Rozprávanie sa so sebou: Je to normálne?

Pravdepodobne ste sa už mnohokrát rozprávali sami so sebou – v duchu alebo dokonca nahlas. Niektorí ľudia to považujú za zdroj informácií, iní sa pýtajú, či je to vôbec normálne. Môže byť vnútorný dialóg prospešný? Alebo naopak – škodí? Zistíme to v tomto článku.

UPOKOJENIE A ANALÝZA

Malo by sa rozprávanie so sebou samým považovať za prejav duševnej choroby? Rozhodne nie. „Je to úplne normálne,“ hovorí psychoterapeutka Laura Dabneyová. „V skutočnosti sa všetci rozprávame sami so sebou,“ opakuje psychologička Veronika Tugaleva, autorka knihy Umenie rozprávať sa so sebou. – Áno, keď hovoríme nahlas, vyzerá to trochu zvláštne, ale každý z nás musel viesť zložité viacúrovňové mentálne dialógy a snažil sa pochopiť, čo sa v našom živote deje.“

Spomeňte si na každodenné situácie, v ktorých hovoríte sami so sebou. Napríklad pri odchode z domu nahlas vymenujete veci, ktoré potrebujete a ktoré ste mohli zabudnúť: kľúče, peňaženku, dáždnik, telefón… Alebo pri návrate z práce si spomeniete na nepríjemný rozhovor so šéfom, nadávate si a máte na seba odpor. „Nie je to len normálne, ale veľmi dôležité: naše šťastie a pohoda môžu závisieť od kvality nášho vnútorného dialógu,“ je presvedčená Veronika Tugaleva.

„Klientom a čitateľom vždy vysvetľujem, ako si môžete pomôcť upokojiť sa tým, že sa budete so sebou láskavo a starostlivo rozprávať – ako mama s dieťaťom,“ zdieľa svoje skúsenosti životná koučka Sheri McGregorová. – Je to dobrý spôsob, ako prejsť od úzkostných a znepokojujúcich myšlienok k niečomu pozitívnemu.“ Pracuje s pacientmi, ktorí stratili kontakt so svojimi deťmi, ale hovorí, že pozitívne samomluvenie môže pomôcť každému, kto sa ocitol v ťažkej situácii.

„Práve v ťažkých chvíľach je najpravdepodobnejšie, že začneme hovoriť sami so sebou – napríklad keď musíme urobiť ťažké rozhodnutie v emocionálne vypätej situácii alebo keď sa snažíme vyrovnať so zdrvujúcimi pocitmi,“ vysvetľuje Itamar Schatz, lingvista z Univerzity v Cambridge.

„Tým, že o každodenných úlohách a problémoch premýšľame nahlas, pomáhame si nezabudnúť na niečo dôležité a uľahčujeme si dokončenie niektorých bezprostredných úloh.“
Sheri McGregorová
životný kouč

Ak ste napríklad nervózni z nadchádzajúcej prezentácie, porozprávajte sa o svojich obavách v súkromí, ponúknite konštruktívne riešenia a pripomeňte si, ako dobre ste pripravení. Vyhnite sa negatívnym postojom, ktoré len zvyšujú úzkosť.

„Aby bolo toto cvičenie produktívnejšie, skúste sa so sebou rozprávať oddelene a oslovovať sa v druhej alebo tretej osobe,“ navrhuje Itamar Schatz. – Ak sa napríklad obávate nadchádzajúcej prezentácie, je lepšie povedať nie „Prečo sa tak obávam?“, ale „Prečo sa tak obávate?“. Štúdie dokázali, že táto formulácia vám pomôže pozrieť sa na situáciu bez emócií, a preto je ľahšie prijať racionálne rozhodnutie.“

CVIČENIE VŠÍMAVOSTI

Ukázalo sa, že tendencia hovoriť sám so sebou súvisí s mindfulness, praxou, ktorá sa v posledných rokoch stala veľmi populárnou. „Všetko sa začína mindfulness – začneme si všímať, keď si niečo mrmleme sami pre seba,“ vysvetľuje Sheri McGregorová.

V ťažkých chvíľach nás často premáhajú temné myšlienky, takže vypestovať si návyk pozitívneho hovorenia o sebe (a možno aj pravidelnej meditácie) môže byť náročné, ale stojí to za námahu.

Laura Dabneyová navrhuje, aby ste si zvykli hovoriť sami so sebou na určitom mieste alebo v určitom čase. Skúste si napríklad po stresových situáciách počas dňa povedať niečo povzbudivé a všímajte si, čo na vás funguje a čo nie. Na tento účel si môžete dokonca založiť denník.

BUDÍČEK?

Mnoho ľudí si myslí, že to robia len duševne chorí ľudia. Spravidla to nie je pravda, ale niekedy sú takéto rozhovory naozaj znakom problémov, najmä ak sú sprevádzané sebapoškodzovaním, napríklad bitím alebo rezaním. V takom prípade môžu byť tieto príznaky skutočne spôsobené emocionálnym utrpením.

Ďalším znepokojujúcim znakom je, ak si neustále opakujete určité frázy, mantry alebo čísla a máte pocit, že nemôžete prestať. V takom prípade sa možno oplatí poradiť sa s odborníkom.