Chuť babičkinho koláča alebo slová kedysi populárneho hitu z rádia nás môžu okamžite vrátiť do detstva. Ako sa môžu spomienky hodiť v dospelosti? A prečo pamäť skrýva niektoré epizódy z minulosti?
Každý z nás z času na čas pocíti potrebu vrátiť sa do detstva. Dotýkajúc sa ho, znovu objavujeme zabudnuté pocity: ľahkosť a pokoj v našom postoji k životu, úprimnosť a spontánnosť v našom konaní, čistú radosť alebo úprimný smútok v pocitoch, ktoré nás zaplavujú. Keď sa pozeráme na svet očami dieťaťa, ktorým sme kedysi boli, je to, akoby sme sa prebudili z dlhého spánku.
ASOCIÁCIE VYVOLÁVAJÚ SPOMIENKY
Detstvo sa nám vracia na úrovni zmyslov: chuť, dotyk, vôňa. Kúsok sušienkového koláča umožnil hrdinovi románu Marcela Prousta Hľadanie strateného času znovu pocítiť dávno zabudnuté pokojné šťastie.
“Chuť koláča Madeleine je klasickým príkladom toho, ako malý detail, prchavý pocit spustí reťaz najranejších spomienok z detstva,” hovorí psychoterapeutka Margarita Jamkochian. – A všetci máme svoje vlastné spomienky, ktoré nás môžu opäť premeniť na deti”.
Pre 29-ročnú Innu je to vôňa silného tabaku: “Môj starý otec fajčil Belomor od rána do večera, bol ním nasiaknutý. Ešte stále si pri jeho vôni spomínam na leto, na dom mojich starých rodičov, ako sme sa špliechali hadicou na slnku, ako sme piekli zemiaky v popole.
Anna, 40 rokov, sa usmieva: “Vždy, keď sa zahryznem do ovčieho syra, cítim sa ako na VDNH v pavilóne ovčiarstva. Kedysi som tam s mamou tak rada chodila! Keď sa ma vyčerpanú tou vôňou snažila odviesť preč, začala som horko plakať.”
A 36-ročný Dmitrij sa cíti ako dieťa, keď počuje kedysi populárny motív Jurija Antonova “More, more…”: “V okamihu sa vrátim do leta, keď nás s bratom prvýkrát priviedli na pláž: tá pieseň tam hrala z reproduktorov celý deň. More bolo studené, rodičia dlho nedovoľovali deťom plávať, ale naša mama povedala, že sme otužilci a môžeme. S bratom sme trávili vo vode celé hodiny a boli sme asi najšťastnejšie deti v celom letovisku.
Keď sa opäť cítime ako deti, zažívame chvíle šťastia, ktoré nám už zdanlivo nepatria, ale dávajú nám zvláštny pocit, ktorý si chceme uchovať navždy.
SPOMIENKY Z MINULOSTI SÚ KĽÚČOM K PRÍTOMNOSTI
Každá spomienka z detstva, bez ohľadu na to, ako banálna sa môže zdať inému človeku, je pre nás prekvapivo dôležitá. Prečo je sila týchto krátkych okamihov, o ktorých nevieme prečo, v našich spomienkach taká silná?
Sigmund Freud, zakladateľ psychoanalýzy, veril, že spomienky z detstva poskytujú náhľad na správanie dospelých. Dieťa nazýval otcom dospelého.
Jeho žiak, rakúsky psychoanalytik Alfred Adler, využíval analýzu raných spomienok na rekonštrukciu individuálnych životných príbehov svojich pacientov.
“Neexistujú náhodné spomienky,” napísal Adler v knihe Čo by pre vás mal znamenať život, “z nespočetného množstva dojmov, ktoré na človeka dopadajú, si človek vyberá len tie, ktoré, hoci nejasne, cíti, že súvisia s jeho súčasnou situáciou.
“Adler veril, že keď sa mení náš životný štýl, menia sa aj spomienky: prichádzajú k nám iné príbehy z detstva, udalosti, ktoré si pamätáme, interpretujeme inak,” vysvetľuje psychoterapeutka Elena Sidorenko. Ich reflexiou získavame možnosť pozrieť sa na seba zvonku, uvedomiť si zákonitosti, kontinuitu všetkého, čo sa nám deje, a prostredníctvom toho ovplyvniť svoju budúcnosť.
“Spomínaním hľadáme v týchto vzdialených udalostiach a zážitkoch zdroj našej osobnej sily,” hovorí psychoterapeutka Margarita Jamkochian. – Obraciame sa do detstva, akoby sme sa varovali a utešovali, pretože práve v ranom veku sa skrývajú obrovské zdroje. A úžasné je, že spomínaním ich môžeme k sebe vrátiť.
SPONTÁNNOSŤ ALEBO INFANTILNOSŤ?
Pri pohľade na dospelého muža, ktorý hrá s chlapcami futbal, si mnohí pomyslia: “To je ale detinskosť! Keď staršia dáma pri počúvaní pouličných hudobníkov zrazu odhodí plášť a začne tancovať v náručí svojho spoločníka, pomyslíme si: “Aká spontánnosť!” Ale ak sa takéto správanie opakuje stále dokola, cítime sa podráždení: “Aká infantilita!”
“Každý dospelý chce byť niekedy dieťaťom,” vysvetľuje psychoterapeut Viktor Makarov. – Správame sa ako deti, blbneme, ale potom si upravíme kravatu – a ideme do kancelárie! Po návrate k známemu spôsobu života sa správame ako dospelí: dovolíme si byť iní. Ale infantilný človek je stále rovnaký.
“Psychicky zrelý človek dokáže priamo vyjadriť svoje pocity, ale aj dodržať sľuby a byť zodpovedný za prijaté rozhodnutia. Infantilný človek to nedokáže,” súhlasí rodinná terapeutka Inna Khamitová.
Infantilita má mnoho tvárí: nezodpovednosť, egocentrizmus, závislosť od druhých, neochota odoprieť si pôžitky, neschopnosť samostatne sa rozhodovať.
Infantilný človek verí, že na svete je vždy niekto, kto vyrieši jeho problémy: manžel alebo manželka, šéf alebo štát. V skutočnosti jednoducho odmieta dospieť, a to nie je to isté ako skutočný návrat k živelnosti prvých rokov života.
Najznámejším príkladom takéhoto správania je Peter Pan, chlapec, ktorý sa rozhodol nestať sa dospelým. Je to v podstate tragická postava. Napriek pôvabu tejto postavy nám pripomína, že neexistuje iná cesta k osobnému rozvoju ako dospelosť – od detstva k dospievaniu, od dospievania k zrelosti. Je to smutný život tých, ktorí zostávajú na večnom “kotvisku” jednej z raných etáp svojho života a upierajú si právo vedieť, čo bude ďalej.
PREČO MÁME TENDENCIU ZABÚDAŤ NA ZÁŽITKY Z DETSTVA
Mnohé moderné psychoterapeutické školy pomáhajú hľadať príčiny problémov dospelých v ranom detstve. Je však ťažké ísť touto cestou… bez práce a pochybností. Dokonca aj pri spolupráci s psychoanalytikom alebo psychoterapeutom sa niektorým z nás nikdy nepodarí vyloviť z hlbín pamäti spomienky na detstvo.
“Pozrieť sa do seba je ťažké, pretože je to desivé: veď v detstve zažívame nielen chvíle šťastia, ale aj utrpenia, cítime sa opäť malí, bezbranní alebo odmietnutí,” vysvetľuje existenciálna psychoterapeutka Svetlana Krivcová. – Preto mnohí ľudia na svoje detstvo radšej zabúdajú, ale spolu s ťažkými spomienkami odmietajú detskú ľahkosť, spontánnosť, živý zmysel života.
Psychoanalytička Taťjana Alavidzeová potvrdzuje: “V období dospievania sa niektorí ponáhľajú stať sa dospelými, hanbia sa za akékoľvek prejavy detskosti: neodvážia sa blázniť, hrať, vyjadrovať svoje pocity. Potláčaním dieťaťa v sebe sa mladý človek snaží posilniť pocit vlastnej dôležitosti – v skutočnosti si nie je istý, že je dospelý, bojí sa “kompromitovať” sa detskými činmi a snami. Ale aj keď dospievajú, často sa správajú naďalej rovnako.
Dôsledky takéhoto správania sú často dramatické, najmä keď sa sami staneme rodičmi.
Keď dostávame pozornosť a podporu od dospelého, ktorým sme sa dnes stali, naše detstvo nám na oplátku dáva svoje neoceniteľné kvality: jasnosť pocitov, pokoj duše, schopnosť fantazírovať, hrať sa a tvoriť. Nielen psychoterapia nás učí z času na čas sa vrátiť k dieťaťu, ktoré v nás žije, a komunikovať s ním – túto možnosť má každý z nás. Je v našom záujme využiť ju na to, aby bol náš život bohatší, harmonickejší, tvorivejší a skutočne živý.
