Stratená láska: ako žiť, ak je najlepší vzťah minulosťou

Veľké city prichádzajú a odchádzajú. To je niečo, čo treba prijať. Ale čo ak láska, ktorú sme stratili, bola dôležitejšia ako čokoľvek iné v živote? Ak ten, o ktorom sme si mysleli, že zostane navždy, je preč?

„Nevadí, nájdem si niekoho ako ty.“ Prečo je verš z piesne Adele taký nezabudnuteľný? Pretože pravdepodobne každý z nás sa aspoň raz v živote tiež pokúsil nájsť náhradu za veľkú lásku, ktorú sme stratili. Ľutujeme to a veríme – mohlo sa to skončiť inak.

Radi by sme si mysleli, že život je lineárny, ako scenár dobrého filmu, v ktorom všetky udalosti vedú ku krásnemu, šťastnému koncu.

Nemáme odvahu alebo sa nechceme pýtať sami seba: „Čo ak to tak naozaj nie je a to najlepšie sa skončilo?“ Veď odpoveď môže byť nepríjemná – musíme si priznať, že sme v pätnástich rokoch stratili svoju pravú lásku, že sme pred rokom dali výpoveď v práci snov a že sme sa od skončenia školy nerozprávali so svojimi najlepšími priateľmi. Nemá zmysel hľadať vinníka a nič nezmôžete ani tým, že sa vrátite v stroji času do minulosti.

AKO MYSLENIE NA VEĽKÚ LÁSKU ŠKODÍ HĽADANIU PARTNERA

Všetci hľadáme spriaznenú dušu, niekoho, kto nás a náš život urobí lepším, zostane po našom boku navždy. Sme ovplyvnení romantickými príbehmi, filmami, ktoré často ukazujú nereálne vzťahy. My však veríme, že to tak naozaj býva.

Súhlasím, je ťažké vzdať sa myšlienky, že niekde existuje človek, ktorý nás vždy pochopí, ktorému netreba nič vysvetľovať. Nie je to úžasné? V našich myšlienkach sa spája sen o spriaznenej duši a spomienky na stratenú lásku a spôsobujú túžbu a zúfalstvo. Sme si istí – tie pocity boli skutočné.

„Stratená láska“ nás obmedzuje, hoci sme slobodní

Mohli by sme robiť, čo chceme, milovať, koho chceme, ale niečo nás zastavuje. Čo: Porovnávanie s niekým z minulosti, koho sme naozaj milovali (často prvýkrát) a potom stratili. Obmedzuje to výber budúceho partnera. Veď už máme „zlatý štandard“.

Nemôžeme sa zbaviť pocitov straty a nesúladu, prvé vzťahy sa stávajú míľnikom v našom živote. Psychológ Dan McAdams vysvetľuje, že prvé milostné skúsenosti nám poskytujú prirodzené referenčné body, ktoré určujú, ako budeme žiť v budúcnosti. V budúcnosti staviame na zážitkoch, ktoré sme mali, keď sme sa prvýkrát zamilovali.

AKO NECHAŤ ČLOVEKA ODÍSŤ

Myšlienka na to, „čo by bolo, keby“, nás drží pri živote. Je ťažké vyhnúť sa pocitu, že veci sa mohli vyvinúť inak. Trápia nás pochybnosti: “Budem schopný znova milovať? Ako bude žiť ten prvý? Čo ak aj on myslí na mňa? Možno by som ju alebo jeho mal jednoducho kontaktovať – jedna rýchla správa neuškodí?”

Chyby iných ľudí nás nepoučia. Ale môžeme napraviť svoje vlastné a mali by sme? Získať späť veľkú lásku nie je jednoduché. Niekedy stačí, ak očistíme spomienky a pocity, ktoré nám zostali po veľkej, ale stratenej láske.

Láska je práca, na ktorej sa stále pracuje. A niekedy ju treba dokončiť. Vyžaduje si to len jednu vec – čas

Aj keď minulosť nemôžeme zmeniť, môžeme sa na staré udalosti pozrieť z iného uhla. Niekto, kto odišiel, sa už nevráti. Ale spomienky na neho v nás žijú a nútia nás spochybňovať nové vzťahy. Bez ohľadu na to, aká ťažká sa zdá byť situácia, si však musíme uvedomiť, že problém je v nás.

Adele raz v jednom rozhovore povedala, že opäť našla lásku. Podarilo sa jej prekonať závislosť od minulosti, aj keď práve tá bola dôvodom, prečo napísala jednu zo svojich najtragickejších piesní. Znamená to, že aj my sa môžeme rozlúčiť so spomienkami na skvelý, ale stratený cit, prestať merať nové známosti starými meradlami a stať sa šťastnými bez toho, aby sme sa obzerali späť.