Porovnávanie sa s druhými – zdroj večnej nespokojnosti

Mám dobrú prácu, zdravú rodinu, skvelých kamarátov. Mám sa výborne. Potom však zazriem pár facebookových príspevkov, vypočujem si niekoľko známych s dokonalými životmi a začnem premýšľať… V porovnaní s nimi sa asi nemám až tak výborne… Poznáte to?

Hoci sme so svojimi životmi de facto spokojní, v porovnaní s inými nám stále čosi chýba. Ten a ten zarába viac, tá a tá môže pri práci cestovať po celom svete, tá zvláda kariéru aj deti, ten má vo všetkom väčšie šťastie… A my len drieme, peniaze nám stále chýbajú, cestujeme maximálne na nákup a životné šťastie nie a nie si na nás sadnúť. Prípadne si uvedomujeme, že máme dobrú prácu a zdravú rodinu, ale kdesi v kútiku duše počujeme hlas, ktorý nám hovorí, že práca by mohla byť ešte lepšia, že rodina by sa mohla mať ešte lepšie a my pripustíme, že je to tak.

A z našej “de facto spokojnosti” sa zrazu stala nespokojnosť. Ako k tomu došlo? Jednoducho. Porovnávaním sa s druhými. A v horšom prípade aj so s ním spojenou závisťou.

Stav nespokojnosti, samozrejme, nemôžeme udržiavať príliš dlho a to minimálne z dvoch dôvodov. Prvým z nich je, že znižujeme svoju životnú spokojnosť. Druhým je to, že porovnávaním sa s ostatnými a závisťou si často vytvárame negatívne vzťahy ku svojmu okoliu a k ľuďom, ktorí ho tvoria. Vidíme teda, že tento stav by sme mali pre naše vlastné dobro čo najrýchlejšie zmeniť.

Áno, vždy to môže byť lepšie

V prvom rade si musíme uvedomiť, že “áno, vždy to môže byť lepšie”. Nie však preto, aby sme ľutovali, že to, čo máme nám nestačí, prípadne sa stále hnali za vidinou dokonalosti. Tú predsa, za predpokladu, že všetko vždy môže byť lepšie, nikdy nedosiahneme. Pretože po prekročení cieľovej pásky dokonalosti, objavíme zas ďalšiu a ďalšiu dokonalejšiu verziu toho, čo máme. A tak to bude donekonečna. Nekonečný hon za dokonalosťou a nekonečná nespokojnosť.

Vytvorme si konkrétne ciele

Skúsme preto neexistujúci a nedosiahnuteľný ideál zameniť za konkrétnu a reálnu predstavu. Toto budú životné ciele, ktoré chceme dosiahnuť. Verím, že nemusím pripomínať, že takéto ciele je potrebné hľadať a určovať s rozvahou a súdnosťou. Keď si tieto ciele vytvoríme, položme si otázku: “Keď sa tieto ciele naplnia, budem spokojný?” Ak si odpovieme kladne, sme na dobrej ceste. Nezabúdajme si však tieto ciele a spokojnosť, ktorá z nich má vyplývať, priebežne pripomínať, a to hlavne vtedy, keď začneme vnímať, že sa do nášho života opäť vkráda závisť a porovnávanie sa.

Odpovedali sme si na vyššie zmienenú otázku záporne? V tom prípade sme v určovaní cieľov mohli pochybiť. Skúsme to znova a buďme k sebe úprimní. Čo potrebujeme k tomu, aby sme boli spokojní?

Koľko toho vlastne mám…

Pri bežných povinnostiach a starostiach sa stáva, že vlastne zabúdame na to, čo všetko vo svojich životoch máme. A to je veľká škoda. Uvedomenie si všetkého, čo máme a pripomenutie si, čo všetko sme dosiahli a zvládli, môže byť užitočnou prevenciou proti závisti a tiež cestou ku zvyšovaniu spokojnosti a radosti zo života. Naopak sústredenie sa na to, čo nemáme prináša nespokojnosť a negativitu.

Ani jeho život nie je dokonalý

Môže sa stať, že z nejakého dôvodu nadobudneme dojem, že niekto žije dokonalý život a my to chceme tiež. A tak opäť nastupujeme na cestu porovnávania sa a závisti. Keby sme sa však skúsili  pozrieť na život tohto človeka bližšie, rýchlo by sme zistili, že aj on má svoje problémy a že jeho život tiež nie je dokonalý. Často sa stáva, že ľudia sa na prvý pohľad zdajú byť šťastnejší a menej ustarostení než je tomu v skutočnosti. Veď ani vy neodhaľujete svoje problémy a starosti každému, koho stretnete. Pozitívnym zážitkom, či úspechom sa však nemusíte báť pochváliť. A ľudia, ktorí poznajú iba tieto oblasti vášho života si môžu na základe toho myslieť, že dokonalý a bezproblémový život žijete práve vy.

Skutočné kúzlo “dokonalého života” sa teda možno skrýva v tom, že daný človek je so svojim životom napriek všetkému spokojný. Vlastne by sa dalo povedať, že mu určitým spôsobom závidíme túto životnú spokojnosť, nie konkrétne veci a ciele. Tie sa totiž môžu líšiť od našich hodnôt a túžob. Túžbu byť spokojný však máme spoločnú.

A čo na to Facebook?

Áno, tušíte správne. Sociálne siete sú jedným z veľmi významných zdrojov závisti, žiarlivosti a porovnávania sa. Na sociálnych sieťach ľudia často uverejňujú príspevky týkajúce sa ich úspechov a radostí. A povedzme si to úprimne, väčšina z nás sociálne siete sleduje každý deň. Sme preto náchylnejší k tomu závidieť ľuďom tento “dokonalý” život viac než boli generácie ľudí pred nami, ktoré nevyužívali sociálne siete, a teda mali  o niečo menej príležitostí k porovnávaniu sa.

Zamyslime sa však opäť nad tým, že človek sa na sociálnej sieti síce pochváli tým, že dostal skvelú novú prácu. Nebude však písať o tom, že 10 pracovných pohovorov predtým skončilo negatívne. Pochváli sa kyticou ruží od partnera, no nenapíše o tom, že včera večer absolvovali dvojhodinovú hádku.

Na sociálnych sieťach ľudia obvykle neprezentujú svoj úplne skutočný život. Nenechajme sa preto oklamať a vyviesť z miery touto zdanlivou dokonalosťou.

Porovnávajme sa so sebou samým

Hoci píšem o tom, ako nám porovnávanie sa s druhými škodí, je pravda, že potreba porovnávať sa je pre ľudí veľmi prirodzená. Chceme vedieť, ako na tom sme – a to najjednoduchšie zistíme tak, že porovnáme našu situáciu s tým, ako si v nej vedú ostatní. Ako však iste tušíte, toto porovnávanie je veľmi nepresné. O druhých totiž niky nemáme dostatočné množstvo presných informácií, a tak, ako som písala vyššie, si ich jednoducho domyslíme, dotvoríme a zidealizujeme tak, že z porovnávania nakoniec vždy vyjdeme ako porazení.

Ako teda uspokojiť túto prirodzenú potrebu porovnávať sa a zároveň si tým neškodiť? Porovnávajme sa so sebou samým, nie s ostatnými. Sme jedineční a tak isto aj náš život, ciele, schopnosti a jedinečné je aj to, čo máme svetu odovzdať a dosiahnuť. Nájdime si vlastnú cestu a sústreďme sa na to, aby sme sa na nej zlepšovali sami osebe. Porovnávajme to, čo sme dosiahli dnes s tým, čo sme dosiahli včera. Zlepšujme sa. Nie však preto, aby sme boli lepší než niekto iný, ale jednoducho preto, aby sme boli dobrí.

Neporovnávajme sa s druhými. Nech sme totiž akokoľvek dobrí, je veľmi pravdepodobné, že sa vždy sa nájde niekto, kto je v niečom lepší. To však neznamená, že by sme veci nemali robiť najlepšie ako vieme.

Na záver ešte dodám, že skončiť s porovnávaním sa s ostatnými je náročné a vyžaduje si veľkú dávku sebavedomia a sebadôvery. Ak aj napriek všetkej snahe nedokážeme nájsť vo svojom živote spokojnosť (so sebou samým) a nevieme skoncovať s porovnávaním sa, môžeme zvážiť návštevu psychológa alebo terapeuta, ktorý sa môže stať našim sprievodcom v hľadaní spokojnosti a vyrovnanosti.