Pandémia práce na diaľku a osamelosti mnohých z nás nepominula: obrovské množstvo ľudí sa naďalej cíti osamelo. Čo presne cítili vtedy a niektorí aj teraz?
Niektorí ľudia netrpia osamelosťou v tradičnom zmysle slova. Sú spokojní s množstvom ľudí, ktorých majú vo svojom živote, stretávajú sa s nimi dostatočne často, takže ich nemožno nazvať “sociálne osamelými”. Sú tiež spokojní s úrovňou intimity týchto kontaktov, takže nie sú “emocionálne osamelí”. Napriek tomu výskum ukazuje, že sa môžu cítiť osamelí a izolovaní od spoločnosti.
Počas prvej vlny pandémie preto sociológovia z Newyorskej univerzity Eric Klinenberg a Jenny K. Ley uskutočnili štúdiu medzi ľuďmi, o ktorých si mnohí mysleli, že by sa mali cítiť najviac izolovaní – medzi tými, ktorí žijú sami. Výskumníci viedli rozhovory s 55 ľuďmi vo veku od 20 do 86 rokov. Svoje zistenia uviedli v publikácii “Alone: Social distance, physical loneliness and structural isolation during the COVID-19 pandemic” (Sám: sociálna vzdialenosť, fyzická osamelosť a štrukturálna izolácia počas pandémie COVID-19), ktorá bola uverejnená v časopise Social Problems.
Každý z 55 opýtaných žil sám, ale nebol sociálne izolovaný: aktívne komunikoval prostredníctvom Zoom, FaceTime a iných sociálnych médií. Navyše podľa Klinenberga a Leeho takmer všetci komunikovali s priateľmi alebo rodinou častejšie ako zvyčajne. Niekedy boli rozhovory dokonca dlhšie a úprimnejšie ako pred covidom. Napriek tomu sa cítili odstrčení, izolovaní a osamelí.
1. OPUSTENÝ SPOLOČNOSŤOU
Počas rozhovorov sa respondenti podelili o to, aký druh podpory potrebovali v ťažkom období izolácie. Na rozdiel od rozšíreného mediálneho vnímania nešťastných ľudí bez sociálnej a emocionálnej podpory mnohí odpovedali, že ju vôbec nepotrebujú. Necítili sa opustení priateľmi alebo rodinami, ale zažívali “štrukturálnu izoláciu”, pocit, že ich štát nechal napospas osudu.
Mnohí respondenti mali finančné ťažkosti. Mohli prísť o prácu alebo o značnú časť svojho príjmu, a preto by chceli od štátu trvalejšiu materiálnu podporu. Podobne ako pred koronavírusom bola štátna podpora zameraná skôr na pomoc párom a rodinám – napriek tomu, že slobodní ľudia sú finančne zraniteľnejší, pretože zvyčajne nemajú “náhradný” príjem partnera v prípade straty zamestnania.
Okrem toho sa na osoby žijúce v páre vzťahovali menej reštriktívne opatrenia proti koronavírusom: mohli sa stretávať so svojím partnerom, aj keď žil inde. Pre slobodných ľudí bez partnera neplatili žiadne výnimky: nemohli sa stretnúť s priateľom alebo príbuzným, ani s nikým iným.
2. “ZNÁMI CUDZINCI”
Počas pandémie osamelým ľuďom chýbal príjemný rituál každodenného stretávania sa s inými ľuďmi, napríklad pri šálke obľúbenej rannej kávy. Priznali, že si zvykli vymieňať príjemné reči s ľuďmi okolo seba, aj keď nepoznali ich mená. Práve stretnutia, či už s úplne cudzími ľuďmi, alebo so “známymi cudzincami”, boli niečím, čo slobodným podľa ich slov obzvlášť chýbalo.
3. FYZICKÁ OSAMELOSŤ
Ľudia žijúci osamelo mali tendenciu udržiavať kontakty s ostatnými virtuálne, ale fyzicky zostávali osamelí. “Niekedy bol tento pocit fyzickej osamelosti neznesiteľný,” píšu Klinenberg a Ley. V tomto duchu sa výskumníci zaoberali príbehom muža vo veku 60 rokov, ktorý nedávno stratil manželku, s ktorou žil viac ako 30 rokov. Chýbali mu jej občasné komentáre v televíznych programoch a rozhovory pri večeri.
Ľudia žijúci osamelo počas pandémie sa teda mohli cítiť opustení štátom, chýbal im fyzický kontakt a denne sa stretávali v kaviarňach s tými istými, hoci aj cudzími ľuďmi. Napriek tomu podľa Klinenberga a Leeho niektorí respondenti našli po prežití mesiacov neistoty osamote novú sebadôveru. Schopnosť vyrovnať sa s osobnými a materiálnymi problémami osamote sa pre nich stala zdrojom sily.
