozvenou minulosti. Správanie z virtuálneho priestoru sa rozšírilo do správania v realite. Náchylné sú na to najmä deti. Rešpekt však nie je bezvýznamný. Stojí za to vzbudiť v dieťati rešpekt a naučiť ho to. Ale akým spôsobom? Ako si vybudovať rešpekt u detí, resp. ako získať rešpekt u dieťaťa? Pokračujte v čítaní!

ČO JE REŠPEKT VOČI INÝM?

Rešpekt je zdvorilosť spojená so záujmom o druhú osobu a jej blaho. Každý má svoju dôstojnosť a právo rozhodovať o sebe. Dokonca aj veľmi malé deti majú zmysel pre dôstojnosť. Trpia vtedy, keď majú pocit, že sú narušené ich hranice – fyzické, psychické, emocionálne či sexuálne násilie má na dieťati obrovskú stigmu, s ktorej následkami bude musieť bojovať celý život.

Človek, ktorý rešpektuje ostatných a je rešpektovaný, je jednoducho šťastnejší. Je obklopený ľuďmi, ktorí mu prajú a on praje ostatným. Preto sa môže spoľahnúť na podporu v ťažkých chvíľach života. Pre človeka je to predsa naozaj veľmi dôležité.

OD ČOHO SA ODVÍJA REŠPEKT U DIEŤAŤA?

Malé dieťa vie, že je samostatnou bytosťou a zaslúži si rešpekt. Ak dôjde k narušeniu jeho dôstojnosti, vie komunikovať a brániť sa po svojom. Dieťa sa však nenarodí s vedomím, že aj ostatní majú svoj vlastný zmysel pre dôstojnosť. Dieťa sa učí svet pozorovaním a napodobňovaním svojho okolia. Ak dieťa v najbližšom okolí, v rodine vidí, že ľudia majú k sebe zlý vzťah, bude to napodobňovať.

Dieťa pozoruje svoje okolie, súrodencov, rodičov, starých rodičov, neskôr aj rovesníkov a iných ľudí okolo seba. Na tomto základe sa učí samo reagovať. Nie vždy má dieťa dobré vzory v každej fáze svojho života. Preto sa nie každé dieťa dokáže naučiť rešpektu prirodzene.

Úcta je však hodnota, ktorú si treba vážiť. Ak si dieťa v detstve nevybuduje úctu k druhým, nenaučí sa to automaticky ani v dospelosti. Potom sa situácia môže ešte viac sťažiť – zmeniť návyky, ktoré ste si vytvorili v detstve a dospievaní, je predsa len veľmi ťažké. Je ťažké zmeniť vzorce správania, ktoré ste považovali za správne, ktoré ste aplikovali a pozorovali vo svojom prostredí po väčšinu svojho života. Samozrejme je to možné. Prevencia je však oveľa lepšia ako liečba – preto stojí za to učiť dieťa rešpektu už od raného štádia života.

AKO SA PREJAVUJE NEÚCTA?

Čo je opakom rešpektu? Je to neúcta a práve ona a jej dôsledky v dnešnom svete by mali motivovať rodičov, aby formovali rešpekt u dieťaťa. Neúcta je niečo, s čím sa môžete stretnúť denne. Vidieť to najmä na internete a práve sem sa presunula veľká časť života ľudí. Kto sa aspoň raz nestretol s urážlivými vyjadreniami, argumentmi a jednoducho s nenávisťou? Hejt je príklad absolútnej neúcty.

Hejt je niečo, čo sa netýka len virtuálneho priestoru. S nenávisťou sa môžete stretnúť aj v práci, v škole alebo na akomkoľvek inom mieste. Bez ohľadu na to, kto ste a čo robíte. Neúcta je neprijímanie rozhodnutí, nápadov alebo iného spôsobu myslenia niekoho iného. 

Aký je príklad neúcty?

• Prerušenie reči niekoho iného
• Nevhodný jazyk
• Nedostatok hygieny
• Outfit neadekvátny príležitosti
• Nedodržanie daného slova
• Meškanie
• Ignorovanie partnera
• Čítanie korešpondencie niekoho iného
• Ignorovanie potrieb niekoho iného
• Urážky
• Dávať urážlivé prezývky
• Robiť urážlivé gestá voči iným ľuďom

Toto všetko je len na začiatku zoznamu. Neúctu môžete prejaviť rôznymi spôsobmi.

Kľúčom je prejavovať úctu k ľuďom nielen počas veľkých, špeciálnych udalostí a príležitostí. Dieťa treba naučiť vždy prejavovať rešpekt prirodzeným a nenúteným spôsobom. Nie je to ľahká úloha, ale našťastie všetko sa dá naučiť a detská myseľ je veľmi vnímavá.

DÔSLEDKY NEÚCTY

Neúcta môže mať veľmi strašné následky. Ak sa dieťa samo necíti byť rešpektované rodičmi, súrodencami a okolím, môže trpieť nedostatkom lásky a nenaplnenou potrebou bezpečia. V stávke je jeho sebavedomie. Ak dieťa nerešpektuje najbližšie okolie, prečo by ho mal rešpektovať niekto aj mimo okruhu najbližšej rodiny?

Dieťa, ktoré nie je rešpektované, jeho rozhodnutia sú spochybňované a zahanbené rodičmi, sa môže stať aj oveľa hanblivejším a uzavretejším. Môže prestať zdieľať svoje nápady, prestať sa deliť a stratiť dôveru vo svojich rodičov. Takíto ľudia sa aj v budúcnosti uzatvárajú do svojej ulity, z ktorej je veľmi ťažké vyjsť a otvoriť sa iným ľuďom.

Odporúčame: TOXICKÁ HANBA

Dieťa, ktoré si ostatní nevážia, tiež cíti túžbu odplatiť sa rovnakým spôsobom. Ak nie je rešpektované, prečo by malo rešpektovať niekoho iného? Takéto dieťa sa stáva sebestredným a neberie ohľad na potreby iných ľudí. Verí, že každý by sa mal starať len o seba a že na iných ľuďoch nezáleží. V dôsledku toho to môže viesť k porušovaniu sociálnych noriem v kontakte s inými ľuďmi a k ​​ďalším výchovným poruchám u dieťaťa, ktoré sa vekom môžu len zhoršovať.

AKO ZÍSKAŤ REŠPEKT U DIEŤAŤA?

Dieťa sa najlepšie učí napodobňovaním. Preto, aby si vás dieťa vážilo, musíte ho rešpektovať a tiež ľudí okolo vás. Svojím správaním dáte najlepší príklad a upevníte v dieťati pozitívne vzorce myslenia a správania.

Ako okrem vyššie spomínaného vybudovať rešpekt u detí, resp. ako získať rešpekt u dieťaťa? Skúsme konkrétnejšie príklady. Ak chcete, aby sa vaše dieťa správalo k druhým s úctou, vždy mu povedzte „dobré ráno“, buďte milý, nápomocný, ale aj asertívny, dokážte vyjadriť svoj názor zdravým spôsobom, bez urážania a narúšania hraníc iných ľudí.

Stojí za to učiť dieťa pozitívnym vzorom, dávať mu dobrý príklad a veľa sa s ním rozprávať. Taktiež je potrebné mu vysvetliť, že každý si zaslúži rešpekt, každý má svoju vlastnú dôstojnosť a jej porušovanie je niečo veľmi zlé.

Niekedy si to vyžaduje aj prácu na sebe a riešenie vlastných problémov s inými ľuďmi. Ak máte pocit, že pri riešení vlastných problémov nebudete môcť ísť najlepším príkladom, nebojte sa vyhľadať pomoc. V tomto prípade môže pomôcť aj odborná psychoterapia. Nebojte sa vyhľadať podporu od profesionálov. Ide predsa o vás, vaše dieťa a celú rodinu.

Zdroj

Typickým psychopatom chýba schopnosť empatie, a preto môžu ubližovať iným ľuďom bez toho, aby ich ľutovali. Čo spôsobuje, že niektorí ľudia vážne ochorejú? Odkiaľ pochádzajú psychopati? Vedci dlho hľadali odpovede na tieto otázky. Vďaka výskumu nórskych vedcov sú už o krok bližšie k vyriešeniu záhady.

Doktorka Aina Gullhaugen a jej tím na Nórskej univerzite vedy a techniky sa pozreli na všetky štúdie o psychopatoch vo väzení za posledných 30 rokov. Výsledky boli publikované v „International Journal of Offender Therapy and Comparative Criminology“.

Doktorka predtým robila vlastný výskum o psychopatoch v nórskych prísne strážených väzniciach. Ukázalo sa, že všetci skúmaní psychopati majú dve spoločné črty. Súviseli s ich vzťahom s rodičmi a so spôsobom, akým boli vychovávaní.

Odborníčka tvrdí, že každý z psychopatov, s ktorými sa zaoberala, zažil bez výnimky zneužívanie zo strany ich opatrovateľov. Za ich bezohľadnosťou stoja zlé skúsenosti z detstva. Chorí sa snažili vysporiadať s bolestnou minulosťou, no urobili to nesprávnym spôsobom.

V prípade viac ako polovice skúmaných psychopatov bol spoločný ešte jeden prvok – vyrastali v toxických podmienkach. Čo to znamená? Buď sa o nich rodičia vôbec nestarali, alebo naopak – ich opatrovníci ich kontrolovali na každom kroku. Takéto skúsenosti z mladosti mohli spôsobiť, že sa cítili odmietnutí.

Podľa doktorky Gullhaugen ich rodičia prezentovali autoritársky výchovný štýl, ktorý obmedzoval vlastnú vôľu a nezávislosť dieťaťa. To je niečo, čo môže psychopata prinútiť, aby neskôr nemilosrdne pôsobil na ostatných ľudí, aby viac-menej vedome dostal to, čo potrebuje.

Jej teória naznačuje, že psychopatia nie je len vecou prírody, ale aj výchovy. Verí, že kombinácia genetiky, temperamentu, osobnosti a citlivosti je dôležitým faktorom pri rozvoji psychopatie. Zdôrazňuje však, že nie každé neuvážené správanie sa vysvetľuje zlým rodičovstvom. Sklon k psychopatickému správaniu nie je podmienený len geneticky.

Aina Gullhaugen verí, že jej výskum by sa mohol stať základom pre vývoj nových spôsobov liečby psychopatie. Okrem toho je dôležité si uvedomiť, že správanie psychopata je ovplyvnené jeho výchovou, prístupom rodičov a rodinnými vzťahmi.

Zdroj

Rovnako ako dospelí aj deti majú svoje problémy, ktoré ich silno ovplyvňujú. Môžu trpieť rôznymi typmi úzkostných porúch, ktoré sa môžu objaviť v ktorejkoľvek fáze ich vývoja a súvisieť so zmenami v živote detí.  Niekedy svoj strach komunikujú priamo s rodičmi, inokedy prejavujú rôzne typy neurotického správania. Úzkosť detí je vážny problém, ktorý sa však dá riešiť.

STRACH U ŠKOLÁKOV

Úzkosť u detí je veľmi zložitý problém. Školáci môžu zažiť akýkoľvek typ úzkosti, ktorý môže mať veľmi odlišný pôvod. Deti sú schopné pociťovať úzkosť v troch rôznych formách.

• Úzkosť – sa objavuje u dieťaťa, keď sú rôzne problémy už chronické a dieťa sa necíti úplne bezpečne alebo keď sa takéto problémy začnú hromadiť. Príčinou môže byť ťažká rodinná situácia, nevhodný prístup rodičov, príliš vysoké sociálne očakávania či problémy v škole.
• Strach súvisiaci s konkrétnymi situáciami – často sa stáva, že tento typ úzkosti nesúvisí s emocionálnym pozadím. Môžu však súvisieť s vysokou citlivosťou dieťaťa alebo s tým, že dieťa má silnú potrebu spoznávať svet okolo seba, čo však presahuje jeho kognitívne schopnosti – v tomto prípade ide o kognitívnu úzkosť. Tu sa spomína napríklad školská fóbia. Môže mať tri rôzne varianty: strach ako dôsledok školských neúspechov, strach z odlúčenia od matky a strach zo straty pozície v kolektíve rovesníkov a zosmiešňovania.
• Záchvaty paniky – sú to stavy, počas ktorých dieťa pociťuje veľké napätie, ktoré ho výrazne paralyzuje. Je tam aj fyziologický faktor, pretože v takomto stave strachu sa reakcie odohrávajú v celom tele – dýchavičnosť, búšenie srdca, chvenie tela, zrýchlené dýchanie, bolesti brucha, hnačky. Symptómov je veľa a všetky sú veľmi nepríjemné.

Pre deti, ktoré so vzdelávaním len začínajú, je istá miera strachu zo školy úplne normálna – je to len ďalšia etapa ich vývoja. Odlúčenie od rodičov, nové prostredie, nové pravidlá, ktorým sa treba prispôsobiť, noví spolužiaci, nový učiteľ – všetky tieto faktory prispievajú k úzkosti detí. To však s podporou rodičov a vďaka vhodnej atmosfére v škole po nejakom čase prejde a dieťa začne s radosťou chodiť do školy.

Môžu však nastať chvíle, kedy sa tento strach zmení na fóbiu. Tento stav netreba podceňovať – dieťa vtedy potrebuje pomoc.

NOČNÉ MORY U DETÍ

Dieťa v predškolskom a školskom veku sa môže báť mnohých problémov – škola, ale aj tma, pavúky, príšery, duchovia, búrky, myši atď. Dôvody takýchto obáv sú naozaj rôznorodé – môže ich spôsobiť televízia a počítačové hry. Môžu však byť aj derivátom strachu rodičov. Ak je narušený pocit bezpečia matky alebo otca, dieťa má veľkú šancu, že to od nich prevezme.

Dieťa môžu vystrašiť aj súrodenci, rovesníci a dokonca aj rodičia. Štatisticky sa častejšie rôzne druhy strachu u detí rozvíjajú aj vtedy, keď má dieťa podozrenie, že ho rodičia nemilujú a zažíva deficit rodičovskej lásky a pozornosti.

U dieťaťa sa môžu objaviť nočné mory – zobudí sa s krikom, neustále sa prehadzuje, plače v spánku alebo sa dokonca pociká. Niekedy sa stáva, že si tieto stavy úplne nepamätá a hneď po nich rýchlo zaspí. Takéto obavy môžu byť spôsobené nahromadením napätia v mysli dieťaťa s ktorým si jeho mozog neporadí.

NOČNÉ MORY U DETÍ – LIEČBA

Hneď na začiatku, ak vaše dieťa trpí nočnými morami, stojí za to mu dať skontrolovať telesné ochorenia – niekedy máva dieťa zlé sny, pretože bojuje s nejakou chorobou. Ak testy preukážu, že je vaše dieťa zdravé a stále trpí nočnými hrôzami, musíte zistiť príčinu. Dieťa si nie vždy uvedomuje svoje problémy, ani ich nedokáže vždy jasne vyjadriť. Preto, ak sa tento problém týka vášho dieťaťa a chcete mu pomôcť, neváhajte vyhľadať odbornú pomoc.

Návšteva detského psychológa môže byť veľmi potrebná. Detský psychológ má znalosti a skúsenosti v práci s deťmi, ktoré mu pomôžu pochopiť podstatu problému.

Zdroj

Zdroj

Šesťročné dieťa vstupuje do takzvaného školského veku, ktorý trvá do dvanástich rokov. Vtedy dochádza v živote mladého človeka k mnohým výrazným zmenám, ktoré vyplývajú zo začiatku školského vzdelávania a puberty. Školský vek možno považovať za prvý krok do sveta dospelých.

Dieťa trávi stále viac času mimo domova, získava mnoho nových zručností a preberá nové sociálne roly. Najdôležitejšie pre toto obdobie sú procesy rozvíjania pocitu kompetencie a formovania sebaúcty. Úspech spočívajúci v rozvíjaní pocitu dieťaťa, že stojí za to učiť sa nové veci, mať záujmy a prehlbovať ich, dokončiť začatú prácu a použiť konštruktívnu kritiku na zlepšenie vlastných úspechov, závisí od skúseností získaných v predchádzajúcich obdobiach vývoja. Všetky oblasti vývinových zmien sa navzájom prelínajú a ovplyvňujú.

Mladý študent na rozdiel od predškoláka častejšie rozmýšľa, kým začne konať. Schopnosť reflektovať a analyzovať svoje skúsenosti umožňuje dieťaťu napríklad vytrvať až do konca hodiny, kým sa so spolužiakom porozpráva o dojmoch, ktoré sa nemusia nevyhnutne týkať učenia. Ide o akúsi schopnosť dištancovať sa od vlastných skúseností s cieľom splniť úlohu, ktorá v tomto príklade bola udržať pozornosť až do konca hodiny. Dieťa si uvedomuje svoje emocionálne stavy, čoraz častejšie ich spoznáva a učí sa ich vyjadrovať kontrolovaným, spoločensky prijateľným spôsobom.

Vývinovým úspechom v školskom veku je aj „pracovný postoj“, teda vytrvalosť pri vykonávaní podniknutých krokov a starosť o budúci výsledok. Dieťa čoraz častejšie pociťuje zadosťučinenie, že sa mu podarilo zrealizovať plán a učí sa tešiť z jeho dosiahnutého výsledku. S ohľadom na to sa ich oplatí zapojiť do domácich prác, akými sú: polievanie kvetov, utieranie prachu alebo prestieranie stola. Deti by mali byť chválené a odmenené za ich snahu. V škole je úlohou učiteľov organizovať vyučovací proces tak, aby osvojovanie vedomostí bolo pre deti zadosťučinením, nielen povinnosťou.

Chodenie do školy je dôležitým krokom k uvoľneniu väzby medzi deťmi a rodičmi. Čoraz častejší a dlhší kontakt s rovesníkmi a učiteľmi mení vnímanie rodiny ako celého sveta. Priateľstvá sú čoraz dôležitejšie. Rozvíjanie sociálnych kontaktov umožňuje dieťaťu vidieť rôzne uhly pohľadu a všimnúť si, že ľudia sú rôzni. Sociálny rozvoj dieťaťa v školskom veku je viditeľný v osvojovaní si schopnosti diskutovať, prezentovať svoje myšlienky, počúvanie iných ľudí a hľadanie spoločných riešení. Preto je najlepšou formou uspokojovania potrieb tohto veku skupinová práca. Úlohou rodičov by malo byť zabezpečiť dieťaťu čo najviac kontaktov s rovesníkmi mimo školy a zároveň zabezpečiť, aby dieťa malo pocit blízkosti a podpory zo strany najbližších.