Sociofóbia: módna alebo úzkostná porucha?

Sociofóbia – strach z neprijatia spoločnosťou – je populárna neuróza dnešnej doby. Ľudia, ktorí ňou trpia, túto poruchu mylne vnímajú ako nemennú súčasť svojej osobnosti. A niektorí si dokonca zámerne pestujú citovú odťažitosť a snažia sa pôsobiť tajomnejšie. Čo je však sociofóbia v skutočnosti?

PRÍČINY VÝSKYTU SOCIOFÓBIE

V modernej spoločnosti sme veľmi obmedzení vo vyjadrovaní svojich pocitov. Ženy sa od detstva učia „neplakať na verejnosti“, „nevolať ako prvé“, „nepreberať iniciatívu pri randení“ a muž, ktorý otvorene hovorí o svojich pocitoch, riskuje, že bude označený za „strýka“.

Dnes je sociofóbia módnym trendom. Zoomerská generácia si radšej necháva svoje pocity pre seba, aby nebola odmietnutá, neprijatá a nepochopená. Možno práve preto sa tento typ úzkostnej poruchy právom nazýva chorobou 21. storočia a psychológ, ktorý vie, ako liečiť sociofóbiu – určite nezomrie v chudobe.

Mimochodom, je dôležité naučiť sa rozlišovať hru na sociofóba od skutočnej úzkostnej poruchy. Neuróza sa prejavuje panickým strachom z publicity a sprevádzajú ju nepríjemné vegetovaskulárne príznaky.

Sociofóbiu by sme nemali romantizovať. Evolučné príklady nám hovoria, že nepoužívaný orgán atrofuje

Z hľadiska duševných funkcií funguje tento princíp rovnako. Ak sa niekto vyhýba socializácii a emocionálnemu kontaktu s ľuďmi, čoskoro sa jednoducho naučí, ako sa zoznámiť, udržať rozhovor a byť priateľský.

Môže vypestované uzatváranie sa do seba nakoniec viesť k úzkostnej poruche? Určite! Strach z negatívneho hodnotenia a emocionálneho odmietnutia prispieva k vyhýbaniu sa spoločenským situáciám, v ktorých by sa človek mohol dočkať tejto kritiky.

Vo väčšine prípadov sa ľudia so sklonom k sociofóbii považujú za plachých a nesmelých a tieto stavy vnímajú ako vrodené osobnostné črty, s ktorými sa nedá nič robiť. Toto obmedzenie im berie možnosť budovať osobné a profesionálne vzťahy a vo všeobecnosti im citeľne zatemňuje život. Ak však chce, každý človek sa môže zbaviť strachu zo sociálnych interakcií a zmeniť povahové črty, ktoré mu nevyhovujú, na harmonickejšie.

PRÍPADOVÁ ŠTÚDIA

U Michaela sa v tínedžerskom veku vyvinula sociofóbia. Predpokladá sa, že tento typ úzkostnej poruchy vzniká v detstve v dôsledku nepriaznivej emocionálnej klímy, ktorej je dieťa vystavené. Nie vždy je to však tak.

Michail mal napríklad skvelú rodinu, nebol vystavený domácemu násiliu a v škole nebol terčom posmechu. Vo veku 15 rokov sa začal zaujímať o programovanie a začal v tejto oblasti pracovať na čiastočný úväzok. Pracovné podmienky si nevyžadovali odchod z bytu, všetky činnosti mohol vykonávať pri počítači. Doma mu bolo veľmi príjemne a nechcel odísť.

Po čase si začal všímať, že čaká do neskorého večera, keď je potrebné ísť do obchodu. Opustené ulice mu dávali iluzórny pocit bezpečia, pretože tam neboli žiadni ľudia.

Väčšina jeho rovesníkov žila aktívnym spoločenským životom: chodili na večierky a zábavné podujatia, schádzali sa u priateľov, chodili na prechádzky… A on sa zúfalo vyhováral, že sa chce držať mimo spoločnosti. Michail prestal dvíhať telefón, keď mu zavolalo neznáme číslo, odpovedať na správy, na posledné odkladané návštevy kaderníka alebo nemocnice. Tak prešlo veľa času.

Jedného dňa musel ísť do obchodu, obliekol sa, išiel k dverám a stál pri nich 30 minút.

Obával sa, že je zle oblečený, že sa naňho ľudia budú pozerať odsudzujúco, že urobí chybu pri platení a všetci to uvidia. Keď si v duchu prehrával cestu do obchodu s potravinami, srdce mu búšilo, hlava sa mu krútila a dlane sa mu potili. V ten deň neopustil steny domu a uvedomil si, že je čas, aby vyhľadal psychologickú pomoc. Tak sme sa zoznámili.

Sociofóbiu, podobne ako mnohé iné úzkostné poruchy, posilňuje vyhýbanie sa situáciám, v ktorých človek pociťuje úzkosť. Dôležitou súčasťou psychoterapie je preto, naopak, dostať sa do týchto situácií cielene. Michail sa ukázal ako veľmi odvážny. Mesiac po našej spoločnej psychologickej práci začal navštevovať takmer všetky miesta, ktoré boli predtým nedostupné: obchody, kaviarne, kaderníctva a dokonca aj kiná.

Postupne si osvojil chýbajúce sociálne zručnosti, naučil sa nadväzovať očný kontakt, chodiť so skrčenými ramenami, rozprávať sa s cudzími ľuďmi. Po troch mesiacoch sme ukončili terapiu s veľmi pôsobivými výsledkami. Michail už nebol závislý od svojich iluzórnych obáv. Chcel by som upozorniť, že takýto rýchly výsledok nie je vždy možný. Veľa závisí od závažnosti poruchy a túžby človeka zbaviť sa jej.

TIP

Možno si niektorí z vás pri čítaní tohto textu teraz uvedomili, že tým, že je fascinovaný módnymi trendmi, pestuje v sebe uzavretosť a odmeranosť. V takom prípade môžete prehodnotiť svoj postoj k tomuto javu a nájsť výhody úprimnej a otvorenej komunikácie s ostatnými.

Každému, kto rozpozná sklon k sociofóbii, dôrazne odporúčam neodkladať terapiu

Okrem toho sa môžete pokúsiť pracovať s touto úzkostnou poruchou sami – v miernych formách je to celkom reálne. Ale predsa len je lepšie vyhľadať poradenstvo u odborníka, ktorý vám pomôže začať žiť jasný, emocionálne bohatý a plnohodnotný život bez iluzórnych obáv a úzkostí.