Na svete asi niet človeka, ktorému by nikdy nebolo ublížené alebo ukrivdené. Stalo sa to už snáď každému z nás. Niekedy stačí malá neprávosť a naša myseľ a duša sa naplní hnevom, krivdou, či dokonca nenávisťou.

Ale on mi ublížil!

Áno, právo na negatívne pocity nám po zážitku krivdy nik neberie a dá sa povedať, že sú normálnou reakciou na takúto situáciu. Položme si však otázku, čo nám prinášajú do života. Ak budeme skutočne úprimní, pravdepodobne dospejeme k tomu, že vlastne nič pozitívne. A koniec koncov, nositeľmi týchto pocitov budeme my sami, nie “náš vinník”, a teda si nimi vlastne pridáme na už prítomnej bolesti, ktorú nám spôsobil niekto iný.

Odpustenie nie je zabudnutie

A práve tu prichádza na scénu odpustenie. Ale čo to vlastne je? V prvom rade je dôležité vedieť, čo odpustením nie je. Odpustiť neznamená zabudnúť na to, čo sa nám stalo, popierať, že sa to stalo, alebo snažiť sa konanie vinníka ospravedlniť tým, že “za to vlastne nemohol” alebo že “na to asi mal nejaké dôvody”. A hlavne, odpustenie zásadne nie je o vinníkovi.

O čom teda je?

V skutočnosti je odpustenie o tých, ktorým bolo ublížené. Je to ich vedomé rozhodnutie vzdať sa už spomínaného práva na negatívne pocity voči vinníkovi a dokonca tiež snaha obnoviť voči nemu postoj šľachetnosti a dobroprajnosti. Tiež je to rozhodnutie nevyhľadávať pomstu a namiesto nej sa snažiť o zmierenie. Ide teda o vedomú zmenu postoja voči niekomu, kto nám ublížil.

Prečo máme odpúšťať?

Ako som písala vyššie, neodpustením a hromadením negatívnych pocitov ubližujeme hlavne sami sebe. Naopak odpustenie nám pomáha oslobodiť sa od nich a od nášho zranenia a nahradiť ich radosťou a plnším životom.

Odpustenie a s ním súvisiace vymanenie sa spod vplyvu negativity môže mať dokonca pozitívny vplyv aj na náš zdravotný stav, pretože znižuje pocity úzkosti, depresie, stresu a hnevu, ktoré sú pre náš organizmus zaťažujúce. Okrem toho znižuje krvný tlak a zlepšuje funkciu imunitného systému. Stať sa “odpúšťajúcim človekom” nás teda môže ochrániť pred dlhodobým stresom a zlepšovať tak naše fyzické i psychické zdravie.

Odpúšťanie tak isto zlepšuje naše vzťahy, učí nás prekonávať egoizmus a naopak rozvíjať vzájomné porozumenie a empatiu medzi ľuďmi.Taktiež patrí medzi pozitívne stratégie zvládania ťažkostí.

Nezabúdajme na seba

Ničím výnimočným nie sú ani pocity hnevu či horkosti voči sebe samému. Popri odpúšťaniu iným by sme preto nemali zabudnúť odpustiť ani sebe. Pokiaľ si uvedomíme, že sme niekomu ublížili a trápia nás preto výčitky svedomia, je na mieste požiadať o prepáčenie a pokiaľ možno, svoje konanie odčiniť. Na jednej strane tým môžeme pomôcť “zranenému”, aby nám odpustil a na strane druhej, je potom pre nás jednoduchšie odpustiť i sebe. Samozrejme, výnimkou nie je ani situácia, kedy neublížime druhej osobe, ale sebe samému.

Dalo by sa povedať, že odpustiť sebe môže byť často náročnejšie než odpustiť niekomu druhému. Jednou z vecí, ktoré tomu bránia je napríklad pocit, že si za svoj čin zaslúžime cítiť sa zle. Zaujatie tohoto postoja “neodpustenia si” však, tak isto ako neodpustenie iným, nevedie k ničomu pozitívnemu. Žiť s osobou, voči ktorej cítime trpkosť a zlosť je nepríjemné a ťažké. A o to viac, keď sme ňou my sami. Mali by sme sa preto učiť láskavosti nie len voči druhým, ale tiež voči sebe.

Ako odpustiť?

Hľadať jednoznačný a rýchly návod “ako na to” by bolo náročné a dokonalého postupu by sme sa pravdepodobne aj tak nedočkali. Jednou z vecí, ktoré sú však isté, je to, že odpustenie ako také má byť bezpodmienečné. A teda, že nezávisí na tom, či sa nám náš vinník ospravedlnil a prejavil ľútosť, alebo nie. Ako ste sa mohli dočítať vyššie, odpustenie je o nás, nie o ňom. Taktiež je potrebné vedieť, že ide o dlhodobý proces, nie o jednorázovú a rýchlu akciu.

Odpustenie v štyroch krokoch

Robert Enright, zakladateľ Medzinárodného inštitútu pre odpustenie (International Forgiveness Institute), popísal fázy, v ktorých proces odpúšťania prebieha a ktoré môžeme využiť ako sprievodcu v učení sa umeniu odpúšťať.

  1. Fáza odkrytia
    V prvej fáze si uvedomujeme naše zranenie a bolesť, ktoré z daného činu vyplynuli. Uvedomme a priznajme si aj pocity, akými môže byť hnev, smútok, poníženie, či nenávisť. Do tejto fázy patria tiež myšlienky na to, čo zranenie spôsobilo v našom živote a ako ho ovplyvnilo. Toto štádium je často plné negatívnych emócií, preto je jeho zvládnutie náročné a často nepríjemné. O to dôležitejšie je však pokračovať ďalšími fázami. Nikto z nás predsa nechce skončiť uväznený v nepríjemných pocitoch a myšlienkach.
  1. Fáza rozhodnutia
    V tejto fáze začíname chápať, že to, čo sme robili doteraz nie len že nám nepomohlo, ale že neprestávajúcimi negatívnymi myšlienkami si ubližujeme ešte viac. A tak sa rozhodneme, že nášmu vinníkovi odpustíme a odpustenie prijmeme ako spôsob, ktorý nám pomôže vyrovnať sa s bolesťou. Dôležitým prvým krokom je to, že sa vzdáme túžby po pomste. Sme rozhodnutí odpustiť.
  1. Fáza činu
    Ako iste tušíte, ide o najdlhšiu a najnáročnejšiu časť procesu odpúšťania. Je sprevádzaná zmenou myslenia o vinníkovi. Snažíme sa pochopiť, prečo spravil to, čo spravil, čo sa skrýva za tým a hľadieť naňho cez možné zranenia, ktoré mu spôsobili iní. Jeho správanie sa však nesnažíme ospravedlniť alebo poprieť, chceme ho len pochopiť ako zraniteľného a omylného človeka. Pokúšame sa tiež prijať svoju bolesť. Nie preto, že si ju zaslúžime, ale jednoducho preto, že prišla (hoci neprávom). Túto bolesť sa pritom nesnažíme “vrátiť” vinníkovi ani nikomu inému. Cieľom tejto fázy je naopak prejaviť mu dobrú vôľu. Neznamená to však, že výsledkom nutne musí byť obnovenie vzájomného vzťahu či oživenie stratenej dôvery.
  1. Záverečná fáza
    Do tejto etapy sme sa dostali vtedy, keď začneme pociťovať pozitívny efekt toho, že sme odpustili. Cítime emočnú úľavu a slobodu. Spoznávame paradox odpustenia – tým, že sme vinníkovi dali “milosť”, sme sami získali uzdravenie. Po tom, ako sme odpustili, nás už viac nezaplavujú pocity horkosti vždy, keď si spomenieme na to, čo sa stalo a na toho, kto za tým stojí a cítime sa vyrovnaní a zmierení.

Samozrejme, odpúšťanie nemusí vždy prebiehať ako hore popísaný proces a jeho uskutočnenie je v skutočnosti oveľa zložitejšie než to, ako to môže vyznievať na týchto riadkoch. Aj napriek tomu však rozhodne stojí za to si tento spôsob prekonávania krivdy a zranení osvojiť. Nie len kvôli jeho pozitívnemu efektu na medziľudské vzťahy, ale hlavne kvôli jeho prínosu pre našu osobnú vyrovnanosť a spokojnosť.